Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos bol poctou Iljovi Zeljenkovi a Gijovi Kančelimu.
„Z hudby sa vynára ticho a chvíľami sa zase ticho stáva hudbou. Takéto ticho je mojím cieľom,“ napísal gruzínsky skladateľ Gija Kančeli (1935). Fenomén „ticha“ sa stal kľúčovým pre celú generáciu „postmoderných“ tvorcov. Transcendentálne asketické ticho v ozvenách minulosti Arvo Pärta, nostalgické „postromantické“ stíšenie Valentina Silvestrova a premýšľavé, subjektívne ticho Kančeliho patria k najznámejším.
Dvojportrét Giju Kančeliho a legendárneho predstaviteľa slovenskej hudobnej avantgardy Ilju Zeljenku (1932 – 2007) bol zaujímavou konfrontáciou odlišných skladateľských poetík. Skladby týchto autorov tiež ukázali, že presvedčivé stvárnenie silnej inšpirácie dokáže osloviť bez ohľadu na hudobný jazyk, ktorým skladateľ hovorí. Zakázaná kantáta Oświęcim Ilju Zeljenku i Kančeliho cyklus Život bez Vianoc vznikli ako reakcia na zlo fašizmu a duchovné prázdno sovietskeho komunizmu. Škoda, že interpretácia v týchto prípadoch niesla znaky „festivalovej produkcie“.
Keď pred otváracím koncertom prirovnal americký dirigent José Serebrier dirigovanie Oświęcimu k riadeniu premávky na križovatke, považoval som to len za zvláštny obraz. Rozpačitý dojem znásobil neadekvátny pátos recitátora, ktorý vety ako „Nebo je plné beznohých anjelov, očíslovaných anjelov, anjelov s vyrazenými zubami“ rozhodne nepotrebovali. Melancholickým smútkom zafarbené Kančeliho hudobné krajiny vyžadujú priezračnú hru, pochopenie a špecifické cítenie času, inak sa krehké čaro hudby vytráca a nastupuje pocit banálnosti či nudy. Žiaľ, v uchopení detailov i celku ostali slovenské predvedenia Kančeliho diel v mnohom dlžné hudobnému obrazu, aký poskytujú nahrávky z vydavateľstva ECM. Kančeliho prítomnosť v Bratislave bola kultúrnou udalosťou, no festival priniesol mnoho ďalších zaujímavých koncertov slovenských skladateľov i interpretov, ktoré priniesli presvedčivejšie hudobné zážitky. Súčasná vážna hudba sa spája s tvorcami, ktorých nazvem zjednodušujúco „špecialisti“. Konfrontácia s ich hudbou bez predchádzajúcej prípravy predstavuje pre laika často podobný zážitok ako čítanie vedeckého textu z odboru, o ktorom nemá ani tušenie. Tento elitný klub je však pomerne malý, mnohí, naopak, hovoria jazykom, ktorému možno porozumieť. Súčasnú hudbu tvorí množstvo riek. Vstúpiť do niektorej z nich môže priniesť lepšie poznanie seba i doby, v ktorej žijeme.
Melos-Étos, 7. – 16. november, Bratislava
„Z hudby sa vynára ticho a chvíľami sa zase ticho stáva hudbou. Takéto ticho je mojím cieľom,“ napísal gruzínsky skladateľ Gija Kančeli (1935). Fenomén „ticha“ sa stal kľúčovým pre celú generáciu „postmoderných“ tvorcov. Transcendentálne asketické ticho v ozvenách minulosti Arvo Pärta, nostalgické „postromantické“ stíšenie Valentina Silvestrova a premýšľavé, subjektívne ticho Kančeliho patria k najznámejším.
Dvojportrét Giju Kančeliho a legendárneho predstaviteľa slovenskej hudobnej avantgardy Ilju Zeljenku (1932 – 2007) bol zaujímavou konfrontáciou odlišných skladateľských poetík. Skladby týchto autorov tiež ukázali, že presvedčivé stvárnenie silnej inšpirácie dokáže osloviť bez ohľadu na hudobný jazyk, ktorým skladateľ hovorí. Zakázaná kantáta Oświęcim Ilju Zeljenku i Kančeliho cyklus Život bez Vianoc vznikli ako reakcia na zlo fašizmu a duchovné prázdno sovietskeho komunizmu. Škoda, že interpretácia v týchto prípadoch niesla znaky „festivalovej produkcie“.
Keď pred otváracím koncertom prirovnal americký dirigent José Serebrier dirigovanie Oświęcimu k riadeniu premávky na križovatke, považoval som to len za zvláštny obraz. Rozpačitý dojem znásobil neadekvátny pátos recitátora, ktorý vety ako „Nebo je plné beznohých anjelov, očíslovaných anjelov, anjelov s vyrazenými zubami“ rozhodne nepotrebovali. Melancholickým smútkom zafarbené Kančeliho hudobné krajiny vyžadujú priezračnú hru, pochopenie a špecifické cítenie času, inak sa krehké čaro hudby vytráca a nastupuje pocit banálnosti či nudy. Žiaľ, v uchopení detailov i celku ostali slovenské predvedenia Kančeliho diel v mnohom dlžné hudobnému obrazu, aký poskytujú nahrávky z vydavateľstva ECM. Kančeliho prítomnosť v Bratislave bola kultúrnou udalosťou, no festival priniesol mnoho ďalších zaujímavých koncertov slovenských skladateľov i interpretov, ktoré priniesli presvedčivejšie hudobné zážitky. Súčasná vážna hudba sa spája s tvorcami, ktorých nazvem zjednodušujúco „špecialisti“. Konfrontácia s ich hudbou bez predchádzajúcej prípravy predstavuje pre laika často podobný zážitok ako čítanie vedeckého textu z odboru, o ktorom nemá ani tušenie. Tento elitný klub je však pomerne malý, mnohí, naopak, hovoria jazykom, ktorému možno porozumieť. Súčasnú hudbu tvorí množstvo riek. Vstúpiť do niektorej z nich môže priniesť lepšie poznanie seba i doby, v ktorej žijeme.
Melos-Étos, 7. – 16. november, Bratislava
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.