Jeden redaktor Lidových novín, vzdelaný a jemný muž, v poslednom čase opakovane citoval sládka z Havlovej Audiencie, ako sa sťažuje na adresu disidentov: „Princípy, princípy! Bodaj by ste si ich nechránili, vám sa totiž výborne zhodnotia.“ Bolo to napoly žartom a napoly s trpkosťou. Redaktori sa totiž v týchto dňoch delia na tých, ktorí odchádzajú (a sami nevedia kam, pretože mediálny trh sa rýchlo preskupuje), a na tých, ktorí zostanú (a pomery pod novým majiteľom si – povedané s Havlovým sládkom – budú musieť „vyžrať“). Ani jedna vyhliadka nevyzerá dobre.
Prevzatie vydavateľského domu Mafra miliardárom a zakladateľom novej politickej strany Andrejom Babišom vystavilo českých novinárov takým malým „normalizačným dilemám bez normalizácie“. Oproti 70. a 80. rokom by to pritom malo byť jednoduché. Nič existenčného nám nehrozí a z histórie predsa vieme, ako sa zachovať; len ten strach o miesta je možno rovnaký.
.boli Nemci požehnaním?
Na českom mediálnom trhu sa skončila zlatá éra, keď boli papierové noviny ľahkým strojom na peniaze. Ešte pred ôsmimi rokmi zarábal koncern Mafra (vydáva MF Dnes, Lidové noviny, bezplatné Metro alebo server iDnes.cz, má svoju tlačiareň a hudobný televízny kanál) 400 miliónov korún. V roku 2011 to už bolo len 89 miliónov a vlani sa už nevyplácali dividendy.
Žijeme v „neskorej dobe“ klasických médií; jej príznakom je sťahovanie západných investorov. Vlastníci MAFRA – nemecká vydavateľská rodina Arnoldovcov, ktorej patrí regionálny porýnsky koncern RBVG v Düsseldorfe – vedia, že toľko ako Babiš im už na chradnúcom trhu nikdy nikto neponúkne. Mediálny koncern, ktorého správy číta 20 percent Čechov (štvrtina oprávnených voličov), preto bez rozpakov predali tvorcovi ambicióznej politickej strany.
Uznávaný ekonomický novinár Jan Macháček z Respektu napísal, že Nemci aj tak ako majitelia za veľa nestáli: mali k novinám čisto účtovný vzťah a provinčné myslenie. Keď on sám asi rok pracoval ako komentátor MF Dnes, zažil stretnutie s majiteľmi jediný raz – prišli sa pozrieť do kancelárií, aký je v nich nábytok. Inak ich zaujímalo nanajvýš to, či na vianočnom večierku vystúpi Karel Gott a či na otváranie novej budovy príde prezident.
Iný novinársky pamätník pripomenul epizódu, keď mali porýnski majitelia vyriešiť spor s konkurenciou zo švajčiarskeho Ringieru. Nemecký manažér vtedy českým novinárom vysvetlil, že nebude spor hnať do hrdiel a statkov, pretože s džentlmenom z Ringieru sú členmi rovnakého spoločenského klubu.
Napriek tomu tvrdím, že zahraniční majitelia boli požehnaním. Práve preto, že im bol obsah ľahostajný (len výnimočne si dali niečo preložiť) a že v Česku nemali žiadne iné obchodné, tobôž politické záujmy, zažívali české noviny dve slobodné dekády.
.gründerské časy
Pre niekoho môže byť terajšie preskupovanie trhu akýmsi návratom do raných 90. rokov, ešte pred príchodom západných investorov. Niektorí českí vlastníci vtedy boli rovnako živelní, pestrí a divokí ako celá vtedajšia doba. V súvislosti s Babišom sa najčastejšie pripomína Josef Kudláček, vlastník (dnes už dávno zaniknutého) Českého deníka.
Kudláček sa vrátil z emigrácie v Nemecku, kde zbohatol na inzertných novinách, s pocitom poslania. Českému deníku vtlačil výraznú politickú agendu: presadzoval bojovný antikomunizmus, najprv obdivoval a potom nenávidel Václava Klausa, divoko vyhadzoval texty aj redaktorov, v jednom pamätnom rozhovore prirovnal noviny k samopalu. Josef Kudláček však noviny miloval a svoju civilizačnú misiu „Západniara“ myslel vážne. Preto mohla v jeho denníku vzniknúť silná zostava, v ktorej bol aj dnešný najlepší český komentátor Jindřich Šidlo.
Takýto zápal Andrejovi Babišovi chýba. Štýlom aj mentalitou prichádza z Východu: jeho bezplatné regionálne noviny 5plus2 pripomínajú médiá ukrajinských oligarchov – vychádzajú tu servilné články s titulkami ako Andrej Babiš besedoval v Kolíne.
Historik by mohol namietnuť, že nákup Mafry možno bude príbehom, akých sú dejiny kapitalizmu plné: keď gründerská generácia zbohatne a zaobstará si všetky materiálne požitky (vilu pri mori, prúdové lietadlo, služobníctvo, anglickú školu pre deti), zatúži si kúpiť nobilitu a spoločenské uznanie. Preto založí univerzitu, nemocnicu alebo kúpi Lidové noviny, najstarší denník v krajine, kvôli uchovaniu čapkovsko-peroutkovskej tradície... Teória znie pekne. Lenže Andreja Babiša možno podozrievať z kadečoho, celkom iste však nie je snob.
.snobstvo, láska, alebo...
Iste, aj v dnešnej dobe je možné na papierových novinách zarábať. Celoštátne denníky stále nesú zisk, hoci sa znižuje. Regionálne médiá ho môžu niesť dlhodobo: americký geniálny investor Waren Buffett kvôli tomu v posledných mesiacoch vydal asi tridsať lokálnych denníkov. Ale trvá na tom, že musia byť skutočne lokálne – píše ich redaktor, ktorý pozná svoju komunitu, sleduje zastupiteľstvo, žiacky šport, opravy chodníkov, susedské spory... Za taký druh správ budú podľa Buffetta ľudia ochotní platiť vždy a celoštátne spravodajské agentúry ho nikdy neposkytnú.
Ale takto českí investori neuvažujú a sústreďujú sa na veľké médiá. Vysoké obstarávacie ceny sa im nemôžu vrátiť, takže môžu kupovať zo snobstva, z pocitu poslania, z lásky... alebo kvôli skrytým politickým alebo obchodným záujmom. U Zdeňka Bakalu (ktorý kúpil vydavateľa Hospodárskych novín, Respektu, a teraz aj internetového Aktuálne.sk) to zatiaľ vyzerá na prvé dva dôvody. U Františka Savova (majiteľa bezplatného denníka E15 alebo týždenníka Euro) a Jaromíra Soukupa (majiteľa mediálnej agentúry, ktorý kúpil časopis Týždeň alebo lokálne TV Barrandov) skôr na ten štvrtý. Majiteľa a šéfredaktora denníka Právo Zdeňka Porybného sledujem už dvadsať rokov a dodnes som neprišiel na to, ktorý z oných štyroch dôvodov uňho prevláda. Zrejme ako kedy.
Andrej Babiš hovorí, že mu ide čisto o biznis; to však nedáva ekonomický zmysel. Naopak, dáva veľký zmysel, ak si chce kúpiť priazeň – alebo aspoň mlčanie – dvoch zo štyroch hlavných denníkov v krajine. Jeho strana ANO 2011 sa chystá do volieb, ktoré budú najneskôr do roka, a naberá kandidátov (napríklad dlhoročného politického komentátora MF Dnes Martina Komárka alebo herca a diplomata Martina Stropnického). Jeho Agrofert má obchodné záujmy všade od chémie po potravinárstvo. Klasická ukážka z posledných dní: Kolegovia z MF Dnes sa po oznámení akvizície rozhodli pozdržať článok vo svojej spotrebiteľskej prílohe. V ich teste najlepšie uspeli salámy z Babišovho podniku, ale kolegovia sa obávali, že čitatelia by správu vnímali ako zmanipulovanú.
.skopol by som ho zo schodov
Andrej Babiš sa koncernu zrejme ujme po prázdninách, až kúpu schváli protimonopolný úrad. Už dva dni po ohlásení akvizície – v piatok 28. júna – však spôsobil incident, ktorý zaznamenali aj slovenské médiá. Napriek predchádzajúcemu uisťovaniu, že nebude zasahovať do práce redaktorov (sľúbil to na zdravie svojich detí a vnukov!), telefonoval politickému spravodajcovi Lidových novín a domáhal sa vysvetlenia, prečo v denníku nevyšla správa o tlačovke jeho strany ANO 2011. „Asi nevedia, s kým majú tú česť,“ zakončil. Popoludní do redakcie prišiel s úsmevom a ospravedlnením – vraj nevedel, ako to v novinách chodí. Lidové noviny zverejnili všetko na titulnej strane a odvtedy bol pokoj.
Výpoveď som dal ešte pred incidentom. Andreja Babiša poznám a myslím si, že tie isté vlastnosti, ktoré mu pomohli k úžasnému úspechu v chemickom a potravinárskom priemysle, mu bránia v úspechu v politike, ale aj v médiách. Teda istá osobnostná jednoduchosť, veľmi nesentimentálny vzťah k ľuďom (užitoční/neužitoční), hierarchický spôsob riadenia a sklon k mikromanažmentu.
Týždenník Respekt s ním pred štrnástimi dňami priniesol výborný rozhovor, kde sa ho pýta aj na jeho politické plány. Na otázku o koaličných vyjednávaniach Andrej Babiš hovorí, že istého nesympatického politika (Víta Bártu z Vecí verejných) by „skopol zo schodov“. To nie je úlet v rozčúlení, ale výrok človeka, ktorý by potreboval psychoterapiu pre zvládanie latentnej agresivity.
.napätie, ktoré zlomí každého
Lidové noviny v prvej konfrontácii s budúcim majiteľom obstáli so cťou, zachovali sa ako anglosaské noviny (ktoré o svojich majiteľoch píšu, hocikedy kriticky), nie ako juhoeurópske alebo východné (ktoré svojim majiteľom pomáhajú alebo o nich mlčia). No samotný fakt Babišovho vlastníctva bude vytvárať ťažko znesiteľné napätie medzi lojalitou k majiteľovi a lojalitou k čitateľovi.
Toto napätie bude najsilnejšie v komentároch, domácej a ekonomickej rubrike, ostatných sa toľko netýka. Môže byť také silné, že skrúti a zlomí každého.
Po všetkom, čo som kedy napísal o dilemách modernej československej histórie v 20. storočí, som nevidel inú možnosť, ako odísť. Je možné, že to nie je ani tak prejavom „princípov“ ako skôr ega. Alebo nechuti pozrieť za rok sám na seba, ako ma autocenzúra zmenila. Každý novinár – každý človek – má svoju cenu, za ktorú prehltne svoje vedomé poníženie. Keďže sa túto cenu nechcem pri sebe dozvedieť, ako jediné čestné riešenie sa mi zdal odchod. Výpovedná lehota sa mi končí 31. augusta, Andrej Babiš by sa mal novín ujať vzápätí potom.
Autor je redaktor Lidových novín
Prevzatie vydavateľského domu Mafra miliardárom a zakladateľom novej politickej strany Andrejom Babišom vystavilo českých novinárov takým malým „normalizačným dilemám bez normalizácie“. Oproti 70. a 80. rokom by to pritom malo byť jednoduché. Nič existenčného nám nehrozí a z histórie predsa vieme, ako sa zachovať; len ten strach o miesta je možno rovnaký.
.boli Nemci požehnaním?
Na českom mediálnom trhu sa skončila zlatá éra, keď boli papierové noviny ľahkým strojom na peniaze. Ešte pred ôsmimi rokmi zarábal koncern Mafra (vydáva MF Dnes, Lidové noviny, bezplatné Metro alebo server iDnes.cz, má svoju tlačiareň a hudobný televízny kanál) 400 miliónov korún. V roku 2011 to už bolo len 89 miliónov a vlani sa už nevyplácali dividendy.
Žijeme v „neskorej dobe“ klasických médií; jej príznakom je sťahovanie západných investorov. Vlastníci MAFRA – nemecká vydavateľská rodina Arnoldovcov, ktorej patrí regionálny porýnsky koncern RBVG v Düsseldorfe – vedia, že toľko ako Babiš im už na chradnúcom trhu nikdy nikto neponúkne. Mediálny koncern, ktorého správy číta 20 percent Čechov (štvrtina oprávnených voličov), preto bez rozpakov predali tvorcovi ambicióznej politickej strany.
Uznávaný ekonomický novinár Jan Macháček z Respektu napísal, že Nemci aj tak ako majitelia za veľa nestáli: mali k novinám čisto účtovný vzťah a provinčné myslenie. Keď on sám asi rok pracoval ako komentátor MF Dnes, zažil stretnutie s majiteľmi jediný raz – prišli sa pozrieť do kancelárií, aký je v nich nábytok. Inak ich zaujímalo nanajvýš to, či na vianočnom večierku vystúpi Karel Gott a či na otváranie novej budovy príde prezident.
Iný novinársky pamätník pripomenul epizódu, keď mali porýnski majitelia vyriešiť spor s konkurenciou zo švajčiarskeho Ringieru. Nemecký manažér vtedy českým novinárom vysvetlil, že nebude spor hnať do hrdiel a statkov, pretože s džentlmenom z Ringieru sú členmi rovnakého spoločenského klubu.
Napriek tomu tvrdím, že zahraniční majitelia boli požehnaním. Práve preto, že im bol obsah ľahostajný (len výnimočne si dali niečo preložiť) a že v Česku nemali žiadne iné obchodné, tobôž politické záujmy, zažívali české noviny dve slobodné dekády.
.gründerské časy
Pre niekoho môže byť terajšie preskupovanie trhu akýmsi návratom do raných 90. rokov, ešte pred príchodom západných investorov. Niektorí českí vlastníci vtedy boli rovnako živelní, pestrí a divokí ako celá vtedajšia doba. V súvislosti s Babišom sa najčastejšie pripomína Josef Kudláček, vlastník (dnes už dávno zaniknutého) Českého deníka.
Kudláček sa vrátil z emigrácie v Nemecku, kde zbohatol na inzertných novinách, s pocitom poslania. Českému deníku vtlačil výraznú politickú agendu: presadzoval bojovný antikomunizmus, najprv obdivoval a potom nenávidel Václava Klausa, divoko vyhadzoval texty aj redaktorov, v jednom pamätnom rozhovore prirovnal noviny k samopalu. Josef Kudláček však noviny miloval a svoju civilizačnú misiu „Západniara“ myslel vážne. Preto mohla v jeho denníku vzniknúť silná zostava, v ktorej bol aj dnešný najlepší český komentátor Jindřich Šidlo.
Takýto zápal Andrejovi Babišovi chýba. Štýlom aj mentalitou prichádza z Východu: jeho bezplatné regionálne noviny 5plus2 pripomínajú médiá ukrajinských oligarchov – vychádzajú tu servilné články s titulkami ako Andrej Babiš besedoval v Kolíne.
Historik by mohol namietnuť, že nákup Mafry možno bude príbehom, akých sú dejiny kapitalizmu plné: keď gründerská generácia zbohatne a zaobstará si všetky materiálne požitky (vilu pri mori, prúdové lietadlo, služobníctvo, anglickú školu pre deti), zatúži si kúpiť nobilitu a spoločenské uznanie. Preto založí univerzitu, nemocnicu alebo kúpi Lidové noviny, najstarší denník v krajine, kvôli uchovaniu čapkovsko-peroutkovskej tradície... Teória znie pekne. Lenže Andreja Babiša možno podozrievať z kadečoho, celkom iste však nie je snob.
.snobstvo, láska, alebo...
Iste, aj v dnešnej dobe je možné na papierových novinách zarábať. Celoštátne denníky stále nesú zisk, hoci sa znižuje. Regionálne médiá ho môžu niesť dlhodobo: americký geniálny investor Waren Buffett kvôli tomu v posledných mesiacoch vydal asi tridsať lokálnych denníkov. Ale trvá na tom, že musia byť skutočne lokálne – píše ich redaktor, ktorý pozná svoju komunitu, sleduje zastupiteľstvo, žiacky šport, opravy chodníkov, susedské spory... Za taký druh správ budú podľa Buffetta ľudia ochotní platiť vždy a celoštátne spravodajské agentúry ho nikdy neposkytnú.
Ale takto českí investori neuvažujú a sústreďujú sa na veľké médiá. Vysoké obstarávacie ceny sa im nemôžu vrátiť, takže môžu kupovať zo snobstva, z pocitu poslania, z lásky... alebo kvôli skrytým politickým alebo obchodným záujmom. U Zdeňka Bakalu (ktorý kúpil vydavateľa Hospodárskych novín, Respektu, a teraz aj internetového Aktuálne.sk) to zatiaľ vyzerá na prvé dva dôvody. U Františka Savova (majiteľa bezplatného denníka E15 alebo týždenníka Euro) a Jaromíra Soukupa (majiteľa mediálnej agentúry, ktorý kúpil časopis Týždeň alebo lokálne TV Barrandov) skôr na ten štvrtý. Majiteľa a šéfredaktora denníka Právo Zdeňka Porybného sledujem už dvadsať rokov a dodnes som neprišiel na to, ktorý z oných štyroch dôvodov uňho prevláda. Zrejme ako kedy.
Andrej Babiš hovorí, že mu ide čisto o biznis; to však nedáva ekonomický zmysel. Naopak, dáva veľký zmysel, ak si chce kúpiť priazeň – alebo aspoň mlčanie – dvoch zo štyroch hlavných denníkov v krajine. Jeho strana ANO 2011 sa chystá do volieb, ktoré budú najneskôr do roka, a naberá kandidátov (napríklad dlhoročného politického komentátora MF Dnes Martina Komárka alebo herca a diplomata Martina Stropnického). Jeho Agrofert má obchodné záujmy všade od chémie po potravinárstvo. Klasická ukážka z posledných dní: Kolegovia z MF Dnes sa po oznámení akvizície rozhodli pozdržať článok vo svojej spotrebiteľskej prílohe. V ich teste najlepšie uspeli salámy z Babišovho podniku, ale kolegovia sa obávali, že čitatelia by správu vnímali ako zmanipulovanú.
.skopol by som ho zo schodov
Andrej Babiš sa koncernu zrejme ujme po prázdninách, až kúpu schváli protimonopolný úrad. Už dva dni po ohlásení akvizície – v piatok 28. júna – však spôsobil incident, ktorý zaznamenali aj slovenské médiá. Napriek predchádzajúcemu uisťovaniu, že nebude zasahovať do práce redaktorov (sľúbil to na zdravie svojich detí a vnukov!), telefonoval politickému spravodajcovi Lidových novín a domáhal sa vysvetlenia, prečo v denníku nevyšla správa o tlačovke jeho strany ANO 2011. „Asi nevedia, s kým majú tú česť,“ zakončil. Popoludní do redakcie prišiel s úsmevom a ospravedlnením – vraj nevedel, ako to v novinách chodí. Lidové noviny zverejnili všetko na titulnej strane a odvtedy bol pokoj.
Výpoveď som dal ešte pred incidentom. Andreja Babiša poznám a myslím si, že tie isté vlastnosti, ktoré mu pomohli k úžasnému úspechu v chemickom a potravinárskom priemysle, mu bránia v úspechu v politike, ale aj v médiách. Teda istá osobnostná jednoduchosť, veľmi nesentimentálny vzťah k ľuďom (užitoční/neužitoční), hierarchický spôsob riadenia a sklon k mikromanažmentu.
Týždenník Respekt s ním pred štrnástimi dňami priniesol výborný rozhovor, kde sa ho pýta aj na jeho politické plány. Na otázku o koaličných vyjednávaniach Andrej Babiš hovorí, že istého nesympatického politika (Víta Bártu z Vecí verejných) by „skopol zo schodov“. To nie je úlet v rozčúlení, ale výrok človeka, ktorý by potreboval psychoterapiu pre zvládanie latentnej agresivity.
.napätie, ktoré zlomí každého
Lidové noviny v prvej konfrontácii s budúcim majiteľom obstáli so cťou, zachovali sa ako anglosaské noviny (ktoré o svojich majiteľoch píšu, hocikedy kriticky), nie ako juhoeurópske alebo východné (ktoré svojim majiteľom pomáhajú alebo o nich mlčia). No samotný fakt Babišovho vlastníctva bude vytvárať ťažko znesiteľné napätie medzi lojalitou k majiteľovi a lojalitou k čitateľovi.
Toto napätie bude najsilnejšie v komentároch, domácej a ekonomickej rubrike, ostatných sa toľko netýka. Môže byť také silné, že skrúti a zlomí každého.
Po všetkom, čo som kedy napísal o dilemách modernej československej histórie v 20. storočí, som nevidel inú možnosť, ako odísť. Je možné, že to nie je ani tak prejavom „princípov“ ako skôr ega. Alebo nechuti pozrieť za rok sám na seba, ako ma autocenzúra zmenila. Každý novinár – každý človek – má svoju cenu, za ktorú prehltne svoje vedomé poníženie. Keďže sa túto cenu nechcem pri sebe dozvedieť, ako jediné čestné riešenie sa mi zdal odchod. Výpovedná lehota sa mi končí 31. augusta, Andrej Babiš by sa mal novín ujať vzápätí potom.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.