„Narodil sa v Sankt Peterburgu, žil vo Švajčiarsku, Francúzsku a v Kalifornii; zomrel v New Yorku a pochovali ho v Benátkach. Do života vstúpil ako Rus, žil ako Francúz a zo sveta odišiel ako Američan. Učil sa od veľkých mužov devätnásteho storočia, spolupracoval s poprednými umelcami dvadsiateho a neprestáva zaujímať tvorivých duchov a ovplyvňovať naše životy ani dnes. Otriasol svetom hudby Svätením jari, opäť tento svet stvoril v Pulcinellovi a zaskočil ho prostredníctvom Movements.“ Takto výstižne charakterizovali ikonu hudby 20. storočia Igora Stravinského (1882–1971) Louis Andriessen a Elmer Schönberger v knihe The Apollonian Clockwork. V roku 1908 skomponoval Stravinskij, ktorý sa naučil virtuózne miešať farby orchestra od svojho učiteľa Nikolaja Rimského-Korsakova, kratšiu skladbu s názvom Ohňostroj. Tá okamžite zaujala pozornosť pôžitkárskeho milovníka umenia Sergeja Ďagileva. Ďagilev bol impresário s neomylným citom pre talenty, ktorý v Paríži s úspechom prezentoval ruské umenie. Sponzoroval tam výstavy i koncerty, v roku 1908 usporiadal predvedenie Musorgského opery Boris Godunov s legendárnym spevákom Fiodorom Šaľjapinom v hlavnej úlohe, no medzi jeho najvýznamnejšie počiny patrilo založenie Ruského baletu o rok neskôr. Počas dvadsiatich rokov existencie spolupracovala táto spoločnosť s Debussym, Ravelom, Prokofievom, s nemenej slávnymi výtvarníkmi ako León Bakst alebo Pablo Picasso a s tanečníkmi ako Václav Nižinskij alebo Michail Fokin. A samozrejme s Igorom Stravinským. Jeho hudba k baletu Vták ohnivák, ku ktorej sa dostal v podstate ako náhradník, urobila v roku 1910 z ruského skladateľa nielen novú hudobnú hviezdu práve sa rozbiehajúceho storočia, ale stála tiež na začiatku trojice ruských baletov, napísaných pre Paríž (Vták ohnivák, Petruška, Svätenie jari), ktoré dodnes patria k Stravinského najhranejším dielam.
Svätenie V roku 1910, ešte počas dokončovania hudby k Vtákovi ohnivákovi, mal Stravinskij podľa vlastných slov víziu dievčaťa, ktoré sa počas starobylého pohanského rituálu utancuje k smrti. V knihe Kronika môjho života skladateľ živo opisuje scénu starešinov sediacich v kruhu, ktorí obetujú dievča, aby si naklonili boha jari. Ideu a koncept diela, ktoré neskôr dostalo podtitul „Obrazy z pohanského Ruska“, a rodili sa v spolupráci s maliarom Nikolajom Roerichom, Ďagilev okamžite odobril. Hoci Stravinskij priamy vplyv folklóru popieral, neskôr sa ukázalo, že mnohé melódie a tematický materiál Svätenia pochádzajú zo zbierok ruských ľudových piesní. Skladateľ však tieto nápevy otvorene necituje, nepodkladá neskororomantickými harmóniami, ani ich nezahaľuje do módneho impresionistického zvukového oparu. Využíva ich ako stavebné kamene pre konštrukciu drsnej krásy, v ktorej hrajú najdôležitejšiu úlohu rytmus a hedonistická zvukovosť čiastočne inšpirovaná partitúrami Ravela, Skriabina či Rimského-Korsakova. Výsledkom je však Stravinského originál. „Stravinskij má nesmierny význam pre hudbu, pretože bol prvým, kto v klasickej hudbe používaním čisto rytmických tém presunul pozornosť na rytmus,“ napísal v súvislosti so Svätením iný klasik hudby 20. storočia, Olivier Messiaen. Za choreografa diela bol vybratý Václav Nižinskij, ktorého si skladateľ ako tanečníka vážil, no o jeho kompetenciách choreografa pochyboval. „Keď pri počúvaní hudby premýšľal o pohybe, bolo mu neustále potrebné pripomínať takt, jeho delenia a notové dĺžky. Bola to vysiľujúca práca, postupovali sme slimačím tempom,“ napísal vo svojich spomienkach.
Zmätenie Dirigent premiérového uvedenia baletu Pierre Monteaux mal pri prvom zoznámení s dielom v klavírnej verzii podľa vlastných slov chuť ujsť a i Stravinskému naklonený Claude Debussy ostal po vypočutí skladby rezervovaný. Orchestrálni hráči považovali podľa Monteauxa hudbu Svätenia za „úplne šialenú“, no po sedemnástich skúškach bolo dielo napokon pripravené na škandalóznu premiéru. „Pokiaľ ide o výkon na premiére, vonkoncom to nemôžem posúdiť. Opustil som sálu ešte počas prvých taktov, ktoré okamžite vyvolali smiech a posmešky. Bol som zhnusený. Výkriky boli najskôr izolované, no čoskoro sa rozšírili na celé divadlo, a keďže vyvolávali aj reakciu z opačného tábora, v hľadisku rýchlo nastal hrozivý lomoz. Počas celého predstavenia som ostal za kulisami s Nižinským. Stál na stoličke a z plného hrdla reval na tanečníkov... Chudáci tanečníci, samozrejme, vďaka zmätku v sále a vlastnému dupotu nič nepočuli. Musel som Nižinského držať za šaty, bol totiž zúrivý, v každej chvíli pripravený vyraziť na javisko a vyvolať škandál. Aby upokojil hluk, dával Ďagilev osvetľovačom pokyn raz rozsvietiť, raz zhasnúť svetlo v sále,“ napísal neskôr o parížskej premiére, ktorá sa uskutočnila 29. mája 1913 v Théâtre des Champs Élysées skladateľ. Rusko, ktoré Stravinskij, Ďagilev a Nižinskij predstavili mondénnemu Parížu, bolo optikou tvorcov barbarskou a exotickou krajinou pohanských rituálov vyjadrených v hudbe drsne znejúcimi disonanciami, prekvapivými akcentmi a exaltovanými rytmami. Tie majú podľa dirigenta a skladateľa Pierra Bouleza ešte i dnes schopnosť vyvolávať emócie a silné vzrušenie. Jeden z návštevníkov parížskej premiéry, fotograf a novinár Carl Van Vechten, spomínal ako sa za ním sediaci muž počas predstavenia náhle postavil a začal mu do rytmu udierať po hlave, na upokojenie situácie ktosi údajne dokonca zavolal políciu. Stravinského syn Sulima ešte ako dospelý zmieňoval pocity hanby, ktoré u neho spomienky na túto udalosť vyvolávali. Medzi zástancov Svätenia jari medzi hudobníkmi patril už od premiéry Ravel, iní – ako Sergej Prokofiev – kritizovali skladbu ako príliš deskriptívnu a zameranú na pohyb. Po vypočutí diela skonštatoval: „Nerozumel som tomu ani za mak.“ Situácia sa však postupne upokojila a Svätenie jari začalo najmä v podobe orchestrálnej suity sláviť triumfy, úryvky vo svojom animovanom filme Fantázia použil dokonca Walt Disney. Z množstva vynikajúcich nahrávok tohto diela možno odporučiť Stravinského vlastné naštudovanie, ktoré vzniklo v roku 1960 pre nahrávaciu spoločnosť Columbia, brilantné predvedenie skladby Pierrom Boulezom s The Cleveland Orchestra alebo rytmické a zvukové orgie venezuelského dirigenta Gustava Dudamela a jeho Simón Bolívar Youth Orchestra, no dielo najviac zapôsobí pri živom predvedení. Najbližšia príležitosť u nás bude na jeseň, keď Svätenie jari zaznie v interpretácii Štátnej filharmónie Košice pod taktovkou Mariána Lejavu v rámci ISCM World New Music Days.
.príbeh vojaka
Hudba Igora Stravinského sa však na Slovensku objaví ešte počas leta, keď si bude možné vypočuť a pozrieť dve produkcie zriedkavo uvádzaného hudobno-scénického diela Príbeh vojaka, ktoré pripravil festival Konvergencie. Stravinského brilantná partitúra z obdobia prvej svetovej vojny ožije v podaní interpretov (hudobné naštudovanie Igor Karško) a pod režisérskou taktovkou Silvestra Lavríka. V hlavnej úlohe rozprávača, vojaka i diabla sa predstaví vynikajúci Robert Roth. Dvanásteho júla si bude možné o 20.00 hod. pozrieť verejnú generálku diela v rámci festivalu Pohoda v trenčianskom Kine Hviezda, nasledujúci deň o 10. hodine v stane Európa na Pohode, v pondelok 14. 6. bude Príbeh vojaka o 20.30 uvedený na Hlavnom námestí v Bratislave v rámci Kultúrneho leta a hradných slávností.
Autor je muzikológ a hudobný publicista.
Svätenie V roku 1910, ešte počas dokončovania hudby k Vtákovi ohnivákovi, mal Stravinskij podľa vlastných slov víziu dievčaťa, ktoré sa počas starobylého pohanského rituálu utancuje k smrti. V knihe Kronika môjho života skladateľ živo opisuje scénu starešinov sediacich v kruhu, ktorí obetujú dievča, aby si naklonili boha jari. Ideu a koncept diela, ktoré neskôr dostalo podtitul „Obrazy z pohanského Ruska“, a rodili sa v spolupráci s maliarom Nikolajom Roerichom, Ďagilev okamžite odobril. Hoci Stravinskij priamy vplyv folklóru popieral, neskôr sa ukázalo, že mnohé melódie a tematický materiál Svätenia pochádzajú zo zbierok ruských ľudových piesní. Skladateľ však tieto nápevy otvorene necituje, nepodkladá neskororomantickými harmóniami, ani ich nezahaľuje do módneho impresionistického zvukového oparu. Využíva ich ako stavebné kamene pre konštrukciu drsnej krásy, v ktorej hrajú najdôležitejšiu úlohu rytmus a hedonistická zvukovosť čiastočne inšpirovaná partitúrami Ravela, Skriabina či Rimského-Korsakova. Výsledkom je však Stravinského originál. „Stravinskij má nesmierny význam pre hudbu, pretože bol prvým, kto v klasickej hudbe používaním čisto rytmických tém presunul pozornosť na rytmus,“ napísal v súvislosti so Svätením iný klasik hudby 20. storočia, Olivier Messiaen. Za choreografa diela bol vybratý Václav Nižinskij, ktorého si skladateľ ako tanečníka vážil, no o jeho kompetenciách choreografa pochyboval. „Keď pri počúvaní hudby premýšľal o pohybe, bolo mu neustále potrebné pripomínať takt, jeho delenia a notové dĺžky. Bola to vysiľujúca práca, postupovali sme slimačím tempom,“ napísal vo svojich spomienkach.
Zmätenie Dirigent premiérového uvedenia baletu Pierre Monteaux mal pri prvom zoznámení s dielom v klavírnej verzii podľa vlastných slov chuť ujsť a i Stravinskému naklonený Claude Debussy ostal po vypočutí skladby rezervovaný. Orchestrálni hráči považovali podľa Monteauxa hudbu Svätenia za „úplne šialenú“, no po sedemnástich skúškach bolo dielo napokon pripravené na škandalóznu premiéru. „Pokiaľ ide o výkon na premiére, vonkoncom to nemôžem posúdiť. Opustil som sálu ešte počas prvých taktov, ktoré okamžite vyvolali smiech a posmešky. Bol som zhnusený. Výkriky boli najskôr izolované, no čoskoro sa rozšírili na celé divadlo, a keďže vyvolávali aj reakciu z opačného tábora, v hľadisku rýchlo nastal hrozivý lomoz. Počas celého predstavenia som ostal za kulisami s Nižinským. Stál na stoličke a z plného hrdla reval na tanečníkov... Chudáci tanečníci, samozrejme, vďaka zmätku v sále a vlastnému dupotu nič nepočuli. Musel som Nižinského držať za šaty, bol totiž zúrivý, v každej chvíli pripravený vyraziť na javisko a vyvolať škandál. Aby upokojil hluk, dával Ďagilev osvetľovačom pokyn raz rozsvietiť, raz zhasnúť svetlo v sále,“ napísal neskôr o parížskej premiére, ktorá sa uskutočnila 29. mája 1913 v Théâtre des Champs Élysées skladateľ. Rusko, ktoré Stravinskij, Ďagilev a Nižinskij predstavili mondénnemu Parížu, bolo optikou tvorcov barbarskou a exotickou krajinou pohanských rituálov vyjadrených v hudbe drsne znejúcimi disonanciami, prekvapivými akcentmi a exaltovanými rytmami. Tie majú podľa dirigenta a skladateľa Pierra Bouleza ešte i dnes schopnosť vyvolávať emócie a silné vzrušenie. Jeden z návštevníkov parížskej premiéry, fotograf a novinár Carl Van Vechten, spomínal ako sa za ním sediaci muž počas predstavenia náhle postavil a začal mu do rytmu udierať po hlave, na upokojenie situácie ktosi údajne dokonca zavolal políciu. Stravinského syn Sulima ešte ako dospelý zmieňoval pocity hanby, ktoré u neho spomienky na túto udalosť vyvolávali. Medzi zástancov Svätenia jari medzi hudobníkmi patril už od premiéry Ravel, iní – ako Sergej Prokofiev – kritizovali skladbu ako príliš deskriptívnu a zameranú na pohyb. Po vypočutí diela skonštatoval: „Nerozumel som tomu ani za mak.“ Situácia sa však postupne upokojila a Svätenie jari začalo najmä v podobe orchestrálnej suity sláviť triumfy, úryvky vo svojom animovanom filme Fantázia použil dokonca Walt Disney. Z množstva vynikajúcich nahrávok tohto diela možno odporučiť Stravinského vlastné naštudovanie, ktoré vzniklo v roku 1960 pre nahrávaciu spoločnosť Columbia, brilantné predvedenie skladby Pierrom Boulezom s The Cleveland Orchestra alebo rytmické a zvukové orgie venezuelského dirigenta Gustava Dudamela a jeho Simón Bolívar Youth Orchestra, no dielo najviac zapôsobí pri živom predvedení. Najbližšia príležitosť u nás bude na jeseň, keď Svätenie jari zaznie v interpretácii Štátnej filharmónie Košice pod taktovkou Mariána Lejavu v rámci ISCM World New Music Days.
.príbeh vojaka
Hudba Igora Stravinského sa však na Slovensku objaví ešte počas leta, keď si bude možné vypočuť a pozrieť dve produkcie zriedkavo uvádzaného hudobno-scénického diela Príbeh vojaka, ktoré pripravil festival Konvergencie. Stravinského brilantná partitúra z obdobia prvej svetovej vojny ožije v podaní interpretov (hudobné naštudovanie Igor Karško) a pod režisérskou taktovkou Silvestra Lavríka. V hlavnej úlohe rozprávača, vojaka i diabla sa predstaví vynikajúci Robert Roth. Dvanásteho júla si bude možné o 20.00 hod. pozrieť verejnú generálku diela v rámci festivalu Pohoda v trenčianskom Kine Hviezda, nasledujúci deň o 10. hodine v stane Európa na Pohode, v pondelok 14. 6. bude Príbeh vojaka o 20.30 uvedený na Hlavnom námestí v Bratislave v rámci Kultúrneho leta a hradných slávností.
Autor je muzikológ a hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.