Začalo sa to všetko pobúreným komentárom na ľavicovom portáli Jetotak.sk. Politológ Pavol Hardoš sa v článku Mlčanie kníhkupcov zamyslel nad tým, či by renomované kníhkupectvá mali predávať literatúru s pochybnou konšpiračnou tematikou. Impulzom mu bol úspech knihy Mlčanie, ktorá vyšla koncom minulého roka. Jej autor, režisér a textár Tibor Eliot Rostas, má od júla 2012 rovnomenný dvojminútový denný program na rádiu Viva. Kniha je zbierkou práve týchto krátkych rozhlasových zamyslení, tváriacich sa ako odhaľovanie hlbšej pravdy, ktorú chceli mocní sveta pred nezasvätenou verejnosťou utajiť. Prirodzene, v poličkách kníhkupectiev je veľa konšpiračnej literatúry. Rostasov traktát však v jednom ohľade vyčnieva: dobre sa predáva. Keď kníhkupectvo Martinus vyhlásilo pre čitateľov súťaž Kniha roka 2012, Mlčanie sa umiestnilo na deviatom mieste (na prvom skončil erotický román Päťdesiat odtieňov sivej). A tak Hardoš napísal článok, v ktorom zastáva názor, že knihy by síce nemali byť zakazované podľa zákona štátnou mocou, no kníhkupci by niektoré nemali predávať, lebo sa to nepatrí. Aj keď je, samozrejme, ťažké určiť hranicu. Slovami samotného Hardoša: „Knižné denníky nacistických pohlavárov môžu byť cenným historickým zdrojom, ale aj senzáciechtivým symbolom pre neonáckov a podobnú háveď. Ale sú aj prípady, keď žiadny súdny a vzdelaný človek nemôže zaváhať – od Protokolov sionských mudrcov cez Davida Irvinga až po Rostasa, tu naozaj nie je veľká dilema.“ No je to naozaj také jednoduché?
.príliš nebezpečné knihy
Kníhkupectvá siete Martinus nie sú jediné, ktoré Rostasovo Mlčanie predávajú. No debata, ktorú Hardoš svojím článkom rozpútal, sa koncentrovala najmä okolo tejto značky. „Ja ako osoba nemusím súhlasiť s obsahom tej knihy,“ hovorí pre .týždeň šéf siete Martinus, Michal Meško. „Ale to neznamená, že by ktokoľvek nemal mať právo si ju prečítať. A trebárs s ňou následne nesúhlasiť.“ Aj odporcovia Rostasovej knihy si ju najskôr museli prečítať, aby dospeli k svojmu záveru, že sú to bludy. To znamená, že im ju nejaký kníhkupec predal alebo ju mal aspoň vyloženú, aby si v nej mohli zalistovať. Meško kladie otázku, prečo rovnaké právo vytvoriť si na knihu názor vlastným úsudkom, má byť upierané iným ľuďom. Martinus je plnoformátové kníhkupectvo. Nešpecializuje sa na žiadnu konkrétnu tému, ale takisto nerobí negatívny predvýber za čitateľa v zmysle toho, že by mu k niektorým titulom upieralo prístup. Na internete im zoženú prakticky všetko. „Robíme pozitívny predvýber v zmysle toho, načo bude reklamná kampaň alebo načo napíšeme recenziu na blog. A tam už hovoríme kladné aj záporné veci. Nechceme predávať len knihy, ktoré sa páčia nám,“ vysvetľuje Meško. Treba povedať, že Martinus aktívne Rostasa nepromuje. Umiestnenie v Knihe roka 2012 sa odvíjalo od hodnotení samotných čitateľov. „Keď sa nás čitateľ spýta na názor, tak my mu, samozrejme, poradíme. Na tému, ktorá vás zaujíma, je dobrá táto a táto kniha. Je to môj subjektívny názor ako kníhkupca a ako predavača.“ Podľa Meška iná vec je, ak zákazník príde a priamo povie, že chce Mlčanie, prípadne inú kontroverznú knihu: „Ak na Slovensku niečo nie je v súvislosti s knihami zákonom zakázané, tak nechceme byť tí, čo povedia čitateľovi, že mu to ani neumožníme kúpiť. To neznamená, že nemáme na knihy názor. No vo firme nás je vyše sto. A pri mnohých tituloch by sme sa možno nevedeli zhodnúť, či je kniha vhodná, alebo nie, či ju stiahnuť z predaja, alebo nie. Nechceme toto robiť za čitateľa.“ Samozrejme, kým Martinus sa chce profilovať ako komerčné kníhkupectvo, kde sa dá kúpiť všetko, čo si čitateľ zažiada, iné kníhkupectvá sa môžu špecializovať. Predvýber podľa zadefinovaných štandardov umeleckej a intelektuálnej kvality či okruhu tém je súčasťou ich identity. Napríklad v kníhkupectve Artfórum Rostasa nepredávajú. V oboch prípadoch ide o legitímnu obchodnú politiku. A prirodzene, ani zákazníkovi nič nebráni, aby k obom prístupom zaujal postoj a nakupoval v kníhkupectve, ktoré lepšie vyjadrí jeho preferencie.
.arbiter patričnosti
Americký lingvista Noam Chomsky raz povedal, že pokiaľ neveríte v slobodu prejavu pre ľudí, ktorými opovrhujete, tak v ňu neveríte vôbec. Pavol Hardoš prirodzene nevolá po zriadení úradu cenzora. On len chce, aby bol predaj kníh s fašistickým, rasistickým alebo antisemitským obsahom takpovediac nepatričný. Konšpiračné teórie do tejto množiny ráta automaticky. Problém je, že ak sa raz touto cestou vydáme, zákonite budeme musieť každú chvíľu riešiť, čo ešte skutočne rasistické alebo antisemitské je a čo už nie. Je napríklad každá kniha, ktorá kritizuje politiku štátu Izrael, automaticky antisemitská a tým pádom nelegitímna? Keď dnes veľké siete demonštratívne stiahnu Rostasa z predaja, o týždeň môže vzniknúť otázka: „Keď ste túto knihu stiahli, prečo hentú stále ešte predávate?“ Navyše, kto bude ten, čo v hraničných prípadoch rozhodne? To, že nejde o teoretický problém ukazujú aj prípady z iných krajín. Napríklad v januári 2009 americký učiteľ John Foley navrhol v novinovom komentári stiahnuť zo školských osnov knihy ako Dobrodružstvá Huckleberryho Finna od Marka Twaina, alebo Ako zabiť vtáčika od Harper Leeovej. V oboch prípadoch ide o klasické diela americkej literatúry. Učiteľ im vyčítal, že obsahujú hanlivé slovo „neger“, ktoré môže traumatizovať čiernych študentov. Pritom ide o diela, ktoré rasizmus pranierujú, no postavy prirodzene rozprávajú slovníkom svojej doby a svojho geografického priestoru. Foleyho iniciatíva síce narazila na výsmech, no aj tento príklad ukazuje, kam sa dá dopracovať s prehnanou citlivosťou voči knihám, ktorými sa niekto na svete môže cítiť dotknutý. Navyše, čitatelia nie sú nesvojprávni. Človek môže v kníhkupectve zháňať Mein Kampf, knihy Rona Hubbarda či Mlčanie aj bez toho, aby bol nacista, scientológ alebo konšpiračný teoretik. – Prípadne bezbranná obeť, ktorá po prečítaní kontroverznej knihy jej obsah bezvýhradne prijme za svoj. Kde si má zháňať pôvodnú literatúru napríklad novinár, ktorý chce písať o škodlivosti zmienených fenoménov? Autor si pre potrebu tohto článku Mlčanie kúpil. Hodnotenie?
.taký slovenský Däniken
Antiamerikanizmus, antikapitalizmus, kritika globalizácie. To všetko a oveľa viac sa dá nájsť v knihe Tibora Eliota Rostasa. Útoky z 11. septembra 2001 sa udiali inak, ako tvrdí oficiálna propaganda. Možno si Dvojičky Američania zhodili sami. A možno bola za tým izraelská tajná služba Mossad. Globalisti sú „mafia“ a farmaceutický priemysel „biela mafia“. Očkovanie škodí. Fenomén UFO si mocní vymysleli, aby ľudia ľahšie akceptovali pripravovanú svetovú vládu. Autor chápe históriu ako „dejiny masívnych manipulácií v prospech zločineckej hŕstky s prístupom k poznaniu a tvorbe peňazí, ktorými ovládajú svet“... V skutočnosti nič nové pod slnkom. Všetko sme to už počuli, napríklad v dokumente Zeitgeist. Mlčanie je taký secondhand s použitými konšpiračnými teóriami. Rostas málokedy tvrdí niečo priamo. Väčšinou len ukladá vedľa seba citáty iných, prípadne uvádza štatistiky, ktoré pokojne môžu byť samy osebe pravdivé. No činí tak buď bez kontextu, alebo naopak, vezme nejaký objektívne existujúci problém, no zavesí ho na úplne divokú myšlienkovú konštrukciu. Keďže jednotlivé kapitoly sú krátke a nastolené otázky zostávajú väčšinou nezodpovedané, čitateľ (prípadne rozhlasový poslucháč predlohy) sa môže dychtivo tešiť na pokračovanie. Táto krava sa dá dojiť donekonečna. Rostas umne pracuje s atmosférou tajomna. Nepriamo naznačuje, že sme udržiavaní v nevedomosti a práve na ňom je, aby odtiahol záves. Rostas nemá nejakú prepracovanú víziu toho, ako by svet mal fungovať. Nesie sa akurát na vlne akéhosi sentimentu, namiereného proti politickému a finančnému establišmentu. Ľudia sa na mocenské a ekonomické elity dnes pozerajú s bezprecedentnou nedôverou. Nedá sa im diviť. Medializované škandály u nás (Gorila) i vo svete (celosvetové americké odpočúvanie), či podvody vo finančnom sektore mnohých privedú k otázke: „Ak sa takéto veci prevalili, čo, prepánajána, nám ešte zatajujú?“ Práve z tejto živnej pôdy vyrastá záujem o konšpiračné teórie.
.výnosný biznis?
Svet je čoraz zložitejší, komplexnejší a menej prehľadný. Tradičné výklady sveta, poskytované veľkými náboženstvami, strácajú priaznivcov. Mnohí ľudia teda hľadajú náhradné schémy, ako svet uchopiť. Autori a šíritelia konšpiračných teórií tomuto dopytu vychádzajú v ústrety. Konzumenti tohto typu informácií možno nie sú ani tak objektom vládnych sprisahaní, ako vypočítavej obchodnej kalkulácie. Snaživí podnikatelia už dávno urobili z konšpiračných teórií výnosný biznis. Napríklad v podobe televíznych seriálov ako Akty X alebo filmovej série Muži v čiernom. Hollywood tým, prirodzene, nepropaguje konšpiračné teórie, len sa vezie na ich popularite. Dokonca aj polemická reakcia na knihu s konšpiračnou tematikou môže zvýšiť jej predaj. Keď minulý týždeň na Rostasa upozornil článok v denníku SME, v kníhkupectve Martinus okamžite zaznamenali zvýšenie predaja Mlčania. V čase našej uzávierky sa kniha nachádzala na šiestom mieste zoznamu bestsellerov. Konšpiračný teoretik by hneď položil otázku, či sa Rostas so svojimi kritikmi nedohodol, aby cez nich podporil predaj. Dopyt po knihách s tematikou konšpiračných teórií má však podľa Michala Meška stabilnú úroveň a vzostupný trend nepozoruje: „Trúfol by som si povedať, že netvoria ani jedno či dve percentá predaných kníh. Za tento mesiac predáme dohromady možno 50-tisíc kusov kníh. Ak by sme Rostasa predali 500 kusov, bolo by to práve ono jedno percento. Ale aj to sa bavíme o špičke, umelo nafúknutej pozornosťou médií...“ Mimochodom, tajné sprisahania nepochybne existujú. Svet je ich plný. Problém konšpiračných teoretikov nie je nutne v tom, že by videli niečo iné, než vidí zvyšok verejnosti. Rozdiel spočíva skôr v spôsobe, akým nad vecami uvažujú. Konšpiračný teoretik zvykne vidieť koordinovaný postup tam, kde existuje možno len nepriamy súzvuk.
Úmysel vidí tam, kde je možno len improvizácia. Potom sú tu faktory nepredvídateľných náhod či nezamýšľaných dôsledkov. Tie akoby vo svete konšpiračných teoretikov nehrali žiadnu úlohu, hoci v reálnom živote sú schopné potopiť aj riadenie menej komplikovaných štruktúr, než je globálna ľudská civilizácia. Na druhej strane, netreba panikáriť. Komerčným rebríčkom zatiaľ neohrozene kraľuje Inferno, nový román Dana Browna.
.príliš nebezpečné knihy
Kníhkupectvá siete Martinus nie sú jediné, ktoré Rostasovo Mlčanie predávajú. No debata, ktorú Hardoš svojím článkom rozpútal, sa koncentrovala najmä okolo tejto značky. „Ja ako osoba nemusím súhlasiť s obsahom tej knihy,“ hovorí pre .týždeň šéf siete Martinus, Michal Meško. „Ale to neznamená, že by ktokoľvek nemal mať právo si ju prečítať. A trebárs s ňou následne nesúhlasiť.“ Aj odporcovia Rostasovej knihy si ju najskôr museli prečítať, aby dospeli k svojmu záveru, že sú to bludy. To znamená, že im ju nejaký kníhkupec predal alebo ju mal aspoň vyloženú, aby si v nej mohli zalistovať. Meško kladie otázku, prečo rovnaké právo vytvoriť si na knihu názor vlastným úsudkom, má byť upierané iným ľuďom. Martinus je plnoformátové kníhkupectvo. Nešpecializuje sa na žiadnu konkrétnu tému, ale takisto nerobí negatívny predvýber za čitateľa v zmysle toho, že by mu k niektorým titulom upieralo prístup. Na internete im zoženú prakticky všetko. „Robíme pozitívny predvýber v zmysle toho, načo bude reklamná kampaň alebo načo napíšeme recenziu na blog. A tam už hovoríme kladné aj záporné veci. Nechceme predávať len knihy, ktoré sa páčia nám,“ vysvetľuje Meško. Treba povedať, že Martinus aktívne Rostasa nepromuje. Umiestnenie v Knihe roka 2012 sa odvíjalo od hodnotení samotných čitateľov. „Keď sa nás čitateľ spýta na názor, tak my mu, samozrejme, poradíme. Na tému, ktorá vás zaujíma, je dobrá táto a táto kniha. Je to môj subjektívny názor ako kníhkupca a ako predavača.“ Podľa Meška iná vec je, ak zákazník príde a priamo povie, že chce Mlčanie, prípadne inú kontroverznú knihu: „Ak na Slovensku niečo nie je v súvislosti s knihami zákonom zakázané, tak nechceme byť tí, čo povedia čitateľovi, že mu to ani neumožníme kúpiť. To neznamená, že nemáme na knihy názor. No vo firme nás je vyše sto. A pri mnohých tituloch by sme sa možno nevedeli zhodnúť, či je kniha vhodná, alebo nie, či ju stiahnuť z predaja, alebo nie. Nechceme toto robiť za čitateľa.“ Samozrejme, kým Martinus sa chce profilovať ako komerčné kníhkupectvo, kde sa dá kúpiť všetko, čo si čitateľ zažiada, iné kníhkupectvá sa môžu špecializovať. Predvýber podľa zadefinovaných štandardov umeleckej a intelektuálnej kvality či okruhu tém je súčasťou ich identity. Napríklad v kníhkupectve Artfórum Rostasa nepredávajú. V oboch prípadoch ide o legitímnu obchodnú politiku. A prirodzene, ani zákazníkovi nič nebráni, aby k obom prístupom zaujal postoj a nakupoval v kníhkupectve, ktoré lepšie vyjadrí jeho preferencie.
.arbiter patričnosti
Americký lingvista Noam Chomsky raz povedal, že pokiaľ neveríte v slobodu prejavu pre ľudí, ktorými opovrhujete, tak v ňu neveríte vôbec. Pavol Hardoš prirodzene nevolá po zriadení úradu cenzora. On len chce, aby bol predaj kníh s fašistickým, rasistickým alebo antisemitským obsahom takpovediac nepatričný. Konšpiračné teórie do tejto množiny ráta automaticky. Problém je, že ak sa raz touto cestou vydáme, zákonite budeme musieť každú chvíľu riešiť, čo ešte skutočne rasistické alebo antisemitské je a čo už nie. Je napríklad každá kniha, ktorá kritizuje politiku štátu Izrael, automaticky antisemitská a tým pádom nelegitímna? Keď dnes veľké siete demonštratívne stiahnu Rostasa z predaja, o týždeň môže vzniknúť otázka: „Keď ste túto knihu stiahli, prečo hentú stále ešte predávate?“ Navyše, kto bude ten, čo v hraničných prípadoch rozhodne? To, že nejde o teoretický problém ukazujú aj prípady z iných krajín. Napríklad v januári 2009 americký učiteľ John Foley navrhol v novinovom komentári stiahnuť zo školských osnov knihy ako Dobrodružstvá Huckleberryho Finna od Marka Twaina, alebo Ako zabiť vtáčika od Harper Leeovej. V oboch prípadoch ide o klasické diela americkej literatúry. Učiteľ im vyčítal, že obsahujú hanlivé slovo „neger“, ktoré môže traumatizovať čiernych študentov. Pritom ide o diela, ktoré rasizmus pranierujú, no postavy prirodzene rozprávajú slovníkom svojej doby a svojho geografického priestoru. Foleyho iniciatíva síce narazila na výsmech, no aj tento príklad ukazuje, kam sa dá dopracovať s prehnanou citlivosťou voči knihám, ktorými sa niekto na svete môže cítiť dotknutý. Navyše, čitatelia nie sú nesvojprávni. Človek môže v kníhkupectve zháňať Mein Kampf, knihy Rona Hubbarda či Mlčanie aj bez toho, aby bol nacista, scientológ alebo konšpiračný teoretik. – Prípadne bezbranná obeť, ktorá po prečítaní kontroverznej knihy jej obsah bezvýhradne prijme za svoj. Kde si má zháňať pôvodnú literatúru napríklad novinár, ktorý chce písať o škodlivosti zmienených fenoménov? Autor si pre potrebu tohto článku Mlčanie kúpil. Hodnotenie?
.taký slovenský Däniken
Antiamerikanizmus, antikapitalizmus, kritika globalizácie. To všetko a oveľa viac sa dá nájsť v knihe Tibora Eliota Rostasa. Útoky z 11. septembra 2001 sa udiali inak, ako tvrdí oficiálna propaganda. Možno si Dvojičky Američania zhodili sami. A možno bola za tým izraelská tajná služba Mossad. Globalisti sú „mafia“ a farmaceutický priemysel „biela mafia“. Očkovanie škodí. Fenomén UFO si mocní vymysleli, aby ľudia ľahšie akceptovali pripravovanú svetovú vládu. Autor chápe históriu ako „dejiny masívnych manipulácií v prospech zločineckej hŕstky s prístupom k poznaniu a tvorbe peňazí, ktorými ovládajú svet“... V skutočnosti nič nové pod slnkom. Všetko sme to už počuli, napríklad v dokumente Zeitgeist. Mlčanie je taký secondhand s použitými konšpiračnými teóriami. Rostas málokedy tvrdí niečo priamo. Väčšinou len ukladá vedľa seba citáty iných, prípadne uvádza štatistiky, ktoré pokojne môžu byť samy osebe pravdivé. No činí tak buď bez kontextu, alebo naopak, vezme nejaký objektívne existujúci problém, no zavesí ho na úplne divokú myšlienkovú konštrukciu. Keďže jednotlivé kapitoly sú krátke a nastolené otázky zostávajú väčšinou nezodpovedané, čitateľ (prípadne rozhlasový poslucháč predlohy) sa môže dychtivo tešiť na pokračovanie. Táto krava sa dá dojiť donekonečna. Rostas umne pracuje s atmosférou tajomna. Nepriamo naznačuje, že sme udržiavaní v nevedomosti a práve na ňom je, aby odtiahol záves. Rostas nemá nejakú prepracovanú víziu toho, ako by svet mal fungovať. Nesie sa akurát na vlne akéhosi sentimentu, namiereného proti politickému a finančnému establišmentu. Ľudia sa na mocenské a ekonomické elity dnes pozerajú s bezprecedentnou nedôverou. Nedá sa im diviť. Medializované škandály u nás (Gorila) i vo svete (celosvetové americké odpočúvanie), či podvody vo finančnom sektore mnohých privedú k otázke: „Ak sa takéto veci prevalili, čo, prepánajána, nám ešte zatajujú?“ Práve z tejto živnej pôdy vyrastá záujem o konšpiračné teórie.
.výnosný biznis?
Svet je čoraz zložitejší, komplexnejší a menej prehľadný. Tradičné výklady sveta, poskytované veľkými náboženstvami, strácajú priaznivcov. Mnohí ľudia teda hľadajú náhradné schémy, ako svet uchopiť. Autori a šíritelia konšpiračných teórií tomuto dopytu vychádzajú v ústrety. Konzumenti tohto typu informácií možno nie sú ani tak objektom vládnych sprisahaní, ako vypočítavej obchodnej kalkulácie. Snaživí podnikatelia už dávno urobili z konšpiračných teórií výnosný biznis. Napríklad v podobe televíznych seriálov ako Akty X alebo filmovej série Muži v čiernom. Hollywood tým, prirodzene, nepropaguje konšpiračné teórie, len sa vezie na ich popularite. Dokonca aj polemická reakcia na knihu s konšpiračnou tematikou môže zvýšiť jej predaj. Keď minulý týždeň na Rostasa upozornil článok v denníku SME, v kníhkupectve Martinus okamžite zaznamenali zvýšenie predaja Mlčania. V čase našej uzávierky sa kniha nachádzala na šiestom mieste zoznamu bestsellerov. Konšpiračný teoretik by hneď položil otázku, či sa Rostas so svojimi kritikmi nedohodol, aby cez nich podporil predaj. Dopyt po knihách s tematikou konšpiračných teórií má však podľa Michala Meška stabilnú úroveň a vzostupný trend nepozoruje: „Trúfol by som si povedať, že netvoria ani jedno či dve percentá predaných kníh. Za tento mesiac predáme dohromady možno 50-tisíc kusov kníh. Ak by sme Rostasa predali 500 kusov, bolo by to práve ono jedno percento. Ale aj to sa bavíme o špičke, umelo nafúknutej pozornosťou médií...“ Mimochodom, tajné sprisahania nepochybne existujú. Svet je ich plný. Problém konšpiračných teoretikov nie je nutne v tom, že by videli niečo iné, než vidí zvyšok verejnosti. Rozdiel spočíva skôr v spôsobe, akým nad vecami uvažujú. Konšpiračný teoretik zvykne vidieť koordinovaný postup tam, kde existuje možno len nepriamy súzvuk.
Úmysel vidí tam, kde je možno len improvizácia. Potom sú tu faktory nepredvídateľných náhod či nezamýšľaných dôsledkov. Tie akoby vo svete konšpiračných teoretikov nehrali žiadnu úlohu, hoci v reálnom živote sú schopné potopiť aj riadenie menej komplikovaných štruktúr, než je globálna ľudská civilizácia. Na druhej strane, netreba panikáriť. Komerčným rebríčkom zatiaľ neohrozene kraľuje Inferno, nový román Dana Browna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.