Skupina nemeckých sudcov s viac ako pätnásťročnou skúsenosťou si mala prečítať popis ženy, ktorá bola zatknutá za krádež v obchode. Potom mali hodiť párom upravených kociek, ktoré dávali vždy výsledok 3 alebo 9. Hneď po hode mali povedať, či by ženu odsúdili na trest dlhší, alebo kratší ako je číslo, ktoré ukázali kocky. A potom špecifikovať presne, koľko by jej naparili. Sudcovia, ktorí hodili deviatku, v priemere dávali trest okolo 8 mesiacov, tí ktorí hodili trojku, dávali v priemere 5 mesiacov. Tento prípad pomerne znepokojivo demonštruje silu tzv. náhodných kotiev alebo efektu ukotvenia.
Druhý prípad sa tiež, zhodou okolností, týka sudcov, tentoraz izraelských. Tí nie experimentálne, ale celkom naostro rozhodujú o podmienečnom prepustení väzňov. Robí sa to nárazovo a na bežiacom páse, obvyklým rozhodnutím je žiadosť zamietnuť. Iba 35 percent žiadostí je schválených. Autori štúdie však zistili, že podiel schválených žiadostí sa po každej prestávke na jedlo zvyšoval na neuveriteľných 65 percent a pred ďalšou prestávkou sa postupne priblížil až k nule. Unavení a hladní ľudia sa uchyľujú k obvyklejšiemu riešeniu, teda k takému, ktoré je jednoduchšie a nemusíme nad ním príliš špiritizovať. Tento prípad ilustruje jav, ktorý sa volá vyčerpanie ega.
Oba tieto príklady som vybrala so značne vyčerpaným egom, iracionálne ukotvená na sudcov z knihy nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu psychológa Daniela Kahnemana Thinkig, Fast and Slow, ktorá vyšla na sklonku minulého roka v českom preklade vo vydavateľstve Jan Melvil publishing pod názvom Myslení rychlé a pomalé.
.kto je tu vlastne šéf?
Skôr, ako sa pokúsim očistiť česť nemeckého a izraelského súdnictva, respektíve do toho namočiť viaceré povolania, v podstate nás všetkých, skúste len tak cvične urobiť nasledujúce úlohy.
Vypočítajte, koľko je 2 + 2.
Koľko kusov z každého zvieracieho druhu zobral Mojžiš na svoju archu?
Vypočítajte, koľko je 17 x 24.
Pri pozeraní na obrázok ženy na predošlej strane ste bez toho, že by ste o tom museli dlhšie rozmýšľať, vedeli, že tá žena má tmavé vlasy, je nahnevaná a neradno sa s ňou zahrávať. Rovnako tak pri pohľade na príklad 2+2 ste okamžite vedeli výsledok. Nič ste nerobili, zišlo vám to na um – to je príklad rýchleho myslenia. Pri pohľade na zadanie 17 x 24 ste hneď vedeli, že to budete vedieť vypočítať, možno aj to, že to bude viac ako 300 a menej ako 900. Na rozdiel od príkladu 2+2, vám však presné riešenie nenapadne automaticky, teda pokiaľ nie ste Rain Man, musíte sa sústrediť, prípadne si zobrať ceruzku a papier, absolvovať niekoľko postupných úkonov. Rýchle myslenie zhodnotilo situáciu a povolalo na pomoc pomalé myslenie.
Kahneman vo svojej knihe na tieto dva spôsoby myslenia zavádza pomenovanie Systém 1 a Systém 2. Systém 1 funguje automaticky a rýchlo, bez námahy a bez pocitov úmyselnej kontroly. V situáciách, keď nie je čas na rozmýšľanie, okamžite odhaduje nebezpečenstvo, podozrivé a neznáme situácie. Nedá sa vypnúť ani keď chceme. Nedokáže však samostatne konať. Keď narazí na zložitejší problém, povoláva do služby Systém 2.Ten funguje pomaly a dôkladne, prideľuje pozornosť vedomým duševným činnostiam. Keď uvažujeme o sebe ako inteligentnom rozvážnom a rozhodujúcom sa človeku, identifikujeme sa vlastne so Systémom 2 a odmietame pripustiť, že by nad nami mohol mať nejaký horkokrvný Systém 1 významnú moc. Lenže má. Pretože Systém 2 je nesmierne lenivý a rád sa nechá oklamať rýchlymi úsudkami Systému 1, že je všetko v poriadku a on sa nemusí exponovať.
.zaslúžena nobelovka
Vtesnať do rozsahu tohto článku obsah veľmi systematickej a komplexnej Kahnemanovej knihy, je nemožné, a tak sa o to ani nebudem pokúšať. Nie je to síce ťažkým vedeckým jazykom písaná učebnica, nie je to však ani celkom ľahké čítanie. Vyžaduje si čas a sústredenie. Pomalé myslenie. Tam, kde si iní autori, píšuci knižky o psychológii a behaviorálnej ekonómii, ako sú Malcolm Gladwell (Bod zlomu), Nassim Taleb (Čierna labuť), Dan Ariely (Jak drahé je zdarma), či Steven Levitt a Stephen Dubner (Freaconomics) vystačia s jedným zábavným príbehom či vedeckou štúdiou na potvrdenie svojej teórie, tam Kahneman preberie problém zo všetkých tristošesťdesiatich stupňov, upozorní na všetky možné nevedecké interpretácie a omyly. Ak ste čítali knihy od spomínaných autorov, mnohé z poznatkov, štúdií a experimentov v Kahnemanovej knihe vám budú známe. Až tu však dostanú kontext a nepriestrelné argumenty. Kahneman čitateľa ustavične vyzýva, aby sám riešil úlohy, ktoré boli predmetom výskumov, a tak na vlastnej koži lepšie pochopil, ako ľahko sa dá dopustiť chybných úsudkov. Následne k tomu dodá výklad. Nie nadarmo získal Nobelovu cenu za prínos v oblasti integrovania poznatkov z psychologického výskumu do ekonomických vied, a to najmä poznatkov o ľudskom úsudku a rozhodovaní v neistote. Kniha je v podstate kronikou tohto integrovania, aj profesijnou autobiografiou autora samotného i jeho dlhoročného spolupracovníka Amosa Tverskeho, ktorý by akiste dostal Nobelovu cenu s ním, keby sa toho bol dožil.
.bacha na čísla, pohodené na stole!
S Amosom Tverskym sa Kahneman obdivuhodne dopĺňal, ale to neznamená, že na všetko mali spoločný názor. Dobrým príkladom je v úvode spomínaný efekt ukotvenia, ktorý svojimi experimentmi poriadne prevetrali a názorne demonštrovali jeho absurdnosť. Nezhodli sa pritom na interpretácii psychológie tohto javu. Až o niekoľko desiatok rokov sa ukázalo, že mali svojím spôsobom pravdu obaja. Efekt ukotvenia produkujú dva rôzne mechanizmy, ktoré zodpovedajú práve dvom hlavným hrdinom knihy Systému 1 a 2. Existuje forma ukotvenia, ktorá sa deje v rámci zámerného procesu prispôsobovania – to je činnosť Systému 2 a to tvrdil Tversky. Ak je ukotvenie následkom primingu (sme ovplyvnení stimulmi, ktorých si vôbec nie sme vedomí), je to automatický jav Systému 1, tvrdil Kahneman. Problém ukotvenia spočíva v tom, že úsudky a rozhodovania síce vo finále vykonáva rozumný Systém 2, lenže pracuje na základe dát, ktoré sa načítajú z pamäti automaticky, na základe činnosti Systému 1. Teda, ak sa vrátime k sudcom, hádžucim kockou pred rozsudkom, pomedzi užitočné informácie, ktoré si v pamäti vybavia, napríklad ako rozhodovali v podobných prípadoch, sa im vlúdi aj výsledok hodu kockou. Efekt kotvy je nebezpečný v tom, že aj keď o ňom vieme, nevenujeme mu dostatok pozornosti. Keď rozhodujeme, akékoľvek číslo, ktoré sa objaví na stole, je nebezpečné.
V druhom spomínanom prípade izraelských sudcov je všetkému na vine len Systém 2 a jeho obmedzená kapacita. Vyčerpá sa, ak ho zahltíme viacerými činnosťami, ktoré sú všetky v jeho kompetencii. Tam patrí nielen zložité posudzovanie prípadu, ale aj sebaovládanie. Ak sme hladní a unavení, myslíme povrchne a berieme ľahšie riešenia, ktoré nám podhadzuje vždy pripravený Systém 1.
Aby bolo jasné, riešenia, ktoré nám podsúva Systém 1, nie sú nesprávne, skreslené, jednoduchšie, povrchnejšie. Je k nim iba ľahší prístup. Takže ťažšie dostupnú odpoveď na otázku pokojne nahradí tou, ktorá mu prišla na myseľ ako prvá. Nie sú to odpovede náhodné a často sú aj približne správne. Ale niekedy sú zase dosť chybné. Systém 2 na to nemá žiaden rýchly spôsob rozpoznávania. Vie to len pomaly. Je dobré vedieť, kedy k takým situáciám dochádza a mať sa na pozore.
Ozaj, koľkože to kusov z každého zvieracieho druhu zobral Mojžiš na svoju archu? Samozrejme, že nula, pretože Mojžiš žiadnu archu nemal. Ak by bol v otázke použitý napríklad Abraham Lincoln alebo povedzme Ferko Trolejbus, okamžite by ste zbystrili pozornosť. Lenže Mojžiš zapadá do biblického kontextu otázky o Noemovej arche, a tak sa ľahko mohlo stať, že ste prehliadli zámenu Noa za Mojžiša.
Druhý prípad sa tiež, zhodou okolností, týka sudcov, tentoraz izraelských. Tí nie experimentálne, ale celkom naostro rozhodujú o podmienečnom prepustení väzňov. Robí sa to nárazovo a na bežiacom páse, obvyklým rozhodnutím je žiadosť zamietnuť. Iba 35 percent žiadostí je schválených. Autori štúdie však zistili, že podiel schválených žiadostí sa po každej prestávke na jedlo zvyšoval na neuveriteľných 65 percent a pred ďalšou prestávkou sa postupne priblížil až k nule. Unavení a hladní ľudia sa uchyľujú k obvyklejšiemu riešeniu, teda k takému, ktoré je jednoduchšie a nemusíme nad ním príliš špiritizovať. Tento prípad ilustruje jav, ktorý sa volá vyčerpanie ega.
Oba tieto príklady som vybrala so značne vyčerpaným egom, iracionálne ukotvená na sudcov z knihy nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu psychológa Daniela Kahnemana Thinkig, Fast and Slow, ktorá vyšla na sklonku minulého roka v českom preklade vo vydavateľstve Jan Melvil publishing pod názvom Myslení rychlé a pomalé.
.kto je tu vlastne šéf?
Skôr, ako sa pokúsim očistiť česť nemeckého a izraelského súdnictva, respektíve do toho namočiť viaceré povolania, v podstate nás všetkých, skúste len tak cvične urobiť nasledujúce úlohy.
Vypočítajte, koľko je 2 + 2.
Koľko kusov z každého zvieracieho druhu zobral Mojžiš na svoju archu?
Vypočítajte, koľko je 17 x 24.
Pri pozeraní na obrázok ženy na predošlej strane ste bez toho, že by ste o tom museli dlhšie rozmýšľať, vedeli, že tá žena má tmavé vlasy, je nahnevaná a neradno sa s ňou zahrávať. Rovnako tak pri pohľade na príklad 2+2 ste okamžite vedeli výsledok. Nič ste nerobili, zišlo vám to na um – to je príklad rýchleho myslenia. Pri pohľade na zadanie 17 x 24 ste hneď vedeli, že to budete vedieť vypočítať, možno aj to, že to bude viac ako 300 a menej ako 900. Na rozdiel od príkladu 2+2, vám však presné riešenie nenapadne automaticky, teda pokiaľ nie ste Rain Man, musíte sa sústrediť, prípadne si zobrať ceruzku a papier, absolvovať niekoľko postupných úkonov. Rýchle myslenie zhodnotilo situáciu a povolalo na pomoc pomalé myslenie.
Kahneman vo svojej knihe na tieto dva spôsoby myslenia zavádza pomenovanie Systém 1 a Systém 2. Systém 1 funguje automaticky a rýchlo, bez námahy a bez pocitov úmyselnej kontroly. V situáciách, keď nie je čas na rozmýšľanie, okamžite odhaduje nebezpečenstvo, podozrivé a neznáme situácie. Nedá sa vypnúť ani keď chceme. Nedokáže však samostatne konať. Keď narazí na zložitejší problém, povoláva do služby Systém 2.Ten funguje pomaly a dôkladne, prideľuje pozornosť vedomým duševným činnostiam. Keď uvažujeme o sebe ako inteligentnom rozvážnom a rozhodujúcom sa človeku, identifikujeme sa vlastne so Systémom 2 a odmietame pripustiť, že by nad nami mohol mať nejaký horkokrvný Systém 1 významnú moc. Lenže má. Pretože Systém 2 je nesmierne lenivý a rád sa nechá oklamať rýchlymi úsudkami Systému 1, že je všetko v poriadku a on sa nemusí exponovať.
.zaslúžena nobelovka
Vtesnať do rozsahu tohto článku obsah veľmi systematickej a komplexnej Kahnemanovej knihy, je nemožné, a tak sa o to ani nebudem pokúšať. Nie je to síce ťažkým vedeckým jazykom písaná učebnica, nie je to však ani celkom ľahké čítanie. Vyžaduje si čas a sústredenie. Pomalé myslenie. Tam, kde si iní autori, píšuci knižky o psychológii a behaviorálnej ekonómii, ako sú Malcolm Gladwell (Bod zlomu), Nassim Taleb (Čierna labuť), Dan Ariely (Jak drahé je zdarma), či Steven Levitt a Stephen Dubner (Freaconomics) vystačia s jedným zábavným príbehom či vedeckou štúdiou na potvrdenie svojej teórie, tam Kahneman preberie problém zo všetkých tristošesťdesiatich stupňov, upozorní na všetky možné nevedecké interpretácie a omyly. Ak ste čítali knihy od spomínaných autorov, mnohé z poznatkov, štúdií a experimentov v Kahnemanovej knihe vám budú známe. Až tu však dostanú kontext a nepriestrelné argumenty. Kahneman čitateľa ustavične vyzýva, aby sám riešil úlohy, ktoré boli predmetom výskumov, a tak na vlastnej koži lepšie pochopil, ako ľahko sa dá dopustiť chybných úsudkov. Následne k tomu dodá výklad. Nie nadarmo získal Nobelovu cenu za prínos v oblasti integrovania poznatkov z psychologického výskumu do ekonomických vied, a to najmä poznatkov o ľudskom úsudku a rozhodovaní v neistote. Kniha je v podstate kronikou tohto integrovania, aj profesijnou autobiografiou autora samotného i jeho dlhoročného spolupracovníka Amosa Tverskeho, ktorý by akiste dostal Nobelovu cenu s ním, keby sa toho bol dožil.
.bacha na čísla, pohodené na stole!
S Amosom Tverskym sa Kahneman obdivuhodne dopĺňal, ale to neznamená, že na všetko mali spoločný názor. Dobrým príkladom je v úvode spomínaný efekt ukotvenia, ktorý svojimi experimentmi poriadne prevetrali a názorne demonštrovali jeho absurdnosť. Nezhodli sa pritom na interpretácii psychológie tohto javu. Až o niekoľko desiatok rokov sa ukázalo, že mali svojím spôsobom pravdu obaja. Efekt ukotvenia produkujú dva rôzne mechanizmy, ktoré zodpovedajú práve dvom hlavným hrdinom knihy Systému 1 a 2. Existuje forma ukotvenia, ktorá sa deje v rámci zámerného procesu prispôsobovania – to je činnosť Systému 2 a to tvrdil Tversky. Ak je ukotvenie následkom primingu (sme ovplyvnení stimulmi, ktorých si vôbec nie sme vedomí), je to automatický jav Systému 1, tvrdil Kahneman. Problém ukotvenia spočíva v tom, že úsudky a rozhodovania síce vo finále vykonáva rozumný Systém 2, lenže pracuje na základe dát, ktoré sa načítajú z pamäti automaticky, na základe činnosti Systému 1. Teda, ak sa vrátime k sudcom, hádžucim kockou pred rozsudkom, pomedzi užitočné informácie, ktoré si v pamäti vybavia, napríklad ako rozhodovali v podobných prípadoch, sa im vlúdi aj výsledok hodu kockou. Efekt kotvy je nebezpečný v tom, že aj keď o ňom vieme, nevenujeme mu dostatok pozornosti. Keď rozhodujeme, akékoľvek číslo, ktoré sa objaví na stole, je nebezpečné.
V druhom spomínanom prípade izraelských sudcov je všetkému na vine len Systém 2 a jeho obmedzená kapacita. Vyčerpá sa, ak ho zahltíme viacerými činnosťami, ktoré sú všetky v jeho kompetencii. Tam patrí nielen zložité posudzovanie prípadu, ale aj sebaovládanie. Ak sme hladní a unavení, myslíme povrchne a berieme ľahšie riešenia, ktoré nám podhadzuje vždy pripravený Systém 1.
Aby bolo jasné, riešenia, ktoré nám podsúva Systém 1, nie sú nesprávne, skreslené, jednoduchšie, povrchnejšie. Je k nim iba ľahší prístup. Takže ťažšie dostupnú odpoveď na otázku pokojne nahradí tou, ktorá mu prišla na myseľ ako prvá. Nie sú to odpovede náhodné a často sú aj približne správne. Ale niekedy sú zase dosť chybné. Systém 2 na to nemá žiaden rýchly spôsob rozpoznávania. Vie to len pomaly. Je dobré vedieť, kedy k takým situáciám dochádza a mať sa na pozore.
Ozaj, koľkože to kusov z každého zvieracieho druhu zobral Mojžiš na svoju archu? Samozrejme, že nula, pretože Mojžiš žiadnu archu nemal. Ak by bol v otázke použitý napríklad Abraham Lincoln alebo povedzme Ferko Trolejbus, okamžite by ste zbystrili pozornosť. Lenže Mojžiš zapadá do biblického kontextu otázky o Noemovej arche, a tak sa ľahko mohlo stať, že ste prehliadli zámenu Noa za Mojžiša.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.