Heslo vraj znelo: „Smrť intelektuálom!“ Už tri týždne cestujem krížom-krážom po Rumunsku, s tuctami knižiek v ruksaku sa rátam za intelektuála. Spontánne som odbočil do Valea Jiului. Chcem pochopiť, odkiaľ sa vzala tá nenávisť.
Medzi Petrilou a Uricani nachádzam mestskú zónu so 140-tisíc obyvateľmi. Pulzujúci pouličný život, neobyčajne veľa slovanských typov, mladé blondínky premiešané so zvodnými Cigánkami. Dôchodca pod agátmi v Uricani vyžaruje istú eleganciu, aj keď má pod košeľou a nohavicami s pukmi natiahnuté gumené čižmy. Na každom rohu je tabuľa EÚ programu „Regio“, zakaždým miliónové sumy. Výstavba ulíc, dláždenie, mondénna pešia zóna v Petroşani. Toto si vybojovali títo silní muži, zvábení do juhozápadných Karpát peniazmi a nebezpečenstvom, ktorí zamiešali karty rumunskej politiky v rokoch 1929, 1977, 1990, 1991 a 1999.
Na kúpalisku v Lupeni. Nikdy som nevidel kúpalisko s toľkými ležadlami. Celý areál je pokrytý viac než 500 ležadlami. Z obrovského bazéna mi zrak padol na rad vysokých panelákov, na ich úzku stranu. Na jednom z najvyššie položených balkónov sa prepadla strecha, z niektorých plochých striech rastú stromy. Strom na streche, to hneď navodí atmosféru Mezopotámie.
V noci vo Vulcani. Barman, 44 rokov, bol vtedy pri uhlí. Rozpráva mi, ako sa vtedy, v júni 1990, všetkých baníkov pýtali, či chcú ísť do Bukurešti, aby na Univerzitnom námestí urobili poriadok. Vláda to nie je schopná urobiť. „Bolo jasné, že idú, aby sa bili,“ hovorí. „Mňa to nezaujímalo.“ Desaťtisíc z vtedajších 27-tisíc baníkov šlo. „Zmanipulovali ich a v špeciálnych vlakoch naliali alkoholom.“ V Bukurešti nielenže zmlátili opozičníkov, ale aj rabovali.
Na druhý deň v živom parku v Lupeni. Pýtam sa, ktorý z postarších mužov sa vtedy mlátil. Za parkom sa týči obrovský komín, ako by chcel prevýšiť pohorie Retezat, do ktorého šliapu cykloturisti. Na lavičke v parku sedí jeden taký, ktorý pasuje do obrazu. Je silný, má vyblednuté tetovanie na ramene. Pomaly je jablko. Premeriava si ma, moje knihy. Keď vstáva, slušne sa mu prihovorím: „Môžem sa vás niečo opýtať?“ Niečo zamrmle a odchádza. Ja: „Aký je váš názor na Mineriádu?“ Napoly sa otočí. Neochotne zamrmle: „To je tá najsprostejšia otázka, aká ti mohla napadnúť.“ „Sprostá?“ „Áno.“ Ide ďalej, nahryznuté jablko si prehadzuje z jednej ruky do druhej. Ešte dlho okolo mňa krúži, v úplnej pohode žonglujúc jablko.
Neskôr som v parku našiel jedného, ktorý bol v roku 1990 pri tom. Plavé vlasy, modré oči, pokrčený chlapčenský výzor – najnevinnejšie zjavenie. Moldavčan, dostáva slušnú penziu, 450 eur. Popiera, že by vtedy v Bukurešti kričali „Moarte intelectualilor!“ a „Pracujeme, nemyslíme!“ „Naše heslo bolo: Pracujeme, bojujeme, bránime vládu.” Vo vlaku bol zákaz alkoholu. „Prečo?“ znova a znova sa ho pýtam. „Prečo tá brutalita? Čo ste mali proti študentom?“ Štyria priatelia, ktorí obkolesili baníka v dôchodku, ho takmer nepustia k slovu. Prekričia ho vysvetleniami: zodpovedný bol Iliescu, Securitate, zmanipulovaní študenti, ožratí bukureštskí Cigáni.
„Keď už to bolo príliš brutálne, tak som ostatných zastavil,“ obhajuje sa Moldavčan, jeho pokrčená tvár sa ospravedlňujúco pretiahne. Zostáva pocit, že sa všetci vyhovárajú. A predsa, nikde v Rumunsku som sa necítil tak príjemne ako medzi visutými záhradami Valea Jiului.
Medzi Petrilou a Uricani nachádzam mestskú zónu so 140-tisíc obyvateľmi. Pulzujúci pouličný život, neobyčajne veľa slovanských typov, mladé blondínky premiešané so zvodnými Cigánkami. Dôchodca pod agátmi v Uricani vyžaruje istú eleganciu, aj keď má pod košeľou a nohavicami s pukmi natiahnuté gumené čižmy. Na každom rohu je tabuľa EÚ programu „Regio“, zakaždým miliónové sumy. Výstavba ulíc, dláždenie, mondénna pešia zóna v Petroşani. Toto si vybojovali títo silní muži, zvábení do juhozápadných Karpát peniazmi a nebezpečenstvom, ktorí zamiešali karty rumunskej politiky v rokoch 1929, 1977, 1990, 1991 a 1999.
Na kúpalisku v Lupeni. Nikdy som nevidel kúpalisko s toľkými ležadlami. Celý areál je pokrytý viac než 500 ležadlami. Z obrovského bazéna mi zrak padol na rad vysokých panelákov, na ich úzku stranu. Na jednom z najvyššie položených balkónov sa prepadla strecha, z niektorých plochých striech rastú stromy. Strom na streche, to hneď navodí atmosféru Mezopotámie.
V noci vo Vulcani. Barman, 44 rokov, bol vtedy pri uhlí. Rozpráva mi, ako sa vtedy, v júni 1990, všetkých baníkov pýtali, či chcú ísť do Bukurešti, aby na Univerzitnom námestí urobili poriadok. Vláda to nie je schopná urobiť. „Bolo jasné, že idú, aby sa bili,“ hovorí. „Mňa to nezaujímalo.“ Desaťtisíc z vtedajších 27-tisíc baníkov šlo. „Zmanipulovali ich a v špeciálnych vlakoch naliali alkoholom.“ V Bukurešti nielenže zmlátili opozičníkov, ale aj rabovali.
Na druhý deň v živom parku v Lupeni. Pýtam sa, ktorý z postarších mužov sa vtedy mlátil. Za parkom sa týči obrovský komín, ako by chcel prevýšiť pohorie Retezat, do ktorého šliapu cykloturisti. Na lavičke v parku sedí jeden taký, ktorý pasuje do obrazu. Je silný, má vyblednuté tetovanie na ramene. Pomaly je jablko. Premeriava si ma, moje knihy. Keď vstáva, slušne sa mu prihovorím: „Môžem sa vás niečo opýtať?“ Niečo zamrmle a odchádza. Ja: „Aký je váš názor na Mineriádu?“ Napoly sa otočí. Neochotne zamrmle: „To je tá najsprostejšia otázka, aká ti mohla napadnúť.“ „Sprostá?“ „Áno.“ Ide ďalej, nahryznuté jablko si prehadzuje z jednej ruky do druhej. Ešte dlho okolo mňa krúži, v úplnej pohode žonglujúc jablko.
Neskôr som v parku našiel jedného, ktorý bol v roku 1990 pri tom. Plavé vlasy, modré oči, pokrčený chlapčenský výzor – najnevinnejšie zjavenie. Moldavčan, dostáva slušnú penziu, 450 eur. Popiera, že by vtedy v Bukurešti kričali „Moarte intelectualilor!“ a „Pracujeme, nemyslíme!“ „Naše heslo bolo: Pracujeme, bojujeme, bránime vládu.” Vo vlaku bol zákaz alkoholu. „Prečo?“ znova a znova sa ho pýtam. „Prečo tá brutalita? Čo ste mali proti študentom?“ Štyria priatelia, ktorí obkolesili baníka v dôchodku, ho takmer nepustia k slovu. Prekričia ho vysvetleniami: zodpovedný bol Iliescu, Securitate, zmanipulovaní študenti, ožratí bukureštskí Cigáni.
„Keď už to bolo príliš brutálne, tak som ostatných zastavil,“ obhajuje sa Moldavčan, jeho pokrčená tvár sa ospravedlňujúco pretiahne. Zostáva pocit, že sa všetci vyhovárajú. A predsa, nikde v Rumunsku som sa necítil tak príjemne ako medzi visutými záhradami Valea Jiului.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.