Taká je aj Meteora Spirosa Stathoulopoulosa, film vskutku nestrednoprúdový, krásne pomalý, plný obrázkov, ktoré majú schopnosť nadlho uviaznuť v hlave, či aspoň na sietnici oka. Homoľovité pieskovcové skaly sa týčia k nebu ako výstražné hrubé prsty. Je neuveriteľné, že na takých miestach mohli a môžu celé stáročia stáť pravoslávne ortodoxné kláštory. Do niektorých sa chodí dlhým úzkym a nebezpečným schodiskom, do iných vás – ak ste mníška v tom monastyre, alebo aspoň potravina či iná prepotrebná vec – zabalenú v sieti vytiahnu spolusestry do výšav pomocou starého klepotajúceho kladkostroja. Odetá v čiernom, schúlená v bielej sieti, vznášate sa vzduchom, blankytné grécke nebo nad sebou aj za sebou, vyzeráte ako čudný vták bez krídel...
Meteora je v skutočnom svete aj názov komplexu byzantských kláštorov. Začali vznikať v polovici minulého tisícročia. Pôvodne ich bolo viac, dnes je vraj mníchmi či mníškami obývaných päť. Meno dostali podľa slova meteoro – vznášajúci sa. Presne tak aj vyzerajú, akoby sa vznášali, driapali až k nebu. Krásne sú. Dodnes sa v nich žije po starom, akoby sa tam zastavil čas, pustovník si rozodiera kolená o kamene... Ale dole v dedine už pastieri pri sťahovaní kože z mŕtvej kozy používajú kompresor, potom sa koža tak akurátne oddelí od mäsa a kostí... Sme v úlohe divákov ukotvení v súčasnosti, hoci aj silno vonia dávnymi časmi.
Vo filmovej Meteore v tom ženskom monastyre žije Urania, krásna, pripomína Bohorodičku z východných ikon. V mužskom kláštore zas Theodoros, pripomína Krista z pravoslávnych obrazov. Ich život sa odvíjal v prostote, chudobe, askéze, modlitbách k Bohu. A potom sa doň priplietol klíček vzťahu medzi mužom a ženou. Vzťahu celkom pozemského. Čo s tým? Z kopca na kopec sa dá poslať správa – stačí nablýskaná ikona, prudké južanské slnko a prasiatko smerujúce do okna vyvolenej je na svete. Akoby tú správu posielal sám Ježiš z ikony. Apoštol Pavel v Prvom liste Korintským píše: Teraz však zostávala viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska. Lenže lások je toľko a takých rôznych!
Režisér Spiros Stathoulopoulos (1978) sa narodil v gréckom Solúne a filmy robí naozaj odmalička. V štrnástich získal prvé ceny. Jeho hraným debutom bol aj v Cannes ocenený film PVC-1, ktorý vznikol na základe skutočného príbehu a hovorí o žene a jej bizarnom teroristickom útoku. Meteora je jeho druhým filmom a opäť celkom autorským – scenár, réžia, kamera.
Jednou z vecí, čo robí z Stathoulopoulosovej snímky výnimočnú záležitosť, sú aj do hranej story vložené animované sekvencie. Jednoduché, ale pôsobivé, odohrávajúce sa na podklade, pripomínajúcom pravoslávnu ikonospisbu, na pozadí vykladanom zlatými plátkami. Tam sa rozoviera peklo, prúdom tečie Kristova krv, lomozí kladka, Ježiš vstáva od večere, vlasy rastú celkom nepravdepodobne rýchlo a sú pevné ako laná povrazolezca...
Mních Theodoros, stojac na vrchole kopca, takmer sa dotýkajúc neba, pýta sa Boha, čím si ľudia vyslúžili toľkú jeho pozornosť, také vysoké miesto v jeho Božej hierarchii. Možno aj preto, lebo vedia milovať a robiť utešené filmy.
Meteora (Francúzsko, Grécko, Nemecko 2012). Scenár, réžia, kamera: Spiros Stathoulopoulos. Strih: George Cragg. Animácie: Matthias Daenschel, Anna Jander. Hudba: Ullrich Scheideler. Hrajú: Tamila Koulieva-Karantinaki, Theo Alexander. 82 minút.
Meteora je v skutočnom svete aj názov komplexu byzantských kláštorov. Začali vznikať v polovici minulého tisícročia. Pôvodne ich bolo viac, dnes je vraj mníchmi či mníškami obývaných päť. Meno dostali podľa slova meteoro – vznášajúci sa. Presne tak aj vyzerajú, akoby sa vznášali, driapali až k nebu. Krásne sú. Dodnes sa v nich žije po starom, akoby sa tam zastavil čas, pustovník si rozodiera kolená o kamene... Ale dole v dedine už pastieri pri sťahovaní kože z mŕtvej kozy používajú kompresor, potom sa koža tak akurátne oddelí od mäsa a kostí... Sme v úlohe divákov ukotvení v súčasnosti, hoci aj silno vonia dávnymi časmi.
Vo filmovej Meteore v tom ženskom monastyre žije Urania, krásna, pripomína Bohorodičku z východných ikon. V mužskom kláštore zas Theodoros, pripomína Krista z pravoslávnych obrazov. Ich život sa odvíjal v prostote, chudobe, askéze, modlitbách k Bohu. A potom sa doň priplietol klíček vzťahu medzi mužom a ženou. Vzťahu celkom pozemského. Čo s tým? Z kopca na kopec sa dá poslať správa – stačí nablýskaná ikona, prudké južanské slnko a prasiatko smerujúce do okna vyvolenej je na svete. Akoby tú správu posielal sám Ježiš z ikony. Apoštol Pavel v Prvom liste Korintským píše: Teraz však zostávala viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska. Lenže lások je toľko a takých rôznych!
Režisér Spiros Stathoulopoulos (1978) sa narodil v gréckom Solúne a filmy robí naozaj odmalička. V štrnástich získal prvé ceny. Jeho hraným debutom bol aj v Cannes ocenený film PVC-1, ktorý vznikol na základe skutočného príbehu a hovorí o žene a jej bizarnom teroristickom útoku. Meteora je jeho druhým filmom a opäť celkom autorským – scenár, réžia, kamera.
Jednou z vecí, čo robí z Stathoulopoulosovej snímky výnimočnú záležitosť, sú aj do hranej story vložené animované sekvencie. Jednoduché, ale pôsobivé, odohrávajúce sa na podklade, pripomínajúcom pravoslávnu ikonospisbu, na pozadí vykladanom zlatými plátkami. Tam sa rozoviera peklo, prúdom tečie Kristova krv, lomozí kladka, Ježiš vstáva od večere, vlasy rastú celkom nepravdepodobne rýchlo a sú pevné ako laná povrazolezca...
Mních Theodoros, stojac na vrchole kopca, takmer sa dotýkajúc neba, pýta sa Boha, čím si ľudia vyslúžili toľkú jeho pozornosť, také vysoké miesto v jeho Božej hierarchii. Možno aj preto, lebo vedia milovať a robiť utešené filmy.
Meteora (Francúzsko, Grécko, Nemecko 2012). Scenár, réžia, kamera: Spiros Stathoulopoulos. Strih: George Cragg. Animácie: Matthias Daenschel, Anna Jander. Hudba: Ullrich Scheideler. Hrajú: Tamila Koulieva-Karantinaki, Theo Alexander. 82 minút.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.