Mám rád Londýn, ale som rád, že tam nebývam. Keby som tam býval, tak by som totiž nemohol ísť len tak na výlet do Londýna. Takto vždy, keď tam prídem, cítim sa slávnostne.
Aj keď, keby som tam býval, tak by som zas mohol ísť len tak do Trenčína alebo do Bratislavy, čo má určite tiež svoje čaro – niekedy myslím na to, ako by na mňa zapôsobili obe mestá, keby som ich videl prvýkrát. Myslím, že v Bratislave by ma nadchlo všeličo, určite by som nezabudol na galériu, ktorá by bola asi podobným šokom a radosťou zo zaujímavého rozvlnenia statickej vody, ako Centre Pompidou v Paríži.
Bratislava má nejaké divné technočaro, je malebná a drsná zároveň. Trenčín je úplne úžasný, aj keď som poznačený tým, že okrem samotného mesta je pre mňa hlavne centrom rodiny a priateľov. Neviem, ako by som mal rád Londýn, keby som tam býval, teraz má pre mňa kúzlo ako žiadne iné mesto. Týmto geograficko-emočným úvodom sa chcem dramatickým oblúkom dostať k tomu, v čom je jeden z rozdielov medzi slovenskými a britskými festivalovými promotérmi – Briti tu vystupujú v pozícii rozvinutej festivalovej spoločnosti, my ako rozvojová krajina s tigrovitým vzorom na národnom drese. Jednou z najväčších starostí tamojších organizátorov je, ako festival predať pomalšie, ako zabrániť tomu, aby si ľudia nekupovali lístky okamžite a po desiatkach a aby sa na festival nedostalo príliš veľa ľudí. Britský promotér si určí kapacitu a jediné, čo ho môže vzrušovať, je rýchlosť, akou sa vypredá, pričom tá sa počíta zväčša v hodinách, nanajvýš dňoch. Chtivým fanúšikom to trošku sťaží – napríklad na jednu adresu, na jedno meno sa dá kúpiť najviac jeden lístok, aj to často po procedúre, ktorá je náročnejšia ako získanie víz do Ameriky v Líbyi. Musí zabrániť priekupníkom, aby si nekúpili veľa lístkov – tí cenu výrazne nadhodnotia a promotéra hnevá, že niekto na ňom zarobí len tak veľké peniaze. My tu máme opačné starosti – lepíme plagáty, púšťame spoty, vešiame banery... Len aby ľudia prišli, tešili sa a aby festival prežil. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby som bol Brit. Menej starostí, ale zas by som nevedel, aké je to, nebyť Brit. Takto to viem a viem aj to, že aj nám je čo závidieť.
.michal Kaščák
Aj keď, keby som tam býval, tak by som zas mohol ísť len tak do Trenčína alebo do Bratislavy, čo má určite tiež svoje čaro – niekedy myslím na to, ako by na mňa zapôsobili obe mestá, keby som ich videl prvýkrát. Myslím, že v Bratislave by ma nadchlo všeličo, určite by som nezabudol na galériu, ktorá by bola asi podobným šokom a radosťou zo zaujímavého rozvlnenia statickej vody, ako Centre Pompidou v Paríži.
Bratislava má nejaké divné technočaro, je malebná a drsná zároveň. Trenčín je úplne úžasný, aj keď som poznačený tým, že okrem samotného mesta je pre mňa hlavne centrom rodiny a priateľov. Neviem, ako by som mal rád Londýn, keby som tam býval, teraz má pre mňa kúzlo ako žiadne iné mesto. Týmto geograficko-emočným úvodom sa chcem dramatickým oblúkom dostať k tomu, v čom je jeden z rozdielov medzi slovenskými a britskými festivalovými promotérmi – Briti tu vystupujú v pozícii rozvinutej festivalovej spoločnosti, my ako rozvojová krajina s tigrovitým vzorom na národnom drese. Jednou z najväčších starostí tamojších organizátorov je, ako festival predať pomalšie, ako zabrániť tomu, aby si ľudia nekupovali lístky okamžite a po desiatkach a aby sa na festival nedostalo príliš veľa ľudí. Britský promotér si určí kapacitu a jediné, čo ho môže vzrušovať, je rýchlosť, akou sa vypredá, pričom tá sa počíta zväčša v hodinách, nanajvýš dňoch. Chtivým fanúšikom to trošku sťaží – napríklad na jednu adresu, na jedno meno sa dá kúpiť najviac jeden lístok, aj to často po procedúre, ktorá je náročnejšia ako získanie víz do Ameriky v Líbyi. Musí zabrániť priekupníkom, aby si nekúpili veľa lístkov – tí cenu výrazne nadhodnotia a promotéra hnevá, že niekto na ňom zarobí len tak veľké peniaze. My tu máme opačné starosti – lepíme plagáty, púšťame spoty, vešiame banery... Len aby ľudia prišli, tešili sa a aby festival prežil. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby som bol Brit. Menej starostí, ale zas by som nevedel, aké je to, nebyť Brit. Takto to viem a viem aj to, že aj nám je čo závidieť.
.michal Kaščák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.