.návštevníka po štyroch hodinách stúpania od parkoviska pod Popradským plesom, okolo Žabích plies a cez sedlo Váhy, prekvapí veľa vecí. Na železné reťaze, pri obvyklých letných mrazoch a ľade iba ťažko prechodné, už asi pri najvyššie čapovanom pive zabudol. Na čo sa zabudnúť nedá, sú recesistické kúsky legendárneho chatára a nosiča Viktora Beránka. Slobodné kráľovstvo Rysy, ktoré vytvoril ešte pred vstupom Slovenska do EÚ, dávalo pečiatky „do pasu aj pod pás, na zadnú časť tela“. Jeho symbolom bol vysmiaty rys Perys s horolezeckým cepínom v ruke a opásaný lanom.
Viktor zato pridal nové rekvizity. Ktosi mu tu z večera na ráno do skál namontoval žltú autobusovú zastávku ČSAD – tak ju tu nechal. Ostala aj „panoramatická latrína“, jediná drevená toaleta v krajine s neopakovateľným výhľadom cez presklenú stenu na majestátne hory okolo. Čo v novej chate oproti tej starej, naopak, pribudlo, sú Viktorove výmysly ako milenecká nocľaháreň, chatárova izba s ceduľkou Big Boss a izba so záhadnou ceduľkou V.I.P. Na novej chate je vďaka sponzorským solárnym panelom elektrina, tá slúži najmä pre chladničku (kúpite si tu aj teplé jedlo, napríklad guláš, palacinky alebo vyprážaný syr s hranolčekmi), no idylickú atmosféru večer ani naďalej neruší vyzváňanie mobilov. Signál je najbližšie až pri reťaziach.
.chatovanie
Pôvodnú Chatu pod Rysmi postavili v roku 1933. Prežila množstvo lavín, osudnou sa jej stala až tá z roku 2010. Chatár Beránek odvtedy navrhoval majiteľom – Klubu slovenských turistov (SKT) a horolezeckému spolku JAMES –, aby sa nová chata postavila na vyššom, bezpečnejšom mieste. Neuspel. Proti boli najmä ochranári z Tatranského národného parku (TANAP). Dodnes sa s tým úplne nevyrovnal. A iba dúfa, že šikmá nábehová stena chaty odolá lavínam tak, ako to zamýšľali projektanti náročnej stavby, ktorá stála vyše pol milióna eur. „Zatiaľ ešte lavína nespadla, tak sme nemali možnosť to overiť,“ hovorí Beránek.
Nová chata sa od tej starej, zbúranej, líši takmer všetkým. Je asi o polovicu väčšia, má vyšší komfort, viac miesta pre turistov aj pre skladové a technické zázemie. Aby odolávala silným vetrom a lavínam, tak na rozdiel od pôvodnej sa pri jej stavbe nevyužívali žulové balvany, spojené cementom a maltou, ale chata má železobetónový korzet. Ten je zateplený a vonkajší obal tvorí zinkotitanový plech. Takmer všetok materiál, tisíce ton, vyviezol hore vrtuľník. Iba malú časť, napríklad šamotové tehly na kachľovú pec, vyniesli nosiči v krošnách na chrbte. Veľkú časť potrebných zdrojov získali stavitelia od firiem a jednotlivcov sponzorsky. Hlavná zbierka, ktorá pokračuje dodnes, bola použitá na stavbu kachľovej pece, ktorá chatu nielen vyhrieva, ale sa v nej aj všeličo pečie. Napríklad chlieb alebo mäso. „Urobili sme zbierku Miesto na peci. Pre tých, ktorí prispeli viac ako sto eurami, sme vytvorili lôžko za pecou, kde môžu doživotne zadarmo spávať. Zbierka vyniesla viac ako potrebných 17-tisíc eur, zaplatili sme z nej aj postavenie nocľahárne, dokúpili sme zariadenie kuchyne, matrace, deky,“ vysvetľuje Beránek.
Ako jediné spojenie so svetom má aj nová chata vysielačku, tú však zapnú iba vtedy, keď to potrebujú. Takže zdola sa sem dá dovolať iba málokedy. Predtým sa akútne situácie, napríklad zranenia turistov, riešili tak, že personál chaty napísal na papierik, čo sa stalo, a ten potom obvykle poslali po zdatnom turistovi dole na Chatu pri Popradskom plese, aby odtiaľ telefónom privolali pomoc. Chatár Beránek pokrytie signálom naďalej odmieta. Jeho ortodoxnosť sa prejavuje aj v tom, že ide o jednu z posledných vysokohorských chát v Európe, ktoré sa zásobujú výhradne nosičmi, a nie lanovkou či vrtuľníkom. Iba sezónne, od júla do októbra, otvorenú chatu pritom za dobrého počasia navštevuje aj tisíc turistov denne. Okrem Slovákov najmä Česi, Poliaci a občania krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ale pribúdajú aj hostia z rôznych exotických krajín. Oficiálne je kapacita 14 lôžok, no v krízovej situácii, napríklad pri náhlej zmene počasia, tam uchýlia na matracoch s dekami aj 60 ľudí. „Poznám hory. A viem, že návštevníkom musíš dať nielen ľudské teplo, ale aj teplo chaty. Preto je kachľová pec a kúrenie na drevené peletky. Prísť, byť v bezpečí, najesť sa, napiť sa, prespať. A ráno spokojne odísť dole. To je to, čo ponúkame,“ vyznáva sa Viktor.
Rodák z Prahy Beránek, hoci je dušou dobrodruh, v lete počas sezóny nikam mimo Tatier nejazdí. „Mám hrozne rád večerné a nočné vynášky. Na Žabích plesách mám pripravený tajný bivak so spacákom a so zubnou kefkou, v ktorom zvyknem prespať. Umyjem si zuby, zaleziem pod skalu a pozerám sa chvíľku na hviezdy. No bývam taký unavený, že hneď zaspím a mohli by skákať po mne aj medvede, nezobudia ma,“ smeje sa chatár, ktorý v roku 2003 vyniesol na 4,5 kilometra dlhej trase s prevýšením 750 metrov rekordných 122,5 kilogramu nákladu. O 26 rokov skôr, počas rekonštrukcie chaty, na chrbte vyniesol aj niekoľko lenivých a strachom paralyzovaných murárov. Jedinou výnimkou, ešte pred stavbou novej chaty, keď súhlasil s použitím techniky, bol rok 1993, vtedy pri príležitosti 60. výročia postavenia chaty vyviezol hore vrtuľník čosi neuveriteľné – piano.
.recept na turistický guláš
Pôvodným povolaním vysokoškolský pedagóg, neskôr riaditeľ základnej školy v Šunave, Jaroslav Švorc, začal na Chatu pod Rysmi vynášať „ťažkotonážne“ náklady s priemernou hmotnosťou okolo 90 kíl v krošne na chrbte ešte v roku 1980. Pomáhal tak chatárovi Beránkovi. Starostlivé Švorcove evidencie uvádzajú, že v priebehu dvadsiatich rokov aktívneho nosičstva pod Rysy vyniesol 60 ton materiálu a potravín. Svoje zážitky spoločne s kresbami Pavla Barabáša vydal knižne pod názvom Spod krošne veselo i vážne. Prvé vydanie vyšlo v roku 1991, ďalšie dve pre veľký úspech neskôr.
Švorc o bizarné historky nemal núdzu. Často išlo o mystifikáciu prekvapených turistov. Tým napríklad nahovoril, že dole – a nie hore – nesie nielen špeciálnu odrodu vo vysokých výškach pestovaných zemiakov, ale aj plynové bomby, naplnené čistým vzduchom z Rysov, ktorý slúži pacientom s akútnym stavom v nemocniciach. Inokedy Švorc niesol na prázdnom sude dole zranenú mladú turistku. Celková hmotnosť nákladu bola 72 kilogramov. Alebo raz, keď boli na chate iba traja chlapi, prišla osamelá pekná turistka a Švorc spoločne s Beránkom a ďalším kolegom sa dohodli, že jej priazeň získa ten z nich, kto vyhrá turnaj v stolnom tenise. A výsledok? Beránek vypadol ako prvý, no kým ďalší dvaja borci hrali zápas o víťazstvo, nenápadne kamsi zmizol – aj s turistkou. No zrejme vrcholom bolo, keď raz Švorc a kolega nevedeli nájsť v snehovom poli starostlivo ukryté a chladené mäso. Chladničku tam vtedy ešte vzhľadom na absenciu elektriny nemali. Prekvapení turisti iba otvárali ústa, keď obaja mäso hľadali tak, že do snehu pichali lavínovou sondou, pričom im tvrdili, že je tam zasypaný turista. A tí začali odpadávať vo chvíli, keď mäso našli a nožom si jeho kus išli odrezať. Tak vznikol legendárny turistický guláš.
„Chata pod Rysmi mi od začiatku utkvela ako najútulnejšia v Tatrách. Dokonale poznám všetky vysokohorské chaty, pri rozlúčke s nosičstvom som na každú z nich vyniesol vyše sto kíl vynášky, no na tejto chate bolo na rozdiel od ostatných iba šesť dverí. A dvere oddeľujú ľudí,“ spomína Švorc. Keď tam začal chodiť, bola chata ešte v pôvodnom stave, iba s prízemím, kde boli štyri miestnosti – kuchyňa, jedáleň s poschodovými pričňami na núdzové prenocovanie, sklad a chatárova izbička. Bola a dodnes je to jediná chata v Tatrách, ktorá nemá vodovod. V okolí nie je nijaký prameň ani studňa, a vodu získavali, bez následkov na zdravie návštevníkov, z topiaceho sa snehu. Okrem toho na chate dlhé roky nebola toaleta. Kto musel, mohol ísť do doliny alebo kade-tade po okolí. „Turisti kedysi vedeli, čo sa patrí. Odchádzali na túru skoro ráno a skoro popoludní sa z nej vracali. Toaletu obvykle nepotrebovali a neboli ani takí pohodlní a nároční ako dnes,“ smeje sa Švorc. Obvykle počas sezóny na chate slúžili traja, štyria nosiči. Norma bola 1 000 kíl vyneseného materiálu za mesiac hore a 250 kíl dole. Hore sa niesli najmä potraviny, materiál na kúrenie či suveníry pre turistov, dole, naopak, odpadky či prázdne sudy od piva alebo prázdne plynové bomby. Raz teperil Švorc hore aj ďalší bláznivý Beránkov nápad – chladničku na plyn.
Novopostavená Chata pod Rysmi ba mala byť skolaudovaná koncom tohto leta. Je síce moderná, tradíciu nosenia na chrbtoch však nechce Beránek za žiadnu cestu opustiť. Pre záujemcov o túto skúsenosť naďalej pripravuje ráno pri rozcestníku na Popradskom plese plynové bomby, zemiaky alebo fľaše s vodou. Ak ich vynesú, hore za odmenu dostanú certifikát nosiča, čaj alebo puding zadarmo, občas aj pusu od brigádničky v kuchyni. „Keď tu raz budem iba čakať a navigovať v obleku helikoptéru, stane sa zo mňa zoslabnutý čašník,“ smeje sa na záver muž, ktorý má vyše šesťdesiat, no nič okrem jeho bielych vlasov o tom nesvedčí.
Viktor zato pridal nové rekvizity. Ktosi mu tu z večera na ráno do skál namontoval žltú autobusovú zastávku ČSAD – tak ju tu nechal. Ostala aj „panoramatická latrína“, jediná drevená toaleta v krajine s neopakovateľným výhľadom cez presklenú stenu na majestátne hory okolo. Čo v novej chate oproti tej starej, naopak, pribudlo, sú Viktorove výmysly ako milenecká nocľaháreň, chatárova izba s ceduľkou Big Boss a izba so záhadnou ceduľkou V.I.P. Na novej chate je vďaka sponzorským solárnym panelom elektrina, tá slúži najmä pre chladničku (kúpite si tu aj teplé jedlo, napríklad guláš, palacinky alebo vyprážaný syr s hranolčekmi), no idylickú atmosféru večer ani naďalej neruší vyzváňanie mobilov. Signál je najbližšie až pri reťaziach.
.chatovanie
Pôvodnú Chatu pod Rysmi postavili v roku 1933. Prežila množstvo lavín, osudnou sa jej stala až tá z roku 2010. Chatár Beránek odvtedy navrhoval majiteľom – Klubu slovenských turistov (SKT) a horolezeckému spolku JAMES –, aby sa nová chata postavila na vyššom, bezpečnejšom mieste. Neuspel. Proti boli najmä ochranári z Tatranského národného parku (TANAP). Dodnes sa s tým úplne nevyrovnal. A iba dúfa, že šikmá nábehová stena chaty odolá lavínam tak, ako to zamýšľali projektanti náročnej stavby, ktorá stála vyše pol milióna eur. „Zatiaľ ešte lavína nespadla, tak sme nemali možnosť to overiť,“ hovorí Beránek.
Nová chata sa od tej starej, zbúranej, líši takmer všetkým. Je asi o polovicu väčšia, má vyšší komfort, viac miesta pre turistov aj pre skladové a technické zázemie. Aby odolávala silným vetrom a lavínam, tak na rozdiel od pôvodnej sa pri jej stavbe nevyužívali žulové balvany, spojené cementom a maltou, ale chata má železobetónový korzet. Ten je zateplený a vonkajší obal tvorí zinkotitanový plech. Takmer všetok materiál, tisíce ton, vyviezol hore vrtuľník. Iba malú časť, napríklad šamotové tehly na kachľovú pec, vyniesli nosiči v krošnách na chrbte. Veľkú časť potrebných zdrojov získali stavitelia od firiem a jednotlivcov sponzorsky. Hlavná zbierka, ktorá pokračuje dodnes, bola použitá na stavbu kachľovej pece, ktorá chatu nielen vyhrieva, ale sa v nej aj všeličo pečie. Napríklad chlieb alebo mäso. „Urobili sme zbierku Miesto na peci. Pre tých, ktorí prispeli viac ako sto eurami, sme vytvorili lôžko za pecou, kde môžu doživotne zadarmo spávať. Zbierka vyniesla viac ako potrebných 17-tisíc eur, zaplatili sme z nej aj postavenie nocľahárne, dokúpili sme zariadenie kuchyne, matrace, deky,“ vysvetľuje Beránek.
Ako jediné spojenie so svetom má aj nová chata vysielačku, tú však zapnú iba vtedy, keď to potrebujú. Takže zdola sa sem dá dovolať iba málokedy. Predtým sa akútne situácie, napríklad zranenia turistov, riešili tak, že personál chaty napísal na papierik, čo sa stalo, a ten potom obvykle poslali po zdatnom turistovi dole na Chatu pri Popradskom plese, aby odtiaľ telefónom privolali pomoc. Chatár Beránek pokrytie signálom naďalej odmieta. Jeho ortodoxnosť sa prejavuje aj v tom, že ide o jednu z posledných vysokohorských chát v Európe, ktoré sa zásobujú výhradne nosičmi, a nie lanovkou či vrtuľníkom. Iba sezónne, od júla do októbra, otvorenú chatu pritom za dobrého počasia navštevuje aj tisíc turistov denne. Okrem Slovákov najmä Česi, Poliaci a občania krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ale pribúdajú aj hostia z rôznych exotických krajín. Oficiálne je kapacita 14 lôžok, no v krízovej situácii, napríklad pri náhlej zmene počasia, tam uchýlia na matracoch s dekami aj 60 ľudí. „Poznám hory. A viem, že návštevníkom musíš dať nielen ľudské teplo, ale aj teplo chaty. Preto je kachľová pec a kúrenie na drevené peletky. Prísť, byť v bezpečí, najesť sa, napiť sa, prespať. A ráno spokojne odísť dole. To je to, čo ponúkame,“ vyznáva sa Viktor.
Rodák z Prahy Beránek, hoci je dušou dobrodruh, v lete počas sezóny nikam mimo Tatier nejazdí. „Mám hrozne rád večerné a nočné vynášky. Na Žabích plesách mám pripravený tajný bivak so spacákom a so zubnou kefkou, v ktorom zvyknem prespať. Umyjem si zuby, zaleziem pod skalu a pozerám sa chvíľku na hviezdy. No bývam taký unavený, že hneď zaspím a mohli by skákať po mne aj medvede, nezobudia ma,“ smeje sa chatár, ktorý v roku 2003 vyniesol na 4,5 kilometra dlhej trase s prevýšením 750 metrov rekordných 122,5 kilogramu nákladu. O 26 rokov skôr, počas rekonštrukcie chaty, na chrbte vyniesol aj niekoľko lenivých a strachom paralyzovaných murárov. Jedinou výnimkou, ešte pred stavbou novej chaty, keď súhlasil s použitím techniky, bol rok 1993, vtedy pri príležitosti 60. výročia postavenia chaty vyviezol hore vrtuľník čosi neuveriteľné – piano.
.recept na turistický guláš
Pôvodným povolaním vysokoškolský pedagóg, neskôr riaditeľ základnej školy v Šunave, Jaroslav Švorc, začal na Chatu pod Rysmi vynášať „ťažkotonážne“ náklady s priemernou hmotnosťou okolo 90 kíl v krošne na chrbte ešte v roku 1980. Pomáhal tak chatárovi Beránkovi. Starostlivé Švorcove evidencie uvádzajú, že v priebehu dvadsiatich rokov aktívneho nosičstva pod Rysy vyniesol 60 ton materiálu a potravín. Svoje zážitky spoločne s kresbami Pavla Barabáša vydal knižne pod názvom Spod krošne veselo i vážne. Prvé vydanie vyšlo v roku 1991, ďalšie dve pre veľký úspech neskôr.
Švorc o bizarné historky nemal núdzu. Často išlo o mystifikáciu prekvapených turistov. Tým napríklad nahovoril, že dole – a nie hore – nesie nielen špeciálnu odrodu vo vysokých výškach pestovaných zemiakov, ale aj plynové bomby, naplnené čistým vzduchom z Rysov, ktorý slúži pacientom s akútnym stavom v nemocniciach. Inokedy Švorc niesol na prázdnom sude dole zranenú mladú turistku. Celková hmotnosť nákladu bola 72 kilogramov. Alebo raz, keď boli na chate iba traja chlapi, prišla osamelá pekná turistka a Švorc spoločne s Beránkom a ďalším kolegom sa dohodli, že jej priazeň získa ten z nich, kto vyhrá turnaj v stolnom tenise. A výsledok? Beránek vypadol ako prvý, no kým ďalší dvaja borci hrali zápas o víťazstvo, nenápadne kamsi zmizol – aj s turistkou. No zrejme vrcholom bolo, keď raz Švorc a kolega nevedeli nájsť v snehovom poli starostlivo ukryté a chladené mäso. Chladničku tam vtedy ešte vzhľadom na absenciu elektriny nemali. Prekvapení turisti iba otvárali ústa, keď obaja mäso hľadali tak, že do snehu pichali lavínovou sondou, pričom im tvrdili, že je tam zasypaný turista. A tí začali odpadávať vo chvíli, keď mäso našli a nožom si jeho kus išli odrezať. Tak vznikol legendárny turistický guláš.
„Chata pod Rysmi mi od začiatku utkvela ako najútulnejšia v Tatrách. Dokonale poznám všetky vysokohorské chaty, pri rozlúčke s nosičstvom som na každú z nich vyniesol vyše sto kíl vynášky, no na tejto chate bolo na rozdiel od ostatných iba šesť dverí. A dvere oddeľujú ľudí,“ spomína Švorc. Keď tam začal chodiť, bola chata ešte v pôvodnom stave, iba s prízemím, kde boli štyri miestnosti – kuchyňa, jedáleň s poschodovými pričňami na núdzové prenocovanie, sklad a chatárova izbička. Bola a dodnes je to jediná chata v Tatrách, ktorá nemá vodovod. V okolí nie je nijaký prameň ani studňa, a vodu získavali, bez následkov na zdravie návštevníkov, z topiaceho sa snehu. Okrem toho na chate dlhé roky nebola toaleta. Kto musel, mohol ísť do doliny alebo kade-tade po okolí. „Turisti kedysi vedeli, čo sa patrí. Odchádzali na túru skoro ráno a skoro popoludní sa z nej vracali. Toaletu obvykle nepotrebovali a neboli ani takí pohodlní a nároční ako dnes,“ smeje sa Švorc. Obvykle počas sezóny na chate slúžili traja, štyria nosiči. Norma bola 1 000 kíl vyneseného materiálu za mesiac hore a 250 kíl dole. Hore sa niesli najmä potraviny, materiál na kúrenie či suveníry pre turistov, dole, naopak, odpadky či prázdne sudy od piva alebo prázdne plynové bomby. Raz teperil Švorc hore aj ďalší bláznivý Beránkov nápad – chladničku na plyn.
Novopostavená Chata pod Rysmi ba mala byť skolaudovaná koncom tohto leta. Je síce moderná, tradíciu nosenia na chrbtoch však nechce Beránek za žiadnu cestu opustiť. Pre záujemcov o túto skúsenosť naďalej pripravuje ráno pri rozcestníku na Popradskom plese plynové bomby, zemiaky alebo fľaše s vodou. Ak ich vynesú, hore za odmenu dostanú certifikát nosiča, čaj alebo puding zadarmo, občas aj pusu od brigádničky v kuchyni. „Keď tu raz budem iba čakať a navigovať v obleku helikoptéru, stane sa zo mňa zoslabnutý čašník,“ smeje sa na záver muž, ktorý má vyše šesťdesiat, no nič okrem jeho bielych vlasov o tom nesvedčí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.