Slová sloboda a demokracia sú zdanlivo spojené – tak ako džin a tonik alebo Laurel a Hardy. V rétorike mnohých západných politikov sa tieto výrazy používajú takmer ako synonymá. Ale súčasné politické zvraty v Egypte ukazujú, že sloboda a demokracia nie sú zakaždým jedno a to isté. Občas môžu stáť proti sebe ako nepriatelia. Egyptskí liberáli, ktorí podporili vojenský puč proti prezidentovi Muhammadovi Mursímu, svoje konanie ospravedlnili takto: Vláda Moslimského bratstva, hoci bola demokraticky zvolená, teraz ohrozuje základné slobody.
.vláda s autoritou od Boha
Je pravda, že milióny demonštrantov dostali do ulíc aj dlhé rady na benzín, stúpajúce ceny potravín a celkový pocit, že v Egypte je čoraz menej bezpečne. Ale zároveň je pravda, že kľúčoví členovia egyptského liberálneho hnutia nadšene podporovali zosadenie demokraticky zvolenej vlády. Liberáli argumentovali, že Mursí a Moslimské bratstvo si podriaďujú súdy, zastrašujú médiá, nechránia práva žien a menšín a čoraz výraznejšie zavádzajú do verejného života islamistický tón – ktorý veľmi pravdepodobne ešte zosilnie. Prevládla obava, že presne tie demokratické slobody, ktoré dali Moslimskému bratstvu šancu, vymiznú pod vládou strany, ktorá je presvedčená, že dostáva pokyny a autoritu priamo od Boha, nie od voličov.
Takýto problém však nemá iba Egypt. Sekulárni liberáli v Turecku ešte stále demonštrujú proti vláde Recepa Tayyipa Erdogana a jeho strany AKP. Na rozdiel od Moslimského bratstva sa Erdogan môže odvolávať na zjavné a nepopierateľné ekonomické úspechy. No mnohé sťažnosti istanbulských demonštrantov sa aj tak podobajú na tie, ktoré počuť z Káhiry. Títo demonštranti vyčítajú vláde, že podkopáva občianske slobody, podkopáva rolu súdov, zastrašuje novinárov a podporuje plazivú islamizáciu, ktorá siaha na slobody sekulárnych Turkov – či už na právo piť pivo, alebo sa „necudne“ obliekať.
Tak ako Bratstvo, aj AKP v Turecku na výčitky liberálov odpovedá: „Veď sme predsa boli demokraticky zvolení.“
Niekto by sa nazdával, že zrážka medzi demokraciou a slobodou je len problémom moslimských krajín, v ktorých pôsobia islamistické politické strany. To však nie je pravda. Na Srí Lanke teraz demokraticky zvolená vláda podrýva nezávislosť súdov a slobodu tlače. A v minulých rokoch sa konali ľudové demonštrácie proti neliberálnym krokom demokraticky zvolených vlád v Moskve aj v Bangkoku.
V Rusku, Thajsku, Turecku aj Egypte zakaždým pri voľbách prehlasuje relatívne solventnú a vzdelanú mestskú elitu menej vzdelaný a solventný zvyšok krajiny – aj keď v Rusku si to vyžaduje aj istú manipuláciu s volebnými lístkami. Priepasť medzi touto elitou a ostatnými voličmi je hlavný problém spomínaných krajín. Keď sa potom zvolený populista s autoritárskymi sklonmi dostane k moci – tak ako Vladimír Putin alebo Recep Tayyip Erdogan –, môže pošliapať slobody, ktoré si cení mestská stredná vrstva, a zároveň sa tešiť obľube u „skutočného“ národa, v malých mestách a na vidieku.
.riziká všeobecného volebného práva
Na Západe považujeme za samozrejmosť, že volebné právo je základom všetkých ostatných slobôd. Lenže aj z dejín Západu zreteľne vidieť, že volebné právo je občas poslednou získanou slobodou, nie prvou.
V Británii bol rešpekt k nezávislosti súdov a slobode tlače pomerne rozšírený už v osemnástom storočí. Pritom až v roku 1928 získali právo voliť všetci muži a ženy nad 21 rokov. Počas viktoriánskej éry sa považovalo za logické a samozrejmé, že voliť by mal len občan s istým základným majetkom a vzdelaním. Keď sa v roku 1867 volebné právo výrazne rozšírilo, jeden britský politik argumentoval, že teraz krajina nevyhnutne potrebuje reformu škôl, lebo, ako chmúrne poznamenal: „Musíme vzdelávať svojich pánov.“
Takéto myslenie sa dnes na Západe považuje za zastarané a neobhájiteľné. Pravdepodobne by však našlo podporu u vznikajúcich stredných vrstiev vo veľkej časti tretieho sveta. Západní komentátori dávno predpovedali, že stredná vrstva v Číne bude časom žiadať demokraciu. No mnohí solventní Číňania sa skôr obávajú, že ak dostane pri správe krajiny rovnaký hlas každý vidiečan, nastúpi chaos.
Podobne sa asi cítia egyptskí liberáli, ktorí žijú s dôsledkami masovej demokracie v spoločnosti, kde je asi štyridsať percent voličov negramotných. Egyptská chudoba bude pod vplyvom mešít a náboženských televíznych staníc pravdepodobne stále hlasovať za islamistické strany – ak dostane šancu hlasovať.
No hoci prípad Egypta naznačuje, že demokracia môže príležitostne podkopávať ostatné vzácne slobody, na základe udalostí v Káhire zároveň jasne vidieť, že je nemožné spraviť „liberálny puč“. Ak raz zvrhnete zvolenú vládu, stane sa z vás jednoducho utláčateľ. A utláčanie nutne znamená cenzúru, zatýkanie politických oponentov a veľmi často aj strieľanie do ľudí, ktorí protestujú na uliciach. Demokracia a sloboda nie sú jedno a to isté. No zvrhnutie demokracie zvyčajne vedie k tomu istému smutnému výsledku.
Autor je hlavný zahraničný komentátor Financial Times,tento text vychádza v spolupráci s Financial Times
.vláda s autoritou od Boha
Je pravda, že milióny demonštrantov dostali do ulíc aj dlhé rady na benzín, stúpajúce ceny potravín a celkový pocit, že v Egypte je čoraz menej bezpečne. Ale zároveň je pravda, že kľúčoví členovia egyptského liberálneho hnutia nadšene podporovali zosadenie demokraticky zvolenej vlády. Liberáli argumentovali, že Mursí a Moslimské bratstvo si podriaďujú súdy, zastrašujú médiá, nechránia práva žien a menšín a čoraz výraznejšie zavádzajú do verejného života islamistický tón – ktorý veľmi pravdepodobne ešte zosilnie. Prevládla obava, že presne tie demokratické slobody, ktoré dali Moslimskému bratstvu šancu, vymiznú pod vládou strany, ktorá je presvedčená, že dostáva pokyny a autoritu priamo od Boha, nie od voličov.
Takýto problém však nemá iba Egypt. Sekulárni liberáli v Turecku ešte stále demonštrujú proti vláde Recepa Tayyipa Erdogana a jeho strany AKP. Na rozdiel od Moslimského bratstva sa Erdogan môže odvolávať na zjavné a nepopierateľné ekonomické úspechy. No mnohé sťažnosti istanbulských demonštrantov sa aj tak podobajú na tie, ktoré počuť z Káhiry. Títo demonštranti vyčítajú vláde, že podkopáva občianske slobody, podkopáva rolu súdov, zastrašuje novinárov a podporuje plazivú islamizáciu, ktorá siaha na slobody sekulárnych Turkov – či už na právo piť pivo, alebo sa „necudne“ obliekať.
Tak ako Bratstvo, aj AKP v Turecku na výčitky liberálov odpovedá: „Veď sme predsa boli demokraticky zvolení.“
Niekto by sa nazdával, že zrážka medzi demokraciou a slobodou je len problémom moslimských krajín, v ktorých pôsobia islamistické politické strany. To však nie je pravda. Na Srí Lanke teraz demokraticky zvolená vláda podrýva nezávislosť súdov a slobodu tlače. A v minulých rokoch sa konali ľudové demonštrácie proti neliberálnym krokom demokraticky zvolených vlád v Moskve aj v Bangkoku.
V Rusku, Thajsku, Turecku aj Egypte zakaždým pri voľbách prehlasuje relatívne solventnú a vzdelanú mestskú elitu menej vzdelaný a solventný zvyšok krajiny – aj keď v Rusku si to vyžaduje aj istú manipuláciu s volebnými lístkami. Priepasť medzi touto elitou a ostatnými voličmi je hlavný problém spomínaných krajín. Keď sa potom zvolený populista s autoritárskymi sklonmi dostane k moci – tak ako Vladimír Putin alebo Recep Tayyip Erdogan –, môže pošliapať slobody, ktoré si cení mestská stredná vrstva, a zároveň sa tešiť obľube u „skutočného“ národa, v malých mestách a na vidieku.
.riziká všeobecného volebného práva
Na Západe považujeme za samozrejmosť, že volebné právo je základom všetkých ostatných slobôd. Lenže aj z dejín Západu zreteľne vidieť, že volebné právo je občas poslednou získanou slobodou, nie prvou.
V Británii bol rešpekt k nezávislosti súdov a slobode tlače pomerne rozšírený už v osemnástom storočí. Pritom až v roku 1928 získali právo voliť všetci muži a ženy nad 21 rokov. Počas viktoriánskej éry sa považovalo za logické a samozrejmé, že voliť by mal len občan s istým základným majetkom a vzdelaním. Keď sa v roku 1867 volebné právo výrazne rozšírilo, jeden britský politik argumentoval, že teraz krajina nevyhnutne potrebuje reformu škôl, lebo, ako chmúrne poznamenal: „Musíme vzdelávať svojich pánov.“
Takéto myslenie sa dnes na Západe považuje za zastarané a neobhájiteľné. Pravdepodobne by však našlo podporu u vznikajúcich stredných vrstiev vo veľkej časti tretieho sveta. Západní komentátori dávno predpovedali, že stredná vrstva v Číne bude časom žiadať demokraciu. No mnohí solventní Číňania sa skôr obávajú, že ak dostane pri správe krajiny rovnaký hlas každý vidiečan, nastúpi chaos.
Podobne sa asi cítia egyptskí liberáli, ktorí žijú s dôsledkami masovej demokracie v spoločnosti, kde je asi štyridsať percent voličov negramotných. Egyptská chudoba bude pod vplyvom mešít a náboženských televíznych staníc pravdepodobne stále hlasovať za islamistické strany – ak dostane šancu hlasovať.
No hoci prípad Egypta naznačuje, že demokracia môže príležitostne podkopávať ostatné vzácne slobody, na základe udalostí v Káhire zároveň jasne vidieť, že je nemožné spraviť „liberálny puč“. Ak raz zvrhnete zvolenú vládu, stane sa z vás jednoducho utláčateľ. A utláčanie nutne znamená cenzúru, zatýkanie politických oponentov a veľmi často aj strieľanie do ľudí, ktorí protestujú na uliciach. Demokracia a sloboda nie sú jedno a to isté. No zvrhnutie demokracie zvyčajne vedie k tomu istému smutnému výsledku.
Autor je hlavný zahraničný komentátor Financial Times,tento text vychádza v spolupráci s Financial Times
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.