Juraj Malíček je dementný kretén. V poriadku, azda i žaloba by bola priechodná. Ale ak je dementným kreténom Gorgy Palíček, už je to fiktívna postava, niet koho a prečo žalovať.
Tradičným príkladom umeleckého zosmiešnenia je karikatúra. Hyperbolizovaný obraz reality, postavený na zvýrazňovaní a potláčaní typických čŕt takým spôsobom, že v obraze dokážeme identifikovať vzor – no nejde o realistické zobrazenie vzoru, v ktorom by sme obraz a predlohu mohli zameniť. Objekty karikovania nie sú nadšené, to je však asi všetko, čo s tým môžu robiť.
Dobrým príkladom je konflikt jedného z priekopníkov karikatúry, otca komiksu Williama Hogartha, ktorý sa posledných päť rokov svojho života sporil s politickým radikálom a žurnalistom Johnom Wilkesom. Hogarthova najslávnejšia karikatúra Johna Wilkesa je pritom na dnešné pomery až veľmi nežná. To sme však v Británii v druhej polovici osemnásteho storočia – Hogarth moralizuje prostredníctvom satiry a Wilkes šíri odvážne myšlienky o slobode.
Karikatúra je ústredným predmetom aj podstatne prevarenejšieho sporu medzi vydavateľom pornografie Larry Flyntom a televíznym kazateľom Jerry Falwellom – zakladateľom ultrapravicového občianskeho združenia Morálna väčšina (Moral Majority). Flynt v časopise Hustler publikoval Falwellovu karikatúru, tematizujúcu alkoholizmus a incest. Falwell sa bránil, spor sa dostal až pred Najvyšší súd USA, Flynt ho vyhral. Tento spor je aj jedným z hlavných motívov filmu Miloša Formana Ľud versus Larry Flynt.
Alebo karikatúry ako súčasť komiksu Zelený Raoul, ktorý vychádza v českom týždenníku Reflex. Aj tie sa stali predmetom niekoľkých súdnych sporov. Niekedy v roku 2001 sa v Zelenom Raoulovi objavil vtedajší minister bez portfeje a vedúci Úradu vlády Karel Březina v jednoznačne sexuálnych konotáciách. Reflex vtedy parodoval Březinov mediálny obraz milovníka: Březinovi sa to nepáčilo, v roku 2010 súd definitívne vyhral. V roku 2009 sa so Zeleným Raoulom súdila aj manželka niekdajšieho predsedu ČSSD a premiéra Jana Paroubka Petra – kvôli komiksu nazvanému Paroubkovi erotické fantazie. Hoci bola ich súčasťou, chýbal pornografický rozmer, takže spor prehrala. V Česku tak vzniklo čosi ako precedens. Sex a politici áno, pornografia nie.
Všetky tieto spory majú niečo spoločné – karikatúry presne pomenúvajú, o koho ide. Žiadne inotaje ani slovné hračky, mená. Wilkes, Březina, Paroubková. To je, nakoniec, jeden z princípov a príklad máme aj doma. Shooty. Postavy karikatúr pomenúva menami totožnými s menami ich predobrazov. Cirkev protestuje, keď si Shooty vystrelí z pápeža, ale žaloby niet, lebo nie je čo žalovať. Je nemysliteľné, aby sa americký prezident ohradil proti tomu, že ho v Simpsonovcoch vykreslili ako senilného dementa. Je nepredstaviteľné, aby sa herecká hviezda súdila s tvorcami South Parku za to, že ju nakreslili ako z vagíny vystreľuje pingpongové loptičky.
Súdiť sa pre karikatúru – nech je z nej aj celý seriál – je číry nezmysel. Extrémom sú však aj „riešenia“, ktoré presadzujú niektorí moslimskí radikáli. Pokým karikatúr Ježiša je toľko, že nie sú ani smiešne, karikatúry Mohameda už nie sú vôbec. Od istého času si totiž karikovanie Mohameda každý rozmyslí, pretože súd by bol asi ten najmenší problém.
Tradičným príkladom umeleckého zosmiešnenia je karikatúra. Hyperbolizovaný obraz reality, postavený na zvýrazňovaní a potláčaní typických čŕt takým spôsobom, že v obraze dokážeme identifikovať vzor – no nejde o realistické zobrazenie vzoru, v ktorom by sme obraz a predlohu mohli zameniť. Objekty karikovania nie sú nadšené, to je však asi všetko, čo s tým môžu robiť.
Dobrým príkladom je konflikt jedného z priekopníkov karikatúry, otca komiksu Williama Hogartha, ktorý sa posledných päť rokov svojho života sporil s politickým radikálom a žurnalistom Johnom Wilkesom. Hogarthova najslávnejšia karikatúra Johna Wilkesa je pritom na dnešné pomery až veľmi nežná. To sme však v Británii v druhej polovici osemnásteho storočia – Hogarth moralizuje prostredníctvom satiry a Wilkes šíri odvážne myšlienky o slobode.
Karikatúra je ústredným predmetom aj podstatne prevarenejšieho sporu medzi vydavateľom pornografie Larry Flyntom a televíznym kazateľom Jerry Falwellom – zakladateľom ultrapravicového občianskeho združenia Morálna väčšina (Moral Majority). Flynt v časopise Hustler publikoval Falwellovu karikatúru, tematizujúcu alkoholizmus a incest. Falwell sa bránil, spor sa dostal až pred Najvyšší súd USA, Flynt ho vyhral. Tento spor je aj jedným z hlavných motívov filmu Miloša Formana Ľud versus Larry Flynt.
Alebo karikatúry ako súčasť komiksu Zelený Raoul, ktorý vychádza v českom týždenníku Reflex. Aj tie sa stali predmetom niekoľkých súdnych sporov. Niekedy v roku 2001 sa v Zelenom Raoulovi objavil vtedajší minister bez portfeje a vedúci Úradu vlády Karel Březina v jednoznačne sexuálnych konotáciách. Reflex vtedy parodoval Březinov mediálny obraz milovníka: Březinovi sa to nepáčilo, v roku 2010 súd definitívne vyhral. V roku 2009 sa so Zeleným Raoulom súdila aj manželka niekdajšieho predsedu ČSSD a premiéra Jana Paroubka Petra – kvôli komiksu nazvanému Paroubkovi erotické fantazie. Hoci bola ich súčasťou, chýbal pornografický rozmer, takže spor prehrala. V Česku tak vzniklo čosi ako precedens. Sex a politici áno, pornografia nie.
Všetky tieto spory majú niečo spoločné – karikatúry presne pomenúvajú, o koho ide. Žiadne inotaje ani slovné hračky, mená. Wilkes, Březina, Paroubková. To je, nakoniec, jeden z princípov a príklad máme aj doma. Shooty. Postavy karikatúr pomenúva menami totožnými s menami ich predobrazov. Cirkev protestuje, keď si Shooty vystrelí z pápeža, ale žaloby niet, lebo nie je čo žalovať. Je nemysliteľné, aby sa americký prezident ohradil proti tomu, že ho v Simpsonovcoch vykreslili ako senilného dementa. Je nepredstaviteľné, aby sa herecká hviezda súdila s tvorcami South Parku za to, že ju nakreslili ako z vagíny vystreľuje pingpongové loptičky.
Súdiť sa pre karikatúru – nech je z nej aj celý seriál – je číry nezmysel. Extrémom sú však aj „riešenia“, ktoré presadzujú niektorí moslimskí radikáli. Pokým karikatúr Ježiša je toľko, že nie sú ani smiešne, karikatúry Mohameda už nie sú vôbec. Od istého času si totiž karikovanie Mohameda každý rozmyslí, pretože súd by bol asi ten najmenší problém.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.