S paralelami by sme to však nemali preháňať, hoci, na druhej strane, môžu mať na ľudskú myseľ aj osviežujúci účinok. Vezmime si napríklad Svätopluka, o ktorom sa v rôznych prameňoch zachovalo množstvo informácií, napriek tomu zostáva život tohto moravského vládcu veľmi nejasný. To nám sťažuje situáciu, ak mu chceme priradiť miesto v historickej pamäti a posúdiť jeho význam v historickom kontexte. Nájdime preto maďarskú paralelu – koho môžeme považovať za maďarského Svätopluka?
.rešpektovaný panovník
Najprv si ujasnime, čo vieme o Svätoplukovi z dobových zdrojov. O jeho vojenských výpravách sa zmieňujú latinské aj grécke pramene: s menším či väčším úspechom sa pokúšal vymaniť spod vplyvu Franskej ríše. Súčasťou tejto „hry“ o nezávislosť bolo aj jeho rozhodnutie povolať proti agresívne sa rozpínajúcim Frankom misionárov z druhej strany, z Byzancie. Neznamenalo to však veľký záväzok voči Byzantskej ríši. Keď sa ukázalo, že byzantskí kňazi sú k pánom Moravy príliš prísni, radšej sa znova obrátili na latinských duchovných. Frankom sa Svätopluk úspešne ubránil, dokonca sa vážne pokúsil dobyť Panóniu. Tieto pokusy boli úspešné, ale mali len dočasné trvanie.
Vieme aj to, že bol najváženejším slovanským panovníkom, a úspešne rozšíril svoj vplyv na väčšie územia, no presné hranice jeho ríše nepoznáme – a rovnako ani centrum jeho pôsobenia. Sú nám však známe viaceré dôležité vojenské a cirkevné strediská, ktoré mu podliehali. Prítomnosť západnej, respektíve východnej cirkvi neznamenala, že by tá zapustila hlboké korene alebo že by jej bol on sám „zaviazaný“. Západné mocenské centrá (Rím, nemeckí cisári) ho brali vážne; pápež v súvislosti s ním používa dokonca titul „rex“. No v západnom, európskom chápaní nebol kráľom: nekorunovali ho za kráľa, nedostal alebo nežiadal korunu.
.maďarský Svätopluk
Ak hľadáme maďarský ekvivalent Svätopluka, myslím si, že by sme ho nemali hľadať v osobe Štefana I., ale jeho otca Gejzu (Géza). V jeho prípade sú paralely priam do očí bijúce. Gejza ako knieža panoval v rokoch 963/970 – 997. Videl, že nemôže pokračovať v dobrodružných výpravách. Najsilnejší susedia Maďarov, Byzantínci a Nemci, uzavreli práve vtedy obávané spojenectvo. A tak výpravy zrušil, zavolal si z nemeckého územia misionárov a rytierov, a poslal k nemeckému cisárovi Otovi vyslancov. Aj on sám sa dal pokrstiť. Nepretrhol puto ani s Byzanciou: jeho manželka Šarolt (Sarolt) podstúpila krst podľa byzantského rítu. Kresťanstvo bolo prítomné v oblastiach, ktoré mu podliehali a kde vznikli aj cirkevné centrá (napríklad opátstvo v Pannonhalme), no kresťanstvo ešte nezapustilo hlboké korene. Bol najsilnejším vládcom maďarského kmeňového zväzu, no svoju moc musel voči ostatným presadzovať zbraňou. Kto boli tí „ostatní“, nevieme, a rovnako iba tušíme, kde mal svoje hlavné pôsobisko. Podrobné informácie nemáme ani o tom, kam až siahala jeho moc. Nepoznáme jeho platidlá ani zákony – pravdepodobne preto, lebo zákony na európsky spôsob neustanovil a platidlá nerazil. Pápež ho v liste oslovuje titulom „rex“, čím mu dáva najavo, že ho považuje za rovnocenného partnera. Napriek tomu ho nenazývame kráľom, keďže nebol korunovaný a chýbajú aj ďalšie „atribúty“, ktoré sú kráľovi v európskych súvislostiach prisudzované (razba platidiel, tvorba zákonov). Bol to panovník, ktorý položil základy mocenského vplyvu svojho syna.
Paralela sa teda javí ako pomerne jednoznačná. A ak sme ju už objavili, mohli by sme sa zamyslieť aj na tým, prečo bolo pokračovanie iné v maďarskom prípade a iné v prípade moravskej ríše? Na smrteľnej posteli chcel Gejza odovzdať moc Štefanovi, no toto rozhodnutie druhý „dedič“ Kopáň (Koppány) neprijal. Začal sa vnútorný boj, z ktorého vyšiel víťazne Štefan, no musel si zbraňou uplatniť moc aj smerom na juh (voči pánom Sedmohradska a dnešného Délvidéku). O vnútornej nestabilite svedčí aj fakt, že prežil dva pokusy o atentát. Po jeho smrti bojovali proti sebe krátkodobí králi, vypuklo aj pohanské povstanie, ktorému padlo za obeť viacero biskupov a situáciu v roku 1046 stabilizoval až kráľ Ondrej I.
.rozhodujúci faktor: Nemci
Ale prečo bol vývoj priaznivejší v prípade Gejzu ako Svätopluka? Podiel jednotlivých faktorov sa dá iba ťažko určiť, skôr ich len tušíme. Jedným z nich mohlo byť aj vojenské šťastie: Gejza a Štefan I. zaznamenali priame víťazstvo nad svojimi protivníkmi. Významnú úlohu zohrali aj Štefanove štátnické schopnosti: na svojom území založil množstvo kostolov, stolíc, biskupstiev. No namieste je vyzdvihnúť aj ďalšie dva činitele.
Prvým je skutočnosť, že maďarská elita si mohla vnútorné boje „dovoliť“. Mohlo to znamenať významnú vojenskú, etnickú prevahu. Dobrodružným výpravám po sto rokoch odzvonilo, no Nemcov do krajiny nevpustili. Nemci sa pokúsili vtrhnúť s vojskami do Karpát dvakrát: v roku 907 a 1030. Najprv ich porazil Arpád, potom Štefan I. A tak sa „slobodní“ mohli blížiť k západu: európsky vzor neznamenal nemecký vplyv.
Druhým zaujímavým predpokladom je, že v tom čase bolo potrebné byť nielen vojvodcom, ale aj politikom. Gejza sa od začiatku veľmi seriózne snažil o mier s Nemcami. V duchu budovania dobrých vzťahov s nimi sa niesli tri desaťročia jeho panovania. V záujme dobrých vzťahov sa Maďari v tom čase vzdali Viedenskej kotliny a prepustili ju Bavorom. A tak, kým syn Gejzu musel tasiť zbraň proti vlastným, užíval si zhovievavú neutralitu a podporu Nemcov. Svätopluk aj niekoľko rokov pred smrťou podnikol krvavú vojenskú výpravu na nemecké územia, a tak po jeho smrti urobili Nemci všetko pre to, aby moravskú moc rozbili.
Táto paralela slúži zároveň ako zaujímavé ponaučenie: na uskutočnenie štátotvorných zámerov bolo treba vedieť Nemcov nielen poraziť, ale s nimi uzavrieť aj mier.
Autor je maďarský historik a riaditeľ Maďarského inštitútu v Bratislave.
.rešpektovaný panovník
Najprv si ujasnime, čo vieme o Svätoplukovi z dobových zdrojov. O jeho vojenských výpravách sa zmieňujú latinské aj grécke pramene: s menším či väčším úspechom sa pokúšal vymaniť spod vplyvu Franskej ríše. Súčasťou tejto „hry“ o nezávislosť bolo aj jeho rozhodnutie povolať proti agresívne sa rozpínajúcim Frankom misionárov z druhej strany, z Byzancie. Neznamenalo to však veľký záväzok voči Byzantskej ríši. Keď sa ukázalo, že byzantskí kňazi sú k pánom Moravy príliš prísni, radšej sa znova obrátili na latinských duchovných. Frankom sa Svätopluk úspešne ubránil, dokonca sa vážne pokúsil dobyť Panóniu. Tieto pokusy boli úspešné, ale mali len dočasné trvanie.
Vieme aj to, že bol najváženejším slovanským panovníkom, a úspešne rozšíril svoj vplyv na väčšie územia, no presné hranice jeho ríše nepoznáme – a rovnako ani centrum jeho pôsobenia. Sú nám však známe viaceré dôležité vojenské a cirkevné strediská, ktoré mu podliehali. Prítomnosť západnej, respektíve východnej cirkvi neznamenala, že by tá zapustila hlboké korene alebo že by jej bol on sám „zaviazaný“. Západné mocenské centrá (Rím, nemeckí cisári) ho brali vážne; pápež v súvislosti s ním používa dokonca titul „rex“. No v západnom, európskom chápaní nebol kráľom: nekorunovali ho za kráľa, nedostal alebo nežiadal korunu.
.maďarský Svätopluk
Ak hľadáme maďarský ekvivalent Svätopluka, myslím si, že by sme ho nemali hľadať v osobe Štefana I., ale jeho otca Gejzu (Géza). V jeho prípade sú paralely priam do očí bijúce. Gejza ako knieža panoval v rokoch 963/970 – 997. Videl, že nemôže pokračovať v dobrodružných výpravách. Najsilnejší susedia Maďarov, Byzantínci a Nemci, uzavreli práve vtedy obávané spojenectvo. A tak výpravy zrušil, zavolal si z nemeckého územia misionárov a rytierov, a poslal k nemeckému cisárovi Otovi vyslancov. Aj on sám sa dal pokrstiť. Nepretrhol puto ani s Byzanciou: jeho manželka Šarolt (Sarolt) podstúpila krst podľa byzantského rítu. Kresťanstvo bolo prítomné v oblastiach, ktoré mu podliehali a kde vznikli aj cirkevné centrá (napríklad opátstvo v Pannonhalme), no kresťanstvo ešte nezapustilo hlboké korene. Bol najsilnejším vládcom maďarského kmeňového zväzu, no svoju moc musel voči ostatným presadzovať zbraňou. Kto boli tí „ostatní“, nevieme, a rovnako iba tušíme, kde mal svoje hlavné pôsobisko. Podrobné informácie nemáme ani o tom, kam až siahala jeho moc. Nepoznáme jeho platidlá ani zákony – pravdepodobne preto, lebo zákony na európsky spôsob neustanovil a platidlá nerazil. Pápež ho v liste oslovuje titulom „rex“, čím mu dáva najavo, že ho považuje za rovnocenného partnera. Napriek tomu ho nenazývame kráľom, keďže nebol korunovaný a chýbajú aj ďalšie „atribúty“, ktoré sú kráľovi v európskych súvislostiach prisudzované (razba platidiel, tvorba zákonov). Bol to panovník, ktorý položil základy mocenského vplyvu svojho syna.
Paralela sa teda javí ako pomerne jednoznačná. A ak sme ju už objavili, mohli by sme sa zamyslieť aj na tým, prečo bolo pokračovanie iné v maďarskom prípade a iné v prípade moravskej ríše? Na smrteľnej posteli chcel Gejza odovzdať moc Štefanovi, no toto rozhodnutie druhý „dedič“ Kopáň (Koppány) neprijal. Začal sa vnútorný boj, z ktorého vyšiel víťazne Štefan, no musel si zbraňou uplatniť moc aj smerom na juh (voči pánom Sedmohradska a dnešného Délvidéku). O vnútornej nestabilite svedčí aj fakt, že prežil dva pokusy o atentát. Po jeho smrti bojovali proti sebe krátkodobí králi, vypuklo aj pohanské povstanie, ktorému padlo za obeť viacero biskupov a situáciu v roku 1046 stabilizoval až kráľ Ondrej I.
.rozhodujúci faktor: Nemci
Ale prečo bol vývoj priaznivejší v prípade Gejzu ako Svätopluka? Podiel jednotlivých faktorov sa dá iba ťažko určiť, skôr ich len tušíme. Jedným z nich mohlo byť aj vojenské šťastie: Gejza a Štefan I. zaznamenali priame víťazstvo nad svojimi protivníkmi. Významnú úlohu zohrali aj Štefanove štátnické schopnosti: na svojom území založil množstvo kostolov, stolíc, biskupstiev. No namieste je vyzdvihnúť aj ďalšie dva činitele.
Prvým je skutočnosť, že maďarská elita si mohla vnútorné boje „dovoliť“. Mohlo to znamenať významnú vojenskú, etnickú prevahu. Dobrodružným výpravám po sto rokoch odzvonilo, no Nemcov do krajiny nevpustili. Nemci sa pokúsili vtrhnúť s vojskami do Karpát dvakrát: v roku 907 a 1030. Najprv ich porazil Arpád, potom Štefan I. A tak sa „slobodní“ mohli blížiť k západu: európsky vzor neznamenal nemecký vplyv.
Druhým zaujímavým predpokladom je, že v tom čase bolo potrebné byť nielen vojvodcom, ale aj politikom. Gejza sa od začiatku veľmi seriózne snažil o mier s Nemcami. V duchu budovania dobrých vzťahov s nimi sa niesli tri desaťročia jeho panovania. V záujme dobrých vzťahov sa Maďari v tom čase vzdali Viedenskej kotliny a prepustili ju Bavorom. A tak, kým syn Gejzu musel tasiť zbraň proti vlastným, užíval si zhovievavú neutralitu a podporu Nemcov. Svätopluk aj niekoľko rokov pred smrťou podnikol krvavú vojenskú výpravu na nemecké územia, a tak po jeho smrti urobili Nemci všetko pre to, aby moravskú moc rozbili.
Táto paralela slúži zároveň ako zaujímavé ponaučenie: na uskutočnenie štátotvorných zámerov bolo treba vedieť Nemcov nielen poraziť, ale s nimi uzavrieť aj mier.
Autor je maďarský historik a riaditeľ Maďarského inštitútu v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.