Vždy ma zaujímal vzťah majiteľ, partner, partnerka a pes. Pes je presvedčený, že je najdôležitejším členom rodiny. Nebohá Danka, speváčka, mala svojho Bobka. Veľký salónny pes. Keď sa nám chcela pochváliť jeho inteligenciou, stačilo povedať: „Bobinko, sadni a spievaj!“ Bobinko sa posadil a zavýjal. S citom, bez nôt, trocha smutne. Nie som veľmi muzikálny, ale chvíľku sa to dalo počúvať. Keď náhle umrela, po týždni uhynul aj jej žiak.
Rád vidím svoje rovesníčky so psíkom. Konečne ich niekto poslúcha. Pes patrí k domu ako strážca, gazda, ozdoba. Ani starý večerníček bez psa by nemal úspech. V susednom vchode bývala hrdá dáma. Chovala si vlčiaka. Po celé roky chodili pravideľne do školy či na tréning. Pes starne sedem razy rýchlejšie ako my. Posledné roky sa stratil. Asi odišiel do psieho neba. Teraz ju vídam so starším pánom. Je skromnejšia.
Na Slovensku nám rastie počet koní a psov, čo majú svoj rodokmeň až do stredoveku. Príklady priťahujú. Začal som sa teda zaujímať o dejiny nášho rodu. Dopátral som sa do konca 18. storočia. Ďalej je tma.
Stretol ma syn môjho starého priateľa, kedysi úspešný človek. Smutne sa mi priznal, že sa mu zopsul život. Človek sa zoderie, obetuje, dôveruje, investuje a naraz sa všetko zosype. Firma, rodina aj ideály.
Poznám aj ľudí, ktorí sa hnevajú na psov. Ten prepych! Školy, kliniky, osobitné obchody, reklama, kde z vášho miláčika urobíme šampióna, čipovanie. A pritom máme ešte stále toľko chudobných ľudí, mnohí žijú pod psa. A niektoré rodiny by aj prijali dieťa, len sa boja, že by vyšli pod psí tridsiatok. Neviem, čo to je, ale asi nič príjemné.
Rád vidím svoje rovesníčky so psíkom. Konečne ich niekto poslúcha. Pes patrí k domu ako strážca, gazda, ozdoba. Ani starý večerníček bez psa by nemal úspech. V susednom vchode bývala hrdá dáma. Chovala si vlčiaka. Po celé roky chodili pravideľne do školy či na tréning. Pes starne sedem razy rýchlejšie ako my. Posledné roky sa stratil. Asi odišiel do psieho neba. Teraz ju vídam so starším pánom. Je skromnejšia.
Na Slovensku nám rastie počet koní a psov, čo majú svoj rodokmeň až do stredoveku. Príklady priťahujú. Začal som sa teda zaujímať o dejiny nášho rodu. Dopátral som sa do konca 18. storočia. Ďalej je tma.
Stretol ma syn môjho starého priateľa, kedysi úspešný človek. Smutne sa mi priznal, že sa mu zopsul život. Človek sa zoderie, obetuje, dôveruje, investuje a naraz sa všetko zosype. Firma, rodina aj ideály.
Poznám aj ľudí, ktorí sa hnevajú na psov. Ten prepych! Školy, kliniky, osobitné obchody, reklama, kde z vášho miláčika urobíme šampióna, čipovanie. A pritom máme ešte stále toľko chudobných ľudí, mnohí žijú pod psa. A niektoré rodiny by aj prijali dieťa, len sa boja, že by vyšli pod psí tridsiatok. Neviem, čo to je, ale asi nič príjemné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.