Cyklistika je z medicínskeho hľadiska mimoriadnym športom. Nestačí len udržať rovnováhu na bicykli, ale potrebujete zdravie, špeciálnu fyzickú a mentálnu prípravu, a takisto genetickú výbavu. Iste, dôležité sú silné nohy, kvalitné srdce a vynikajúce pľúca. Ale rovnako podstatné je aj niečo iné – viaceré lekárske tímy sú na základe svojich výskumov presvedčené, že tajomstvo extrémnej vytrvalosti nie je len vo výkonnosti svalov, pľúc a srdca, ale práve v mozgovej činnosti.
.úspešný psychopat
Mozog, toto zoskupenie obrovského množstva nervových buniek a nervových spojení tvorí akýsi počítač organizmu, ktorý za sekundu dokáže vykonať viac ako 200 operácií. Svaly, obehový systém aj pľúca sú pri super vytrvalostných výkonoch vystavené nadmernej záťaži a informujú o tom mozog pestrou škálou signálov. Orgány podávajú mozgu hlásenie o miere vyčerpania alebo aj o poškodení telesných tkanív, či už ide o natrhnuté svaly, alebo poškodené kosti. Mozog obyčajného smrteľníka tento signál SOS vypočuje a ukončí výkon skôr, než dôjde k vážnejšiemu poškodeniu. Lenže extrémne trénovaní cyklisti mávajú mozog, ktorý je k takémuto „volaniu o pomoc“ z týraného tela hluchý. Práve to im dovoľuje pokračovať v pretekoch aj za stavu, keď už iní padajú od vyčerpania.
A dôležité je tu ešte čosi: podľa mnohých štúdií sa v treťom tisícročí k úspechu asi najjednoduchšie dopracuje človek, ktorý je z psychologického hľadiska obdarený vlastnosťami psychopata. Môžeme ho charakterizovať ako neľútostného, neohrozeného, okúzľujúceho, amorálneho a sústredeného. Oxfordský psychológ Kevin Dutton demonštruje, že získané psychopatické rysy osobnosti – pocit vlastnej nadradenosti, presvedčivé vystupovanie, kúzlo osobnosti, absencia výčitiek a schopnosť manipulovať s ľuďmi – dokážu predstavovať devízu, ktorá je v dnešnom svete na nezaplatenie. Cyklista, ktorý na to nemá, je len akýmsi nosičom vody. Najďalej sa dostanú neľútostní a istým spôsobom bezohľadní nielen voči druhým, ale najmä voči sebe samému.
.tím nadovšetko
Jazda na bicykli patrí medzi takzvané aeróbne aktivity. Ide o populárny vytrvalostný pohyb – činnosť, ktorá vyžaduje zvýšený prísun kyslíka počas dlhšieho obdobia so správnym rozvozom do dôležitých orgánov tela a kladie na telesnú schránku špecifické nároky. V priebehu závodov sú, samozrejme, nevyhnutné aj šprintérske výkony, ktoré vyžadujú zvýšenú dynamiku nervových procesov: pri viacetapových a mnohokilometrových súťažiach síce prevláda akcent na vytrvalosť, ale nesmie sa strácať výbušná rýchlosť. Tá je nesmierne dôležitá pri špurtoch na dojazdoch a rýchlostných prémiách. Pri takých náročných pretekoch ako Tour de France, ktoré majú charakter ultramaratónu so šprintérskymi fázami, je pre víťazstvo najdôležitejšia perfektná tímová práca jednotlivých stajní. Ich členovia sú vhodne typologicky zamiešaní, do tímov sú citlivo vyberané nielen víťazné typy šprintérov a vytrvalostných vrchárov, ale spolu s nimi časovkári aj výnimoční univerzáli, „nezištne“ podporujúci určeného lídra skupiny. Typologický výber má na starosti skupina, zložená z antropológov, genetikov, fyziológov, expertov na výživu, telovýchovných lekárov, psychológov a biochemikov, ktorí prihliadajú na predchádzajúcu tréningovú anamnézu (napríklad bývalí dráhoví cyklisti sú takmer predurčení šprintéri) a telesné možnosti pretekárov. Dôležité sú kvalita aj pomer rýchlych a pomalých svalových vlákien, typ kostry a postavy, ideálne zloženie krvného obrazu, prirodzené schopnosti pre šprint a vytrvalosť, dispozície srdcovo-cievneho aparátu, imunologická kvalita a možnosti ovplyvnenia, respektíve genetického „vylepšenia“ podľa zistenej genetickej mapy organizmu.
.maratónska myš
Už v roku 2004 americký biológ Ronald Evans premenil metódami génového inžinierstva obyčajné myši na maratónskych vytrvalcov, a to pomocou chemikálie, známej pod názvom AICAR, ktorá povzbudzuje k činnosti enzým AMPK, zaisťujúci zvýšenie aktivity „maratónskeho“ enzýmu PPAR – delta, ktorý zas zaisťuje vo svaloch prednostné spaľovanie tuku. V rozhovore pre časopis New Scientist biológ Evans neskôr uviedol: „Atléti majú všeobecne silné sklony na skúšanie a užívanie prostriedkov zvyšujúcich výkonnosť a ja nepochybujem, že ich moje preparáty zlákajú.“ Preto on sám hneď po tom, ako vo svojich výskumoch preukázal, že tieto látky sú veľmi sľubné aj z hľadiska dopingu športovcov, vyvinul testy na dokázanie ich užívania a dal ich k dispozícii dopingovým laboratóriám. Napriek tomu sa prvýkrát dokázal liek s modifikovaným kódom GW501516 u cyklistu až v marci tohto roku.
V priebehu posledného štvrťstoročia vzniká pre chorých ľudí mnoho nových liekov – najlepších, ktoré máme. Ale zároveň sú to látky, ktoré sa v športe zneužívajú, napríklad ľudský rastový hormón, anabolické steroidy, EPO (erytropoetín). Experti predpokladajú podobnú situáciu aj pri génovej terapii. Priestoru na jej zneužitie vo forme genetického dopingu sa ponúka viac než dosť. Príslušný gén sa dopraví do tela športovca, napríklad do pokožky, do svalu, do krvi, a zasiahne do dedičnej informácie. Jeho nosičom je vírus, podobný napríklad vírusu chrípky, prenikajúci do vnútra bunky. Prebiehajúce laboratórne experimenty na myšiach preukázali, že zvýšená prítomnosť génu pre rastový faktor IGF-1 zaisťuje pri posilňovaní lepší rast svalov. K rovnakému výsledku vedie aj zablokovanie génu pre bielkovinu zvanú myostatín. Tak sa podarilo vypestovať v krátkom čase takzvanú „schwarzeneggerovskú myš“ – genetická manipulácia totiž viedla až k 25-percentnému nárastu objemu svalovej hmoty v priebehu 14 dní! A to tiež láka na ilegálne použitie u človeka. Iný tím vytvoril „maratónsku myš“, ktorá si vyslúžila prezývku pre svoju neuveriteľnú vytrvalosť. Ďalší výskumný tím zaistil myšiam metódami genetického inžinierstva zvýšenú činnosť génu PGC – 1 beta, ktorý spôsobuje zvýšenú tvorbu takzvaných prechodných svalových vlákien IIX, nabitých mitochondriami – „atómovými elektrárňami“ svalových buniek, ktoré dokážu mimoriadne zvyšovať vytrvalostnú výkonnosť.
.triky s dopingom
Mechanizmy, pomocou ktorých sa dá zmeniť vybraná populácia buniek pomocou genetického inžinierstva, sú nielen veľmi zložité a neprirodzené pre zdravý organizmus, ale prinášajú veľa komplikácií. A navyše, genetický doping je zakázaný už od roku 2003. Problém však spočíva v chorobnej túžbe zvíťaziť za každú cenu a tí, ktorí sú touto obsesiou postihnutí, obvykle mávajú náskok pred tými, ktorí ich chcú pristihnúť. Tu nepomôže ani precízna definícia dopingu, ale len dokonalé analytické metódy. V Nemecku už vyvinuli postup, ktorým sa dajú stopy transgénových DNA dokázať. „Pašovaná“ DNA totiž nie je stopercentne identická s geneticky dopovaným športovcom. Je tu však odberový etický problém – odbery DNA, ktoré sú pre odhalenie niektorých typov genetického dopingu nevyhnutné, boli doposiaľ povinné len pre ľudí obvinených zo závažných trestných činov. Je preto možné postaviť športovca podozrivého z genetického dopingu na úroveň zločincov?
Doping je veľké médium súčasného športu a najviac sú ním poznačené práve individuálne športy, medzi ktoré patrí aj cyklistika. Príbehy pretekárov na dvoch kolesách najlepšie ilustrujú zakázaný vývoj v oblasti špičkového profesionálneho športu. Preto je cennou informáciou nielen to, že sa podávanie dopingových preparátov prevalí, ale najmä tvrdenia, fakty a svedectvá priamych aktérov. Cesta profesionálov od športového idealizmu k prvým skúsenostiam s akceptovaním nepovolených podporných prostriedkov a metód – dopingom trvá približne tri roky. Kým nič neužíva, patrí nádejný pretekár do kategórie paniangua (termín odvodený zo španielskych slov „pan y agua“ – chlieb a voda), keď je udivený, že súperi, ktorých nedávno s ľahkosťou porážal, neuveriteľne zvyšujú výkonnosť bez toho, že by trénovali viac než on. A všetci vždy trénovali neskutočne veľa. Nastáva obdobie schizofrénie – dvojakého života a klamstva. Vtedy sa to zlomí a dotyčný po zmluve s diablom už naozaj nevie, čo je pravda a čo lož, len túži zvyšovať svoj výkon za každú cenu. Mení sa jeho osobnosť, pohráva sa so zdravím konzumáciou krvných konzerv, transfúzií, infúzií, rastových a pohlavných hormónov a erytropoetínom (EPO, familiárne nazývaný Edgar). Ten bol v minulosti ťažko dokázateľný – jeho biologický polčas rozpadu je totiž 4 až 7 hodín, počas dvoch až troch dní je teda podaný erytropoetín z 99 percent vylúčený z organizmu. A navyše, umelo pripravený erytropoetin je imunologicky ťažko odlíšiteľný od prirodzeného hormónu.
V súčasnosti, keď je dokazovanie dopingových látok na čoraz vyššej úrovni, sa začína oveľa viac šachovať s normálnymi liekmi, ktoré nie sú na listine zakázaných prostriedkov. Už v minulosti bolo v cyklistike známe užívanie vysokých dávok liekov s obsahom ibuprofénu, ktoré znižovali pocity bolesti a zvyšovali necitlivosť voči nadmerným tréningovým dávkam a niekoľko stokilometrovým etapám. Rovnako tak sa experimentovalo s náplasťami, napustenými nitroglycerínom, ktorý zlepšoval prekrvenie kože, čo hrá v procese rýchlej aklimatizácie na námahu vo vysokohorskom prostredí kľúčovú úlohu. Pozoruhodné boli pokusy užívať lieky na srdce s obsahom molekuly S 107, blokujúce uvoľňovanie vápnika z buniek pri svalovej práci, a tak zlepšovať jeho činnosť. Absolútnou pikantériou, ktorá sa ujala nielen v cyklistike, je konzumácia populárnych modrých piluliek určených na gradáciu mužskej potencie. Dokázalo sa totiž, že jej sofistikované užívanie v dávke 100 miligramov môže zlepšiť cyklistom efektivitu práce srdca až o 15 percent a viac.
Vrcholový športovec začiatku tretieho tisícročia má zrejme bližšie k rímskemu gladiátorovi než k športovci začiatku 20. storočia, ktorý žil olympijským duchom a myšlienkou. Je to zvláštna krížová cesta, ktorá sa čoraz viacej kľukatí. A tak – môžeme tomu hovoriť naďalej iba šport ?
Autor je telovýchovný lekár.
.úspešný psychopat
Mozog, toto zoskupenie obrovského množstva nervových buniek a nervových spojení tvorí akýsi počítač organizmu, ktorý za sekundu dokáže vykonať viac ako 200 operácií. Svaly, obehový systém aj pľúca sú pri super vytrvalostných výkonoch vystavené nadmernej záťaži a informujú o tom mozog pestrou škálou signálov. Orgány podávajú mozgu hlásenie o miere vyčerpania alebo aj o poškodení telesných tkanív, či už ide o natrhnuté svaly, alebo poškodené kosti. Mozog obyčajného smrteľníka tento signál SOS vypočuje a ukončí výkon skôr, než dôjde k vážnejšiemu poškodeniu. Lenže extrémne trénovaní cyklisti mávajú mozog, ktorý je k takémuto „volaniu o pomoc“ z týraného tela hluchý. Práve to im dovoľuje pokračovať v pretekoch aj za stavu, keď už iní padajú od vyčerpania.
A dôležité je tu ešte čosi: podľa mnohých štúdií sa v treťom tisícročí k úspechu asi najjednoduchšie dopracuje človek, ktorý je z psychologického hľadiska obdarený vlastnosťami psychopata. Môžeme ho charakterizovať ako neľútostného, neohrozeného, okúzľujúceho, amorálneho a sústredeného. Oxfordský psychológ Kevin Dutton demonštruje, že získané psychopatické rysy osobnosti – pocit vlastnej nadradenosti, presvedčivé vystupovanie, kúzlo osobnosti, absencia výčitiek a schopnosť manipulovať s ľuďmi – dokážu predstavovať devízu, ktorá je v dnešnom svete na nezaplatenie. Cyklista, ktorý na to nemá, je len akýmsi nosičom vody. Najďalej sa dostanú neľútostní a istým spôsobom bezohľadní nielen voči druhým, ale najmä voči sebe samému.
.tím nadovšetko
Jazda na bicykli patrí medzi takzvané aeróbne aktivity. Ide o populárny vytrvalostný pohyb – činnosť, ktorá vyžaduje zvýšený prísun kyslíka počas dlhšieho obdobia so správnym rozvozom do dôležitých orgánov tela a kladie na telesnú schránku špecifické nároky. V priebehu závodov sú, samozrejme, nevyhnutné aj šprintérske výkony, ktoré vyžadujú zvýšenú dynamiku nervových procesov: pri viacetapových a mnohokilometrových súťažiach síce prevláda akcent na vytrvalosť, ale nesmie sa strácať výbušná rýchlosť. Tá je nesmierne dôležitá pri špurtoch na dojazdoch a rýchlostných prémiách. Pri takých náročných pretekoch ako Tour de France, ktoré majú charakter ultramaratónu so šprintérskymi fázami, je pre víťazstvo najdôležitejšia perfektná tímová práca jednotlivých stajní. Ich členovia sú vhodne typologicky zamiešaní, do tímov sú citlivo vyberané nielen víťazné typy šprintérov a vytrvalostných vrchárov, ale spolu s nimi časovkári aj výnimoční univerzáli, „nezištne“ podporujúci určeného lídra skupiny. Typologický výber má na starosti skupina, zložená z antropológov, genetikov, fyziológov, expertov na výživu, telovýchovných lekárov, psychológov a biochemikov, ktorí prihliadajú na predchádzajúcu tréningovú anamnézu (napríklad bývalí dráhoví cyklisti sú takmer predurčení šprintéri) a telesné možnosti pretekárov. Dôležité sú kvalita aj pomer rýchlych a pomalých svalových vlákien, typ kostry a postavy, ideálne zloženie krvného obrazu, prirodzené schopnosti pre šprint a vytrvalosť, dispozície srdcovo-cievneho aparátu, imunologická kvalita a možnosti ovplyvnenia, respektíve genetického „vylepšenia“ podľa zistenej genetickej mapy organizmu.
.maratónska myš
Už v roku 2004 americký biológ Ronald Evans premenil metódami génového inžinierstva obyčajné myši na maratónskych vytrvalcov, a to pomocou chemikálie, známej pod názvom AICAR, ktorá povzbudzuje k činnosti enzým AMPK, zaisťujúci zvýšenie aktivity „maratónskeho“ enzýmu PPAR – delta, ktorý zas zaisťuje vo svaloch prednostné spaľovanie tuku. V rozhovore pre časopis New Scientist biológ Evans neskôr uviedol: „Atléti majú všeobecne silné sklony na skúšanie a užívanie prostriedkov zvyšujúcich výkonnosť a ja nepochybujem, že ich moje preparáty zlákajú.“ Preto on sám hneď po tom, ako vo svojich výskumoch preukázal, že tieto látky sú veľmi sľubné aj z hľadiska dopingu športovcov, vyvinul testy na dokázanie ich užívania a dal ich k dispozícii dopingovým laboratóriám. Napriek tomu sa prvýkrát dokázal liek s modifikovaným kódom GW501516 u cyklistu až v marci tohto roku.
V priebehu posledného štvrťstoročia vzniká pre chorých ľudí mnoho nových liekov – najlepších, ktoré máme. Ale zároveň sú to látky, ktoré sa v športe zneužívajú, napríklad ľudský rastový hormón, anabolické steroidy, EPO (erytropoetín). Experti predpokladajú podobnú situáciu aj pri génovej terapii. Priestoru na jej zneužitie vo forme genetického dopingu sa ponúka viac než dosť. Príslušný gén sa dopraví do tela športovca, napríklad do pokožky, do svalu, do krvi, a zasiahne do dedičnej informácie. Jeho nosičom je vírus, podobný napríklad vírusu chrípky, prenikajúci do vnútra bunky. Prebiehajúce laboratórne experimenty na myšiach preukázali, že zvýšená prítomnosť génu pre rastový faktor IGF-1 zaisťuje pri posilňovaní lepší rast svalov. K rovnakému výsledku vedie aj zablokovanie génu pre bielkovinu zvanú myostatín. Tak sa podarilo vypestovať v krátkom čase takzvanú „schwarzeneggerovskú myš“ – genetická manipulácia totiž viedla až k 25-percentnému nárastu objemu svalovej hmoty v priebehu 14 dní! A to tiež láka na ilegálne použitie u človeka. Iný tím vytvoril „maratónsku myš“, ktorá si vyslúžila prezývku pre svoju neuveriteľnú vytrvalosť. Ďalší výskumný tím zaistil myšiam metódami genetického inžinierstva zvýšenú činnosť génu PGC – 1 beta, ktorý spôsobuje zvýšenú tvorbu takzvaných prechodných svalových vlákien IIX, nabitých mitochondriami – „atómovými elektrárňami“ svalových buniek, ktoré dokážu mimoriadne zvyšovať vytrvalostnú výkonnosť.
.triky s dopingom
Mechanizmy, pomocou ktorých sa dá zmeniť vybraná populácia buniek pomocou genetického inžinierstva, sú nielen veľmi zložité a neprirodzené pre zdravý organizmus, ale prinášajú veľa komplikácií. A navyše, genetický doping je zakázaný už od roku 2003. Problém však spočíva v chorobnej túžbe zvíťaziť za každú cenu a tí, ktorí sú touto obsesiou postihnutí, obvykle mávajú náskok pred tými, ktorí ich chcú pristihnúť. Tu nepomôže ani precízna definícia dopingu, ale len dokonalé analytické metódy. V Nemecku už vyvinuli postup, ktorým sa dajú stopy transgénových DNA dokázať. „Pašovaná“ DNA totiž nie je stopercentne identická s geneticky dopovaným športovcom. Je tu však odberový etický problém – odbery DNA, ktoré sú pre odhalenie niektorých typov genetického dopingu nevyhnutné, boli doposiaľ povinné len pre ľudí obvinených zo závažných trestných činov. Je preto možné postaviť športovca podozrivého z genetického dopingu na úroveň zločincov?
Doping je veľké médium súčasného športu a najviac sú ním poznačené práve individuálne športy, medzi ktoré patrí aj cyklistika. Príbehy pretekárov na dvoch kolesách najlepšie ilustrujú zakázaný vývoj v oblasti špičkového profesionálneho športu. Preto je cennou informáciou nielen to, že sa podávanie dopingových preparátov prevalí, ale najmä tvrdenia, fakty a svedectvá priamych aktérov. Cesta profesionálov od športového idealizmu k prvým skúsenostiam s akceptovaním nepovolených podporných prostriedkov a metód – dopingom trvá približne tri roky. Kým nič neužíva, patrí nádejný pretekár do kategórie paniangua (termín odvodený zo španielskych slov „pan y agua“ – chlieb a voda), keď je udivený, že súperi, ktorých nedávno s ľahkosťou porážal, neuveriteľne zvyšujú výkonnosť bez toho, že by trénovali viac než on. A všetci vždy trénovali neskutočne veľa. Nastáva obdobie schizofrénie – dvojakého života a klamstva. Vtedy sa to zlomí a dotyčný po zmluve s diablom už naozaj nevie, čo je pravda a čo lož, len túži zvyšovať svoj výkon za každú cenu. Mení sa jeho osobnosť, pohráva sa so zdravím konzumáciou krvných konzerv, transfúzií, infúzií, rastových a pohlavných hormónov a erytropoetínom (EPO, familiárne nazývaný Edgar). Ten bol v minulosti ťažko dokázateľný – jeho biologický polčas rozpadu je totiž 4 až 7 hodín, počas dvoch až troch dní je teda podaný erytropoetín z 99 percent vylúčený z organizmu. A navyše, umelo pripravený erytropoetin je imunologicky ťažko odlíšiteľný od prirodzeného hormónu.
V súčasnosti, keď je dokazovanie dopingových látok na čoraz vyššej úrovni, sa začína oveľa viac šachovať s normálnymi liekmi, ktoré nie sú na listine zakázaných prostriedkov. Už v minulosti bolo v cyklistike známe užívanie vysokých dávok liekov s obsahom ibuprofénu, ktoré znižovali pocity bolesti a zvyšovali necitlivosť voči nadmerným tréningovým dávkam a niekoľko stokilometrovým etapám. Rovnako tak sa experimentovalo s náplasťami, napustenými nitroglycerínom, ktorý zlepšoval prekrvenie kože, čo hrá v procese rýchlej aklimatizácie na námahu vo vysokohorskom prostredí kľúčovú úlohu. Pozoruhodné boli pokusy užívať lieky na srdce s obsahom molekuly S 107, blokujúce uvoľňovanie vápnika z buniek pri svalovej práci, a tak zlepšovať jeho činnosť. Absolútnou pikantériou, ktorá sa ujala nielen v cyklistike, je konzumácia populárnych modrých piluliek určených na gradáciu mužskej potencie. Dokázalo sa totiž, že jej sofistikované užívanie v dávke 100 miligramov môže zlepšiť cyklistom efektivitu práce srdca až o 15 percent a viac.
Vrcholový športovec začiatku tretieho tisícročia má zrejme bližšie k rímskemu gladiátorovi než k športovci začiatku 20. storočia, ktorý žil olympijským duchom a myšlienkou. Je to zvláštna krížová cesta, ktorá sa čoraz viacej kľukatí. A tak – môžeme tomu hovoriť naďalej iba šport ?
Autor je telovýchovný lekár.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.