Peter Kažimír predkladá rozpočet, ktorý vychádza z takého rastu HDP, ku ktorému zrejme nedôjde. Existujú odhady, že rast HDP bude nula. Prístup zodpovedného hospodára je taký, že príjmy odhaduje konzervatívne a výdaje s rezervou.“ Tieto slová adresoval vlani v decembri pri parlamentnej rozpočtovej debate ministrovi financií predseda opozičnej SaS Richard Sulík. Pavol Frešo z SDKÚ-DS vtedy prorokoval, že sa poslanci ešte tento rok určite stretnú, aby rozpočet menili, kým jeho kolega, Ľudovít Kaník, daroval Petrovi Kažimírovi rovno vešteckú guľu. Návrh rozpočtu na rok 2013 bol podľa poslanca nereálny a predpovedal mu, že sa rozsype ako domček z karát.
Na druhej strane, Robert Fico svoj rozpočet vtedy označil prirodzene za realistický a zodpovedný. Zaujímavosťou je, že ten istý Fico presne pred rokom roztrhal teatrálne pred kamerami Miklošov rozpočet na rok 2012, no s odstupom času sa potvrdilo, že odhady deficitu predchádzajúcou vládou boli správne. Hoci tam zaúradovala aj istá šťastná náhoda. Opozícia vždy bude prácu vlády maľovať načierno, kým vláda zase bude svoje vlastné výkony prifarbovať naružovo. No minuloročnú rozpočtovú debatu bolo nutné pripomenúť, keďže stavia dnešné problémy rezortu financií do zvláštneho svetla.
.obete optimizmu
Na konci júna sa ukázalo, že oproti februárovej prognóze klesnú tento rok štátu príjmy z daní a odvodov o ďalších 347 miliónov eur, kým budúci rok sa odhaduje výpadok až 611 miliónov eur. Oproti rozpočtu sa odhady pre tento rok odchýlili od reality dokonca až o 700 miliónov eur. Očakávania tak boli nastavené priveľmi optimisticky.
Samozrejme, prognózy o príjmoch štátu sa odvíjajú od predpokladanej makroekonomickej situácie. Ak hospodárstvo rastie, firmy prosperujú, ľudia nachádzajú prácu a následne sa plní aj štátna pokladnica cez dane a odvody. My sa nachádzame v opačnej situácii. Odhady hospodárskeho rastu na tento rok sa viac ráz upravovali smerom nadol. Najskôr sa očakávalo, že ekonomika narastie o viac ako dve percentá, neskôr bol odhad už len 1,2 percenta, a teraz sa ako realistická ukazuje prognóza na tento rok vo výške 0,5 percenta HDP. Zo stola nemusí byť ani scenár, že skončíme za rok 2013 na nule. Inštitút INESS si nedávno všimol, že v čase boomu majú oficiálne inštitúcie tendenciu odhady rastu HDP podhodnocovať, kým počas hospodárskych problémov ho optimisticky nadhodnocujú. Návrat konjunktúry akoby bol už-už za rohom, vždy rok – dva odteraz v budúcnosti. Verejnosť tak môže nadobudnúť dojem, že hlavným účelom dlhodobejších prognóz je docieliť, aby ľudia nestrácali nádej, že raz bude lepšie.
Nižší rast HDP je pre politikov príležitosťou, aby sa hádali, do akej miery zaň môže širšia situácia v eurozóne, ktorú ovplyvniť nevieme a do akej miery politiky vlády. Vladimír Baláž, ekonóm Prognostického ústavu SAV, pre .týždeň hovorí, že dominantne ide o vplyv externého prostredia: „To jasne ukazuje závislosť našej ekonomiky od exportu. Nemecko sa nespamätalo, tak ako sa očakávalo, Francúzsko je v recesii a Taliansko je tiež veľký obchodný partner, ktorý sa zmieta v problémoch.“ Podľa Baláža na Slovensku sú možné opatrenia ako napríklad nechať odísť časť štátnych zamestnancov v dôchodkovom veku do penzie alebo sa dá znížiť odvodové zaťaženie pre najnižšie príjmové skupiny, no zázraky by sme od toho očakávať nemali.
.pracovať s prioritami
Slabý rast ekonomiky, od ktorého sa odvíjajú aj príjmy štátu, sú jedna vec. Ako vláda na tento vývoj zareaguje, už druhá. Myslí si to aj analytik INESS, Radovan Ďurana: „Naše výdavky by sme nemali stopercentne viazať na málo presný odhad vývoja HDP. Zodpovedný hospodár by si mal zároveň urobiť pesimistický scenár.“ Napríklad, ako sa budú vyvíjať príjmy, keď bude rast o tri percentá nižší. Na základe toho by ministerstvo financií pripravilo základy rozpočtu, s ktorým bude vláda hospodáriť, ak by sa dostala do tohto stavu. Aby ministerstvo financií mohlo vytvoriť takýto základ, musí si každý rezort v prvom rade stanoviť medzi výdavkami priority. Obrazne povedané: Vláda si očísluje jednotlivé oblasti výdavkov číslami jeden, dva, tri. Ak sa rozpočet dostane do problémov, ministerstvo „trojky“ automaticky škrtne a plní svoje úlohy naďalej, aj v krízovom scenári. Samozrejme, tie „trojky“ musia predstavovať aspoň 5 až 10 percent výdavkov rezortu. Ak vláda zavedie tento princíp v rozpočtovaní, zaplátanie výpadku príjmov sa následne stane len technickou operáciou, kde sa politické špičky dohodnú, ktoré „trojky“ škrtnú.
Vláda by podľa Ďuranu mala byť nútená k tomu, aby rozmýšľala nad zmyslom svojich výdavkov. Samozrejme, to súvisí s objektívnym problémom. Politici zavádzajú určité politiky nie nutne preto, aby dosiahli nejaký merateľný cieľ alebo vyriešili nejaký spoločenský problém. Často si týmto spôsobom len kupujú vybrané skupiny priaznivcov. Ďurana však namieta, že ak vláda zdôvodňuje zdaňovanie verejným záujmom, ciele výdavkov by mali byť zmysluplne pomenované a merateľné. Umožňuje to potom efektívne riadiť verejnú správu. Koncept MBO (Management by objectives), teda riadenie podľa cieľov, nie je v súkromnej sfére neobvyklé. Riaditeľ štátnej organizácie by nemal dostať peniaze len na základe toho, že sedí na riaditeľskej stoličke.
Oblasti, ktoré sa nedajú definovať a popísať, by mali mať v rámci priorít trojku. A je teda v prípade krízových scenárov možné ich škrtať. Slovami Ďuranu: „Keď si napríklad povieme, že chceme znížiť nezamestnanosť o 2 percentá financovaním odvodov nízkopríjmových zamestnancov, je to jednoznačne merateľný cieľ, ktorý je možné zdôvodniť, vyhodnotiť, upraviť.“ Na rozdiel od niektorých iných výdavkov, pri ktorých pridaná hodnota merateľná nie je.
.kde zohnať peniaze?
Peter Kažimír sa nachádza v nezávideniahodnej situácii. Výpadok príjmov musí totiž získať niekde inde. On sám hovorí o druhom najhoršom roku od vzniku SR (po krízovom 2009). Kažimír sa podľa vlastných slov posnaží „udržať deficit blízko troch percent“. Avšak táto formulácia môže znamenať potvrdenie pôvodného záväzku vlády (2,9-percentný deficit tento rok), aj popustenie deficitnej uzdy, keďže „blízko troch percent“ je napríklad aj číslo 3,4... Ale nemaľujme čerta na stenu. Ministerstvo financií chce peniaze získať predajom núdzových zásob ropy, zlepšením výberu dane z pridanej hodnoty či zefektívnením štátnej správy. Osobitným problémom je samospráva, na ktorej diel šetrenia sa vláda spoliehala, pritom na ňu nemá priamy vplyv. Ako milá kuriozita pôsobí minulotýždňová správa Hospodárskych novín, že Kažimír chce v rámci šetrenia siahnuť aj na štrnáste platy sudcov. Aj keď z hľadiska deficitu je to omrvinka, takéto opatrenie by nepochybne nebolo v širokej verejnosti nepopulárne (teda s výnimkou sudcov). Minister financií akurát neskôr dementoval, že taký návrh je vôbec na stole.
Ak chce Slovensko postupne hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom, bez hlbokých zmien vo fungovaní štátu a najmä sociálneho systému to nepôjde. Otázne je jednak, kto má tieto reformy urobiť, ak nie Smer, ktorý disponuje pohodlnou väčšinou a nemusí sa o moc deliť s koaličnými partnermi. A tiež: kedy sa majú tieto zmeny urobiť, ak nie teraz? Rok pred ďalšími parlamentnými voľbami sa už všetci budú sústreďovať na kampaň. Robertovi Ficovi sa podarilo nazhromaždiť mimoriadny politický kapitál v podobe podpory verejnosti. No akú má cenu, keď sa nevyužije na riešenie chronických problémov tejto krajiny?
Pritom vláda, ani ministerstvo financií sa nemôžu sťažovať, že by im nemal kto poradiť so šetrením. Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy INEKO vytvoril internetovú stránku, na ktorej zhromaždil 150 konsolidačných opatrení. Nie všetky sa dajú považovať za „pravicové“, nie všetky sú o škrtaní na výdavkovej strane a nie všetky sú politicky nepriechodné. Časť z nich má síce len sprostredkovaný vplyv na verejné financie (ako napríklad dokončenie rokovaní o zóne voľného obchodu medzi EÚ a USA), no niektoré návrhy zavádzajú do daní a odvodov či do sociálnych výdavkov adresnosť a skutočné zmeny, ktoré by mohli pomôcť šetriť efektívnejšie. Ďalšou veľkou oblasťou, kde získať peniaze, je odpredaj majetku štátu. Privatizácia nie je len jednorazovým príjmom. Pri zadlžených podnikoch vďaka nej odpadá štátu nutnosť liať do neefektívnej firmy peniaze na roky dopredu. Učebnicovým príkladom môže byť železničné Cargo.
.nová metodika
Peter Kažimír je ku konsolidácii verejných financií tlačený najmenej z troch strán. Jednak ide o záväzok na európskej úrovni. Potom je tu tlak dlhopisových trhov, od ktorých závisí, či a za koľko si požičiame. A napokon máme slovenský ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Určité riziko pre rozpočtové plány vlády predstavuje nová metodika výpočtu dlhu s názvom ESA2010. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vypočítala jej možný vplyv na verejné financie. Deficit za rok 2013 môžu nové princípy zvýšiť o 0,3 až 0,5 percenta. Kým verejný dlh až o viac ako 3 percentá HDP. Rada však prízvukuje, že ide o krajný prípad a skutočnosť bude zrejme priaznivejšia. V každom prípade, už zmena na úrovni desatiny percenta môže spôsobiť, že vláde sa nepodarí naplniť jej cieľ pre deficit. Problém je aj pri verejnom dlhu. Tam zase percentá navyše môžu spôsobiť postupnú aktiváciu sankčných mechanizmov dlhovej brzdy.
Verejný dlh Slovenska vlani prekročil prvú sankčnú hranicu 50 percent HDP. Minister financií bol tým pádom nútený poslať Národnej rade písomné zdôvodnenie výšky dlhu a návrhy opatrení na jeho zníženie. Kažimír list síce poslal, no opozíciu neuspokojil a aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť ho vo svojej chladnej vecnosti komentovala slovami: „Navrhované opatrenia na zníženie dlhu boli málo špecifikované, preto nie je možné posúdiť, či dôjde k zníženiu dlhu.“ Prísnejšie sankcie sa spúšťajú aj vtedy, keď verejný dlh presiahne 53 a 55 percent HDP, až pri prekročení 57 percent vláda musí predložiť vyrovnaný rozpočet. Nová metodika by mohla spôsobiť, že niektoré z týchto limitov by sme mohli porušiť už v priebehu pár rokov...
Na vládu sa z každej strany rútia riziká, ktoré ohrozujú jej konsolidačné plány. Rozpočet stojí na prehnane optimistických prognózach, hlboké rezy na strane štátu sa zatiaľ nekonajú a hrozí nám ďalšie zvýšenie dlhu. Minister financií to objektívne nemá jednoduché. Aj keď jeho strana čiastočne len žne, čo sama zasiala, keď bola pri moci prvýkrát.
Na druhej strane, Robert Fico svoj rozpočet vtedy označil prirodzene za realistický a zodpovedný. Zaujímavosťou je, že ten istý Fico presne pred rokom roztrhal teatrálne pred kamerami Miklošov rozpočet na rok 2012, no s odstupom času sa potvrdilo, že odhady deficitu predchádzajúcou vládou boli správne. Hoci tam zaúradovala aj istá šťastná náhoda. Opozícia vždy bude prácu vlády maľovať načierno, kým vláda zase bude svoje vlastné výkony prifarbovať naružovo. No minuloročnú rozpočtovú debatu bolo nutné pripomenúť, keďže stavia dnešné problémy rezortu financií do zvláštneho svetla.
.obete optimizmu
Na konci júna sa ukázalo, že oproti februárovej prognóze klesnú tento rok štátu príjmy z daní a odvodov o ďalších 347 miliónov eur, kým budúci rok sa odhaduje výpadok až 611 miliónov eur. Oproti rozpočtu sa odhady pre tento rok odchýlili od reality dokonca až o 700 miliónov eur. Očakávania tak boli nastavené priveľmi optimisticky.
Samozrejme, prognózy o príjmoch štátu sa odvíjajú od predpokladanej makroekonomickej situácie. Ak hospodárstvo rastie, firmy prosperujú, ľudia nachádzajú prácu a následne sa plní aj štátna pokladnica cez dane a odvody. My sa nachádzame v opačnej situácii. Odhady hospodárskeho rastu na tento rok sa viac ráz upravovali smerom nadol. Najskôr sa očakávalo, že ekonomika narastie o viac ako dve percentá, neskôr bol odhad už len 1,2 percenta, a teraz sa ako realistická ukazuje prognóza na tento rok vo výške 0,5 percenta HDP. Zo stola nemusí byť ani scenár, že skončíme za rok 2013 na nule. Inštitút INESS si nedávno všimol, že v čase boomu majú oficiálne inštitúcie tendenciu odhady rastu HDP podhodnocovať, kým počas hospodárskych problémov ho optimisticky nadhodnocujú. Návrat konjunktúry akoby bol už-už za rohom, vždy rok – dva odteraz v budúcnosti. Verejnosť tak môže nadobudnúť dojem, že hlavným účelom dlhodobejších prognóz je docieliť, aby ľudia nestrácali nádej, že raz bude lepšie.
Nižší rast HDP je pre politikov príležitosťou, aby sa hádali, do akej miery zaň môže širšia situácia v eurozóne, ktorú ovplyvniť nevieme a do akej miery politiky vlády. Vladimír Baláž, ekonóm Prognostického ústavu SAV, pre .týždeň hovorí, že dominantne ide o vplyv externého prostredia: „To jasne ukazuje závislosť našej ekonomiky od exportu. Nemecko sa nespamätalo, tak ako sa očakávalo, Francúzsko je v recesii a Taliansko je tiež veľký obchodný partner, ktorý sa zmieta v problémoch.“ Podľa Baláža na Slovensku sú možné opatrenia ako napríklad nechať odísť časť štátnych zamestnancov v dôchodkovom veku do penzie alebo sa dá znížiť odvodové zaťaženie pre najnižšie príjmové skupiny, no zázraky by sme od toho očakávať nemali.
.pracovať s prioritami
Slabý rast ekonomiky, od ktorého sa odvíjajú aj príjmy štátu, sú jedna vec. Ako vláda na tento vývoj zareaguje, už druhá. Myslí si to aj analytik INESS, Radovan Ďurana: „Naše výdavky by sme nemali stopercentne viazať na málo presný odhad vývoja HDP. Zodpovedný hospodár by si mal zároveň urobiť pesimistický scenár.“ Napríklad, ako sa budú vyvíjať príjmy, keď bude rast o tri percentá nižší. Na základe toho by ministerstvo financií pripravilo základy rozpočtu, s ktorým bude vláda hospodáriť, ak by sa dostala do tohto stavu. Aby ministerstvo financií mohlo vytvoriť takýto základ, musí si každý rezort v prvom rade stanoviť medzi výdavkami priority. Obrazne povedané: Vláda si očísluje jednotlivé oblasti výdavkov číslami jeden, dva, tri. Ak sa rozpočet dostane do problémov, ministerstvo „trojky“ automaticky škrtne a plní svoje úlohy naďalej, aj v krízovom scenári. Samozrejme, tie „trojky“ musia predstavovať aspoň 5 až 10 percent výdavkov rezortu. Ak vláda zavedie tento princíp v rozpočtovaní, zaplátanie výpadku príjmov sa následne stane len technickou operáciou, kde sa politické špičky dohodnú, ktoré „trojky“ škrtnú.
Vláda by podľa Ďuranu mala byť nútená k tomu, aby rozmýšľala nad zmyslom svojich výdavkov. Samozrejme, to súvisí s objektívnym problémom. Politici zavádzajú určité politiky nie nutne preto, aby dosiahli nejaký merateľný cieľ alebo vyriešili nejaký spoločenský problém. Často si týmto spôsobom len kupujú vybrané skupiny priaznivcov. Ďurana však namieta, že ak vláda zdôvodňuje zdaňovanie verejným záujmom, ciele výdavkov by mali byť zmysluplne pomenované a merateľné. Umožňuje to potom efektívne riadiť verejnú správu. Koncept MBO (Management by objectives), teda riadenie podľa cieľov, nie je v súkromnej sfére neobvyklé. Riaditeľ štátnej organizácie by nemal dostať peniaze len na základe toho, že sedí na riaditeľskej stoličke.
Oblasti, ktoré sa nedajú definovať a popísať, by mali mať v rámci priorít trojku. A je teda v prípade krízových scenárov možné ich škrtať. Slovami Ďuranu: „Keď si napríklad povieme, že chceme znížiť nezamestnanosť o 2 percentá financovaním odvodov nízkopríjmových zamestnancov, je to jednoznačne merateľný cieľ, ktorý je možné zdôvodniť, vyhodnotiť, upraviť.“ Na rozdiel od niektorých iných výdavkov, pri ktorých pridaná hodnota merateľná nie je.
.kde zohnať peniaze?
Peter Kažimír sa nachádza v nezávideniahodnej situácii. Výpadok príjmov musí totiž získať niekde inde. On sám hovorí o druhom najhoršom roku od vzniku SR (po krízovom 2009). Kažimír sa podľa vlastných slov posnaží „udržať deficit blízko troch percent“. Avšak táto formulácia môže znamenať potvrdenie pôvodného záväzku vlády (2,9-percentný deficit tento rok), aj popustenie deficitnej uzdy, keďže „blízko troch percent“ je napríklad aj číslo 3,4... Ale nemaľujme čerta na stenu. Ministerstvo financií chce peniaze získať predajom núdzových zásob ropy, zlepšením výberu dane z pridanej hodnoty či zefektívnením štátnej správy. Osobitným problémom je samospráva, na ktorej diel šetrenia sa vláda spoliehala, pritom na ňu nemá priamy vplyv. Ako milá kuriozita pôsobí minulotýždňová správa Hospodárskych novín, že Kažimír chce v rámci šetrenia siahnuť aj na štrnáste platy sudcov. Aj keď z hľadiska deficitu je to omrvinka, takéto opatrenie by nepochybne nebolo v širokej verejnosti nepopulárne (teda s výnimkou sudcov). Minister financií akurát neskôr dementoval, že taký návrh je vôbec na stole.
Ak chce Slovensko postupne hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom, bez hlbokých zmien vo fungovaní štátu a najmä sociálneho systému to nepôjde. Otázne je jednak, kto má tieto reformy urobiť, ak nie Smer, ktorý disponuje pohodlnou väčšinou a nemusí sa o moc deliť s koaličnými partnermi. A tiež: kedy sa majú tieto zmeny urobiť, ak nie teraz? Rok pred ďalšími parlamentnými voľbami sa už všetci budú sústreďovať na kampaň. Robertovi Ficovi sa podarilo nazhromaždiť mimoriadny politický kapitál v podobe podpory verejnosti. No akú má cenu, keď sa nevyužije na riešenie chronických problémov tejto krajiny?
Pritom vláda, ani ministerstvo financií sa nemôžu sťažovať, že by im nemal kto poradiť so šetrením. Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy INEKO vytvoril internetovú stránku, na ktorej zhromaždil 150 konsolidačných opatrení. Nie všetky sa dajú považovať za „pravicové“, nie všetky sú o škrtaní na výdavkovej strane a nie všetky sú politicky nepriechodné. Časť z nich má síce len sprostredkovaný vplyv na verejné financie (ako napríklad dokončenie rokovaní o zóne voľného obchodu medzi EÚ a USA), no niektoré návrhy zavádzajú do daní a odvodov či do sociálnych výdavkov adresnosť a skutočné zmeny, ktoré by mohli pomôcť šetriť efektívnejšie. Ďalšou veľkou oblasťou, kde získať peniaze, je odpredaj majetku štátu. Privatizácia nie je len jednorazovým príjmom. Pri zadlžených podnikoch vďaka nej odpadá štátu nutnosť liať do neefektívnej firmy peniaze na roky dopredu. Učebnicovým príkladom môže byť železničné Cargo.
.nová metodika
Peter Kažimír je ku konsolidácii verejných financií tlačený najmenej z troch strán. Jednak ide o záväzok na európskej úrovni. Potom je tu tlak dlhopisových trhov, od ktorých závisí, či a za koľko si požičiame. A napokon máme slovenský ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Určité riziko pre rozpočtové plány vlády predstavuje nová metodika výpočtu dlhu s názvom ESA2010. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vypočítala jej možný vplyv na verejné financie. Deficit za rok 2013 môžu nové princípy zvýšiť o 0,3 až 0,5 percenta. Kým verejný dlh až o viac ako 3 percentá HDP. Rada však prízvukuje, že ide o krajný prípad a skutočnosť bude zrejme priaznivejšia. V každom prípade, už zmena na úrovni desatiny percenta môže spôsobiť, že vláde sa nepodarí naplniť jej cieľ pre deficit. Problém je aj pri verejnom dlhu. Tam zase percentá navyše môžu spôsobiť postupnú aktiváciu sankčných mechanizmov dlhovej brzdy.
Verejný dlh Slovenska vlani prekročil prvú sankčnú hranicu 50 percent HDP. Minister financií bol tým pádom nútený poslať Národnej rade písomné zdôvodnenie výšky dlhu a návrhy opatrení na jeho zníženie. Kažimír list síce poslal, no opozíciu neuspokojil a aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť ho vo svojej chladnej vecnosti komentovala slovami: „Navrhované opatrenia na zníženie dlhu boli málo špecifikované, preto nie je možné posúdiť, či dôjde k zníženiu dlhu.“ Prísnejšie sankcie sa spúšťajú aj vtedy, keď verejný dlh presiahne 53 a 55 percent HDP, až pri prekročení 57 percent vláda musí predložiť vyrovnaný rozpočet. Nová metodika by mohla spôsobiť, že niektoré z týchto limitov by sme mohli porušiť už v priebehu pár rokov...
Na vládu sa z každej strany rútia riziká, ktoré ohrozujú jej konsolidačné plány. Rozpočet stojí na prehnane optimistických prognózach, hlboké rezy na strane štátu sa zatiaľ nekonajú a hrozí nám ďalšie zvýšenie dlhu. Minister financií to objektívne nemá jednoduché. Aj keď jeho strana čiastočne len žne, čo sama zasiala, keď bola pri moci prvýkrát.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.