Tichý, mierny muž, ktorý robí vyvážené závery a bude rešpektovať vôľu egyptského ľudu. Takto opísal nového egyptského prezidenta sudca Hamíd al-Džamal pre miestne noviny Al-Ahram. To, čo sa odohralo minulý týždeň v Egypte, sa nedá nazvať inak, ako armádou zosnovaný štátny prevrat. No vojaci nechcú vládu Mursího nahradiť diktatúrou generálov.
Odstránenie doterajšieho prezidenta podporilo niekoľko osobností svetského i náboženského života. Medzi nimi Mohamed El Baradei, nositeľ Nobelovej ceny za mier, bývalý generálny riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a líder doterajšej liberálnej opozície. Ale aj umiernený sunnitský imám Ahmed el-Tayeb či pápež koptských kresťanov Tawadros II. Egypt sa má prepracovať k ďalším voľbám na čele s vládou technokratov. Legitimitu prevratu mázdôrazniť aj fakt, že nový dočasný prezident Mansúr pôsobil ako predseda Najvyššieho ústavného súdu. Aj keď len pár dní, než ho povýšili do pozície hlavy štátu.
.záhadný
Svetové médiá opisujú Mansúra ako sekulárneho človeka, ktorý doposiaľ nebol príliš nápadný. Zrejme ho nepoznalo ani veľa Egypťanov. Jeho životopis je nudným priamočiarym príbehom kariéry právnika a sudcu. Narodil sa v Káhire 23. decembra 1945. V roku 1967 vyštudoval právo na tamojšej univerzite. V ďalších rokoch sa venoval ešte štúdiu ekonómie a manažmentu. Zaujímavosťou je zahraničný študijný pobyt na elitnej francúzskej škole ENA (École nationale d'administration) v 70. rokoch. Pre študenta z krajiny, ako je Egypt, navyše takmer pred štyridsiatimi rokmi, išlo nepochybne o prestížnu záležitosť. No dnes sú francúzski absolventi tejto školy (prezývaní „enarchovia“) občas v krajine galského kohúta kritizovaní ako privilegovaná namyslená kasta vyšších vládnych úradníkov, odtrhnutá od reality.
Mansúr je ženatý, má dve dcéry a syna. Po skončení štúdií stúpal po rebríčku sudcovských funkcií v Egypte. Na Najvyššom ústavnom súde pôsobil od roku 1992. Vtedy, ako aj po väčšinu jeho profesionálnej kariéry, bol pri moci autoritatívny prezident Husní Mubarak. Toho zvrhla revolúcia vo februári 2011. Svetové médiá jasali, že v Egypte konečne zavládne demokracia. Problém nastal akurát v tom, koho si ľudia slobodne zvolili ako Mubarakovho nástupcu.
Prezidentské voľby v júni 2012 s tesnou väčšinou 51,7 percenta hlasov vyhral kandidát Moslimského bratstva, Muhammad Mursí. Časť verejnosti to vnímala ako vyváženie moci armády. Tá totiž v čase medzi zosadením Mubaraka a prezidentskými voľbami neprimerane zasahovala do verejného diania. Prečo bol Mursí teraz zvrhnutý len po roku svojej vlády? Odpoveď na túto otázku sa odvíja od toho, čo zosadený prezident robil a čo, naopak, zanedbal.
Egypt je najľudnatejšia arabská krajina. Má asi 84 miliónov obyvateľov, čo je približne toľko ako Nemecko, no väčšina sa tlačí v povodí rieky Nílu – na území, ktoré zodpovedá približne rozlohe Slovenska. Kombinácia vysokej nezamestnanosti a množstva mladých ľudí bez perspektívy je výbušnou zmesou. Najmä ak zaplavia ulice. Egypťania potrebujú prácu a zlepšenie svojej životnej úrovne. No ochrana majetkových práv je slabá a ekonomiku zväzuje vražedná kombinácia byrokracie i korupcie, ktorá je dedičstvom desaťročia trvajúcich socialistických politík. Navyše, politická nestabilita sa odrazila aj na cestovnom ruchu, od ktorého je Egypt mimoriadne závislý. Toto všetko boli problémy, ktoré mal Mursí okamžite riešiť. Namiesto toho sledoval iné priority a ekonomika ďalej upadala.
.upokojiť krajinu
Zosadený prezident Mursí sa počas svojej vlády pokúšal zabetónovať a koncentrovať moc do svojich rúk. Keďže získal vo voľbách len tesnú väčšinu hlasov, mal vládnuť oveľa konsenzuálnejšie a netlačiť tak do popredia svoju moslimskú agendu. Preto sa postupne množili hlasy, volajúce po jeho odstúpení, ktoré ešte stupňoval symbol blížiaceho sa prvého výročia jeho nástupu do úradu. Na júnových demonštráciách proti Mursímu sa zúčastnili státisíce Egypťanov. Účasť podľa niektorých pozorovateľov prekročila aj 18-dňovú revolúciu z roku 2011, ktorá vyhnala z úradu Mubaraka. Koncovku Mursího vláde dala napokon armáda.
Ako zástupca predsedu Najvyššieho ústavného súdu Mansúr ešte v roku 2012 prispel k pochovaniu zákona, ktorý vylučoval z volieb exponentov Mubarakovho režimu. Podieľal sa tiež na príprave zákonov pre slobodné voľby. Zaujímavosťou je, že predsedom Najvyššieho ústavného súdu sa stal len pár dní pred povýšením na prezidenta. Nahrádzal totiž v úrade svojho predchodcu, ktorému sa práve končil mandát. Aký bude Mansúr prezident, nevedno. Niektorí pozorovatelia v ňom vidia len bábku armády. Tá vraj bude poťahovať za nitky. Kritická bude príprava novej ústavy, ktorá by mala byť jemne vyvážená, aby reprezentovala všetky zložky egyptskej spoločnosti. Keďže štátny prevrat priniesol so sebou aj zatýkanie popredných členov Moslimského bratstva, bude otázne, či sa jeho členovia neuchýlia k násiliu. Odskákať by si to mohla aj koptská kresťanská menšina.
Zaujať stanovisko k udalostiam v Egypte je výzvou pre Západ. Majú Amerika a Európa podporovať demokraciu v moslimských krajinách len vtedy, keď prinesie výsledky, aké sa nám páčia? A čo keď si Egypťania zase zvolia islamistu? Alebo sú tieto krajiny odsúdené navždy na striedanie autoritatívnych vlád?
Odstránenie doterajšieho prezidenta podporilo niekoľko osobností svetského i náboženského života. Medzi nimi Mohamed El Baradei, nositeľ Nobelovej ceny za mier, bývalý generálny riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a líder doterajšej liberálnej opozície. Ale aj umiernený sunnitský imám Ahmed el-Tayeb či pápež koptských kresťanov Tawadros II. Egypt sa má prepracovať k ďalším voľbám na čele s vládou technokratov. Legitimitu prevratu mázdôrazniť aj fakt, že nový dočasný prezident Mansúr pôsobil ako predseda Najvyššieho ústavného súdu. Aj keď len pár dní, než ho povýšili do pozície hlavy štátu.
.záhadný
Svetové médiá opisujú Mansúra ako sekulárneho človeka, ktorý doposiaľ nebol príliš nápadný. Zrejme ho nepoznalo ani veľa Egypťanov. Jeho životopis je nudným priamočiarym príbehom kariéry právnika a sudcu. Narodil sa v Káhire 23. decembra 1945. V roku 1967 vyštudoval právo na tamojšej univerzite. V ďalších rokoch sa venoval ešte štúdiu ekonómie a manažmentu. Zaujímavosťou je zahraničný študijný pobyt na elitnej francúzskej škole ENA (École nationale d'administration) v 70. rokoch. Pre študenta z krajiny, ako je Egypt, navyše takmer pred štyridsiatimi rokmi, išlo nepochybne o prestížnu záležitosť. No dnes sú francúzski absolventi tejto školy (prezývaní „enarchovia“) občas v krajine galského kohúta kritizovaní ako privilegovaná namyslená kasta vyšších vládnych úradníkov, odtrhnutá od reality.
Mansúr je ženatý, má dve dcéry a syna. Po skončení štúdií stúpal po rebríčku sudcovských funkcií v Egypte. Na Najvyššom ústavnom súde pôsobil od roku 1992. Vtedy, ako aj po väčšinu jeho profesionálnej kariéry, bol pri moci autoritatívny prezident Husní Mubarak. Toho zvrhla revolúcia vo februári 2011. Svetové médiá jasali, že v Egypte konečne zavládne demokracia. Problém nastal akurát v tom, koho si ľudia slobodne zvolili ako Mubarakovho nástupcu.
Prezidentské voľby v júni 2012 s tesnou väčšinou 51,7 percenta hlasov vyhral kandidát Moslimského bratstva, Muhammad Mursí. Časť verejnosti to vnímala ako vyváženie moci armády. Tá totiž v čase medzi zosadením Mubaraka a prezidentskými voľbami neprimerane zasahovala do verejného diania. Prečo bol Mursí teraz zvrhnutý len po roku svojej vlády? Odpoveď na túto otázku sa odvíja od toho, čo zosadený prezident robil a čo, naopak, zanedbal.
Egypt je najľudnatejšia arabská krajina. Má asi 84 miliónov obyvateľov, čo je približne toľko ako Nemecko, no väčšina sa tlačí v povodí rieky Nílu – na území, ktoré zodpovedá približne rozlohe Slovenska. Kombinácia vysokej nezamestnanosti a množstva mladých ľudí bez perspektívy je výbušnou zmesou. Najmä ak zaplavia ulice. Egypťania potrebujú prácu a zlepšenie svojej životnej úrovne. No ochrana majetkových práv je slabá a ekonomiku zväzuje vražedná kombinácia byrokracie i korupcie, ktorá je dedičstvom desaťročia trvajúcich socialistických politík. Navyše, politická nestabilita sa odrazila aj na cestovnom ruchu, od ktorého je Egypt mimoriadne závislý. Toto všetko boli problémy, ktoré mal Mursí okamžite riešiť. Namiesto toho sledoval iné priority a ekonomika ďalej upadala.
.upokojiť krajinu
Zosadený prezident Mursí sa počas svojej vlády pokúšal zabetónovať a koncentrovať moc do svojich rúk. Keďže získal vo voľbách len tesnú väčšinu hlasov, mal vládnuť oveľa konsenzuálnejšie a netlačiť tak do popredia svoju moslimskú agendu. Preto sa postupne množili hlasy, volajúce po jeho odstúpení, ktoré ešte stupňoval symbol blížiaceho sa prvého výročia jeho nástupu do úradu. Na júnových demonštráciách proti Mursímu sa zúčastnili státisíce Egypťanov. Účasť podľa niektorých pozorovateľov prekročila aj 18-dňovú revolúciu z roku 2011, ktorá vyhnala z úradu Mubaraka. Koncovku Mursího vláde dala napokon armáda.
Ako zástupca predsedu Najvyššieho ústavného súdu Mansúr ešte v roku 2012 prispel k pochovaniu zákona, ktorý vylučoval z volieb exponentov Mubarakovho režimu. Podieľal sa tiež na príprave zákonov pre slobodné voľby. Zaujímavosťou je, že predsedom Najvyššieho ústavného súdu sa stal len pár dní pred povýšením na prezidenta. Nahrádzal totiž v úrade svojho predchodcu, ktorému sa práve končil mandát. Aký bude Mansúr prezident, nevedno. Niektorí pozorovatelia v ňom vidia len bábku armády. Tá vraj bude poťahovať za nitky. Kritická bude príprava novej ústavy, ktorá by mala byť jemne vyvážená, aby reprezentovala všetky zložky egyptskej spoločnosti. Keďže štátny prevrat priniesol so sebou aj zatýkanie popredných členov Moslimského bratstva, bude otázne, či sa jeho členovia neuchýlia k násiliu. Odskákať by si to mohla aj koptská kresťanská menšina.
Zaujať stanovisko k udalostiam v Egypte je výzvou pre Západ. Majú Amerika a Európa podporovať demokraciu v moslimských krajinách len vtedy, keď prinesie výsledky, aké sa nám páčia? A čo keď si Egypťania zase zvolia islamistu? Alebo sú tieto krajiny odsúdené navždy na striedanie autoritatívnych vlád?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.