.I
Reč bude o Bratislave, teda o meste, jeho prečítateľnosti a o porozumení prečítanému. Uvedomujem si zároveň, že hľadať intelektuálnu a morálnu integritu či intelektuálnu a morálnu angažovanosť u tvorcov, ktorí (po)slúžili prinajmenšom dvom (celkom) rôznym spoločenským formáciám, je neúprosný nezmysel. Lenže, napísané po starosvetsky, pero túži po čomsi/komsi práve takom.
Nuž čo, idem sa namočiť do krížov-krážov reflektovania tvorby a prevádzky metaforických architektúr a alegorických priestorov mesta, ktoré označujeme ako verejny priestor. Nazdávam sa, že verejný priestor v pojmovom komplexe ekonomických, politických a sociologických vzťahov je „len” odvážnou metaforou. Navyše metaforou, zaťaženou vnímaním estetickými formami a kultúrnym obsahom. Hoci sa neobávam, že by mi bol na prekážku komplex ideologických pojmov bez jasného sociologického obsahu, obávam sa však, že v tomto – aj mojom – meste oproti oficiálnej ikonografii jednoducho nemožno postaviť nič ozaj protivážne. Dokonca aj potencia mohutnej rieky a vŕšku s lesoparkovým zátiším sa čoraz väčšmi banalizujú aktivitami všetkého schopných skrášľovateľov.
Vážený čitateľ, pozývam ťa na zopár zastavení na miestach, ktoré mali aj nemali – takrečeno dejinný – zmysel pre občanov v Bratislave rodených, do mesta príchodzích aj mestom práve prechádzajúcich, pravda, v ozrejmujúcej funkcii prechádzajúcich sa jeho verejnými priestormi.
Ako prvé miesto mesta som zvolil Námestie SNP. Lenivo steká od funkcionalistickej parády bývalého Baťu popri Hlavnej pošte k bývalej Tatra banke, dnes budove Ministerstva kultúry, ďalej popred fasádou bývalého obchodného domu pánov Brouka a Babku, dnes len obchodnom dome, až k bývalej Tržnici, potom Starej tržnici a dnes len „tržnici” v úvodzovkách. Keď sa zužujúce námestie zastaví pri – v meste dlho najvyššom – štokovci pána Manderlu, treba prejsť na druhý chodník a začať stúpať na horný koniec námestia, popri bývalej a dnes zasa – ale inej – banke, ďalej socializmom rozvoniavajúcom Dome umenia, jednom špitáli, jednom kostole, jednej smutnej spomienke na kino Atlon, neskôr kino Praha, dnes popri žiadnom kine. A sme tam, kde sme chceli byť. Pri opašne nepríjemných figúriskách súsošia sochára Jána Kulicha, ktoré vtláčajú námestiu jeho tému a zároveň aj po lopate pritĺkanú socialistickorealistickú ikonografiu. (Sem patrí aspoň stručná informácia: Keď ešte námestie bývalo Stalinovým námestím, rovnako mu vtláčala tému bronzová figúra hrôzyplného tyrana od sochára Pavla Bána.) Vráťme sa k figúriskám na Námestie SNP. Za mužne rozkročeným partizánom opodiaľ postávajú ženičky-plačky a zaručujú zasa prepotrebné folkloristické spojenie i rodovo ozrejmenú obetu pracujúceho ľudu. Nech by už sochár Ján Kulich na čosi aj zabudol, nikdy nie na svoju vrúcnu identifikáciu s proletariátom – na večné časy víťazným(!!!).
Prečo, preboha, si my len nechceme odpustiť zotrvávanie tejto bronzovej opachy v samom strede mesta, keď sme tým pádom vlastne nezodpovedne prezieraví voči všetkým zúčastneným na nehoráznej kulichiáde. V Bratislave sa predsa ich pričinením sochy roztĺkali a odpratávali na zastrčené „pľace”. Na občerstvenie pamäti by sa oplatilo zopakovať aj tento gerojský výkon súdruhov sochárov. Napokon, na tom mieste bola prednormalizačnými súdruhmi ocenená a schválená celkom iná socha Vladimíra Kompánka. Nádej na jej realizáciu však vydržala len do chvíle, kým súdruhovia na tankoch spriatelených armád nepriviezli nazad opraty našim – teraz už normalizačným – súdruhom. Potom už ľahučko sochár sochárovič Bratislavu obsadil/osadil devami s ratoliestkami, sovietskymi vojakmi, partizánom ba aj kráľom. A s aroganciou vojenského stratéga a taktika obsadzoval/osadzoval kopec po kopci – jemu takého cudzieho – mesta. Hovorím ako hovorím ozaj bez pomyslenia na čosi, čo by siahlo na spánok miestnym činiteľom, kukajúcim z okien Ministerstva kultúry rovno na opašného partizána aj s kvérom zakliateho v hore bronzu.
Koniec koncov, keď sa kedysi dávno aj kedysi nedávno, no výlučne revolučne ocitol „nový poriadok” v rukách verejnosti, jeho riešenia sa dožadovali animátori verejnosti práve vo verejnom priestore. Platí to dodnes, lenže keď sa taký akt udeje pod symbolmi, ktoré symbolizujú to, čoho sa protestujúca verejnosť prišla zbaviť a nemá ani na to, aby sa zbavila aspoň tých symbolov, je to paradoxné, je to absurdné a určite niečo smrdí v štáte dánskom.
Napriek tomu som prívržencom náhľadu, že by bolo protiproduktívne zaoberať sa kocúrkovskými paradoxmi. Verejná reprezentácia moci prostredníctvom výtvarného umenia nemá poruke nič vhodnejšie ako sú pamätníkové sochárstvo a pamätníková architektúra. Bolo by naivné predpokladať, že sa kedy vyskytne „formácia moci”, ktorá voľajako drasticky ušetrí na investíciách do reprezentácie aktuálnej „formácie moci”. Pre opíjaných rohlíkom dnes už jestvujú ozaj sofistikované formy a ich rovnako sofistikované performovanie.
.II
Z dolného konca Námestia SNP je Hviezdoslavovo námestie akurát na povestný „skok”. V parčíkovom zátiší, obkrúženom Palackého a Jesenského ulicou, sa vzáša na sokli – približne dvojnásobnej výšky bronzovej sochy – apoteóza Víťazstva – pamätník oslobodenia Červenou armádou. Vročenie 1946 vystavuje tejto soche Jozefa Kostku primeraný glejt autentického pátosu. A jej situovanie v trojuholníku, vyznačenom budovou Reduty, Slovenského národného divadla a Kostola svätej Alžbety, jej zasa garantuje vhodný kultúrny kontext. Poučený vývinom udalostí po februári 1948 vieme oceniť Kostkovu reakciu na (nehmotnú) spoločenskú zmluvu a jej sochársku realizáciu vo verejnom priestore. Inak povedané, jeho interpretáciu (konkrétneho) historického činu symbolom (zovšeobecneného) holdu. Inšpiráciu našiel Jozef Kostka v orientácii pomníkového sochárstva na dynamiku pohybu a tradičnú ikonografiu detailov, teda na formy – najmä vo Francúzsku – overované a premýšľané od rokov prechodu 19. a 20. storočia. Konzervatívne riešenie? Konzervatívny náhľad? V tom prípade dajžebože čím viac onoho konzervatívneho.
.III
Verejný priestor je metafora. Metafora Račianske mýto obnáša verejne využiteľné priestory parku, detského ihriska a ešte aj zvyčajnú symbolickú úlohu miesta, na ktorom dochádza k rôznym druhom spoločenských interakcií. Na „Račku” napomáha riešenie tejto symbolickej funkcie Slncový kôň sochára Alexandra Trizuljaka. Socha je to očividne nie originálnej koncepcie, až natoľko, že v chudorľavej dobovej publicistike o výtvarnom umení sa na chvíľu objavil literárnoteoretický termín – ponáška. Ach, sladké časy predpostmoderné. Trizuljakov rozprávkový junák na letiacom tátošovi vystretou rukou mieri/cieli kamsi do oblačných výšav, kde sovietsky vojak sochára Alexandra Trizuljaka práve zapichol bronzovú vlajku Víťazstva. Vekový rozdiel medzi bronzíkmi je čajsi tri roky. Oba vznikli z tvorivého zanietenia, zatiaľ čo v sochárovi ticho doznievali realistické formy všednodňovej poézie Maríny z areálu nemocnice v Podunajských Biskupiciach, Milencov z Dulovho námestia, dvoch-troch Sediacich v tom či onom bratislavskom parku. Lenže o rôčik či dva sa objavila v parčíku na Miletičovej ulici Trizuljakova nie veľmi dôsledne zrealizovaná Keményovská inšpirácia zo zváraného železa, neskôr premyslenejší reliéf – evokujúci rovnaký zdroj inšpirácie – na fasáde budovy na Dunajskej ulici z echt normalizačným vročením 1977. Takže, ktorý z autorov je autentický sochár Alexander Trizuljak a ktorý je umelecký chameleón? (Upozorňujem vopred, že čitateľ sa riešenia nedočká, pretože zrejme žiadne nejestvuje. Alebo sa mýlim, a riešenie je „nabíledni”.) Mne summa summarum vychádza, že tou echtovou figúrou sochára Trizuljaka je jeho Experimentálka z roku 1971. Vznáša sa v desiatich metroch nad Hečkovou ulicou. Nie je však isté, či tento ikarista z nerezovej ocele letí, alebo padá. Tak či onak, ustlané má na železnom sokli prokrustovsky tvrdo.
.IV
Zastavenie štvrté situujem kúsok od Račianskeho mýta pred Reliéfnu stenu budovy na Kováčskej ulici. Vlastne na „slepej” uličke, zastrčenej medzi Šancovou a Legionárskou. V rokoch 1971 až 1974 sa podarilo na dvoch betónových plochách (12 x 9 m) fasády vyryť reliéf, odkazujúci na včasné počítačové grafiky Jozefa Jankoviča. Výtvarníka, ktorého výtvarné aktivity tak okato nevoňali lokajom husákovskej normalizácie, že sa neštítili použiť hocijakú zámienku na odstránenie či „len” na preloženie jeho sôch. Jankovič však je aj jedným z najautentickejších umelcov, ktorí – povedzme ako Milan Paštéka či Alojz Klimo – nezvykli prezentovať inú tvorbu na výstavách a inú na tzv. výtvarných akciách do architektúry, ergo do verejneho priestoru. Možno je pes zakopaný práve v tom, že spomenutá umelecká integrita predpokladá existenciu výtvarného rukopisu, možno aj obyčajne ľudského charakteru. Napadá mi, že ak bolo takých umelcov o čosi menej ako šafránu, malo by zmysel postarať sa o zodpovednejšiu prezentáciu ich diela. Napríklad obyčajným osadením vo verejnom priestore. Neobávam sa, že ich dielo by nevrástlo do rázu tej ktorej lokality. Práve kvôli spomenutej integrite umeleckého gesta. Jankovičove sochy z konca 80. a začiatku 90. rokov 20. storočia predsa našli svoje miesto aj v Paríži aj v Güglingene. Totiž tie sochy či iné výtvarné diela netematizujúce voľajakú – hoci aj ušľachtilú – symbolickú reprezentáciu by mali šancu vo verejnom priestore prehĺbiť kvalitu socializácie i bežnej prevádzky. Nazdávam sa, že by sme mohli očakávať celkom inú interakciu obyvateľov lokality či náhodných chodcov s pozoruhodnými dielami ako pri každodennom obchádzaní voľajakého gýčovitého kvietka zo železa či betónu. Kvalitné výtvarné dielo vo verejnom priestore nepotrebuje advokáta. Spomínam si, keď sa jedného dňa na bulvári nad Seinou objavila Picassova Pocta Apollinairovi, spočiatku ju milovali iba holúbkovia. Čo nevidieť aj turisti. Dnes sa ňou hrdia na chodníku flegmaticky postávajúci čašníci. A potvrdzujú peknú ukážku fungovania paradoxu o zmenenej skutočnosti, ktorá vedie k zmene myslenia.
.V
Štyri krátke zastavenia, pravda, nestačia zoširoka otvoriť uvažovanie o vizuálnom smogu Bratislavy. Ani zmysluplný výtvarný počin Jozefa Jankoviča zrejme nestačí na presvedčenie o závažnosti priestorových metafor, umiestnených „medzi ľuďmi”. Ono totiž išlo, ide aj pôjde o signály, určujúce našu identitu a našu schopnosť predstaviť si ju v podmienkach trvalo udržateľného konceptu sídelného mesta.
Vizuálny smog Bratislavy hýri gýčovito upatlanou propagandistickou symbolikou z 50. rokov 20. storočia. Pravda, vizuálny smog sa rozhýril aj v rokoch normalizačných. Tentoraz však oficiálnu ikonografiu – ozaj len zdanlivo – prikrýval ľahučký závoj estetizovaných posolstiev víťazného proletariátu a jeho triednej identity. V 50. rokoch 20. storočia ľudia verili moci komunistov a mali strach. V 70. a 80. rokoch moci komunistov už neverili, a až tak sa jej neobávali. Preluhávali sme sa k pravde aj za cenu vizuálneho smogu, ktorým sa však nemusíme ďalej zadúšať. Alebo sa mýlim?
.VI
Zmysel miesta, pravda, nie je výlučne vecou priamych i skrytých odkazov v systéme metafor, nachádzajúcich sa vo verejnom priestore Bratislavy. Tie iba čiastočne ovplyvňujú pohyb ľudí a ich vzájomnú komunikáciu. O čosi podstatnejšie sú však portrétne črty osobnosti mesta (priestory na parkovanie, široké ulice, zelené pásy medzi obývanými blokmi mestskej zástavby). Stotožňujem sa tu s pohľadom Bogdana Bogdanoviča, s pohľadom, ktorý prezentoval v zväzku pozoruhodných esejí Mesto a démoni (Bratislava: Vydavateľstvo Ivan Štefánik, 2002). Ba, pre túto krátku úvahu má kľúčový význam jeho nasledujúce tvrdenie: „Mestá so zanedbanou, zastrčenou, zabudnutou identitou sú obyčajne mestami bez budúcnosti alebo prinajmenšom mestami bez vlastnej budúcnosti.”
Z pochopiteľných dôvodov vizuálny smog najväčšmi „cítiť” na miestach, ktoré boli – s patričnou hrdosťou – podriadené sovietskemu architektonickému a urbanistickému modelu (Mladá garda, sivo-sivé štokovce na Miletičovej ulici). Nazdávam sa preto, že čo len trocha hlavopätové uvažovanie o našej identite – aj tej zanedbanej, zastrčenej a zabudnutej – má nie celkom malý zmysel. Žijeme v čase, keď chtiac-nechtiac vybŕdame z čudných následkov postmoderných rečičiek, že všetko je možné (!) a o ničom neplatí: prečo nie (?). Ťukajú nám na dvere nové móresy kultúrnej histórie a tie veru neváhajú položiť dôraz na dejiny pamäti a ani na kultúru histórie vnímania. Vnímania čoho? Vnímania nesmiernej teatralizácie politiky, násilia, emócií.
Preto by sme mali zbystriť pozornosť, totiž ono to už čochvíľa bude o tom, ako sme sa pri onom zdivadelňovaní nedivadelných dejov čvachtali, pravidelne volili alebo nevolili, hrozivých panákov i roztancované Maríny obchádzali, vizuálneho smogu si užívali a mlčali.
.VII
Verejný priestor Bratislavy však netrpí výlučne vizuálnym smogom. Pomaly už štvrťstoročie ozaj neúmerne trpí smogom reprezentujúcim individuálny pocit bohatstva, individuálny pocit moci. Valí sa nad valným Dunajom z výfukov a výfukov reprezentujúcich veľké nebezpečenstvo trvalo udržateľného konceptu života. To je však téma (zdanlivo) inej úvahy. Hoci vizuálny smog Bratislavy s tou témou má tiež veľa spoločného. Páchne ľahostajnosťou, páchne nezáujmom, páchne zanedbanou, zastrčenou a zabudnutou identitou.
Juraj Mojžiš/
Výtvarný teoretik, kritik a esejista. Narodil sa v roku 1938 v Bratislave. V normalizačných rokoch mal zákaz publikovania, venoval sa výtvarnej kritike. Neskôr pracoval ako scénický výtvarník v Československej televízii. Od roku 1990 napísal dvadsať monografií o slovenských výtvarníkoch a filmároch, o. i. Jozef Jankovič. Svedectvo na okraji (2010), Galandovci I. a II. (2003, 2008), Marián Čunderlík (2001), Rudolf Fila (1997) alebo Albert Marenčin – filmár na križovatkách času (2007). Za súbor esejí Voľným okom a Voľným okom II. získal v roku 2009 Cenu Dominika Tatarku. Vedie interpretačný seminár na Katedre audiovizuálnych štúdii na VŠMU. Je tretíkrát ženatý, má šesť detí a žije v Bratislave.
Reč bude o Bratislave, teda o meste, jeho prečítateľnosti a o porozumení prečítanému. Uvedomujem si zároveň, že hľadať intelektuálnu a morálnu integritu či intelektuálnu a morálnu angažovanosť u tvorcov, ktorí (po)slúžili prinajmenšom dvom (celkom) rôznym spoločenským formáciám, je neúprosný nezmysel. Lenže, napísané po starosvetsky, pero túži po čomsi/komsi práve takom.
Nuž čo, idem sa namočiť do krížov-krážov reflektovania tvorby a prevádzky metaforických architektúr a alegorických priestorov mesta, ktoré označujeme ako verejny priestor. Nazdávam sa, že verejný priestor v pojmovom komplexe ekonomických, politických a sociologických vzťahov je „len” odvážnou metaforou. Navyše metaforou, zaťaženou vnímaním estetickými formami a kultúrnym obsahom. Hoci sa neobávam, že by mi bol na prekážku komplex ideologických pojmov bez jasného sociologického obsahu, obávam sa však, že v tomto – aj mojom – meste oproti oficiálnej ikonografii jednoducho nemožno postaviť nič ozaj protivážne. Dokonca aj potencia mohutnej rieky a vŕšku s lesoparkovým zátiším sa čoraz väčšmi banalizujú aktivitami všetkého schopných skrášľovateľov.
Vážený čitateľ, pozývam ťa na zopár zastavení na miestach, ktoré mali aj nemali – takrečeno dejinný – zmysel pre občanov v Bratislave rodených, do mesta príchodzích aj mestom práve prechádzajúcich, pravda, v ozrejmujúcej funkcii prechádzajúcich sa jeho verejnými priestormi.
Ako prvé miesto mesta som zvolil Námestie SNP. Lenivo steká od funkcionalistickej parády bývalého Baťu popri Hlavnej pošte k bývalej Tatra banke, dnes budove Ministerstva kultúry, ďalej popred fasádou bývalého obchodného domu pánov Brouka a Babku, dnes len obchodnom dome, až k bývalej Tržnici, potom Starej tržnici a dnes len „tržnici” v úvodzovkách. Keď sa zužujúce námestie zastaví pri – v meste dlho najvyššom – štokovci pána Manderlu, treba prejsť na druhý chodník a začať stúpať na horný koniec námestia, popri bývalej a dnes zasa – ale inej – banke, ďalej socializmom rozvoniavajúcom Dome umenia, jednom špitáli, jednom kostole, jednej smutnej spomienke na kino Atlon, neskôr kino Praha, dnes popri žiadnom kine. A sme tam, kde sme chceli byť. Pri opašne nepríjemných figúriskách súsošia sochára Jána Kulicha, ktoré vtláčajú námestiu jeho tému a zároveň aj po lopate pritĺkanú socialistickorealistickú ikonografiu. (Sem patrí aspoň stručná informácia: Keď ešte námestie bývalo Stalinovým námestím, rovnako mu vtláčala tému bronzová figúra hrôzyplného tyrana od sochára Pavla Bána.) Vráťme sa k figúriskám na Námestie SNP. Za mužne rozkročeným partizánom opodiaľ postávajú ženičky-plačky a zaručujú zasa prepotrebné folkloristické spojenie i rodovo ozrejmenú obetu pracujúceho ľudu. Nech by už sochár Ján Kulich na čosi aj zabudol, nikdy nie na svoju vrúcnu identifikáciu s proletariátom – na večné časy víťazným(!!!).
Prečo, preboha, si my len nechceme odpustiť zotrvávanie tejto bronzovej opachy v samom strede mesta, keď sme tým pádom vlastne nezodpovedne prezieraví voči všetkým zúčastneným na nehoráznej kulichiáde. V Bratislave sa predsa ich pričinením sochy roztĺkali a odpratávali na zastrčené „pľace”. Na občerstvenie pamäti by sa oplatilo zopakovať aj tento gerojský výkon súdruhov sochárov. Napokon, na tom mieste bola prednormalizačnými súdruhmi ocenená a schválená celkom iná socha Vladimíra Kompánka. Nádej na jej realizáciu však vydržala len do chvíle, kým súdruhovia na tankoch spriatelených armád nepriviezli nazad opraty našim – teraz už normalizačným – súdruhom. Potom už ľahučko sochár sochárovič Bratislavu obsadil/osadil devami s ratoliestkami, sovietskymi vojakmi, partizánom ba aj kráľom. A s aroganciou vojenského stratéga a taktika obsadzoval/osadzoval kopec po kopci – jemu takého cudzieho – mesta. Hovorím ako hovorím ozaj bez pomyslenia na čosi, čo by siahlo na spánok miestnym činiteľom, kukajúcim z okien Ministerstva kultúry rovno na opašného partizána aj s kvérom zakliateho v hore bronzu.
Koniec koncov, keď sa kedysi dávno aj kedysi nedávno, no výlučne revolučne ocitol „nový poriadok” v rukách verejnosti, jeho riešenia sa dožadovali animátori verejnosti práve vo verejnom priestore. Platí to dodnes, lenže keď sa taký akt udeje pod symbolmi, ktoré symbolizujú to, čoho sa protestujúca verejnosť prišla zbaviť a nemá ani na to, aby sa zbavila aspoň tých symbolov, je to paradoxné, je to absurdné a určite niečo smrdí v štáte dánskom.
Napriek tomu som prívržencom náhľadu, že by bolo protiproduktívne zaoberať sa kocúrkovskými paradoxmi. Verejná reprezentácia moci prostredníctvom výtvarného umenia nemá poruke nič vhodnejšie ako sú pamätníkové sochárstvo a pamätníková architektúra. Bolo by naivné predpokladať, že sa kedy vyskytne „formácia moci”, ktorá voľajako drasticky ušetrí na investíciách do reprezentácie aktuálnej „formácie moci”. Pre opíjaných rohlíkom dnes už jestvujú ozaj sofistikované formy a ich rovnako sofistikované performovanie.
.II
Z dolného konca Námestia SNP je Hviezdoslavovo námestie akurát na povestný „skok”. V parčíkovom zátiší, obkrúženom Palackého a Jesenského ulicou, sa vzáša na sokli – približne dvojnásobnej výšky bronzovej sochy – apoteóza Víťazstva – pamätník oslobodenia Červenou armádou. Vročenie 1946 vystavuje tejto soche Jozefa Kostku primeraný glejt autentického pátosu. A jej situovanie v trojuholníku, vyznačenom budovou Reduty, Slovenského národného divadla a Kostola svätej Alžbety, jej zasa garantuje vhodný kultúrny kontext. Poučený vývinom udalostí po februári 1948 vieme oceniť Kostkovu reakciu na (nehmotnú) spoločenskú zmluvu a jej sochársku realizáciu vo verejnom priestore. Inak povedané, jeho interpretáciu (konkrétneho) historického činu symbolom (zovšeobecneného) holdu. Inšpiráciu našiel Jozef Kostka v orientácii pomníkového sochárstva na dynamiku pohybu a tradičnú ikonografiu detailov, teda na formy – najmä vo Francúzsku – overované a premýšľané od rokov prechodu 19. a 20. storočia. Konzervatívne riešenie? Konzervatívny náhľad? V tom prípade dajžebože čím viac onoho konzervatívneho.
.III
Verejný priestor je metafora. Metafora Račianske mýto obnáša verejne využiteľné priestory parku, detského ihriska a ešte aj zvyčajnú symbolickú úlohu miesta, na ktorom dochádza k rôznym druhom spoločenských interakcií. Na „Račku” napomáha riešenie tejto symbolickej funkcie Slncový kôň sochára Alexandra Trizuljaka. Socha je to očividne nie originálnej koncepcie, až natoľko, že v chudorľavej dobovej publicistike o výtvarnom umení sa na chvíľu objavil literárnoteoretický termín – ponáška. Ach, sladké časy predpostmoderné. Trizuljakov rozprávkový junák na letiacom tátošovi vystretou rukou mieri/cieli kamsi do oblačných výšav, kde sovietsky vojak sochára Alexandra Trizuljaka práve zapichol bronzovú vlajku Víťazstva. Vekový rozdiel medzi bronzíkmi je čajsi tri roky. Oba vznikli z tvorivého zanietenia, zatiaľ čo v sochárovi ticho doznievali realistické formy všednodňovej poézie Maríny z areálu nemocnice v Podunajských Biskupiciach, Milencov z Dulovho námestia, dvoch-troch Sediacich v tom či onom bratislavskom parku. Lenže o rôčik či dva sa objavila v parčíku na Miletičovej ulici Trizuljakova nie veľmi dôsledne zrealizovaná Keményovská inšpirácia zo zváraného železa, neskôr premyslenejší reliéf – evokujúci rovnaký zdroj inšpirácie – na fasáde budovy na Dunajskej ulici z echt normalizačným vročením 1977. Takže, ktorý z autorov je autentický sochár Alexander Trizuljak a ktorý je umelecký chameleón? (Upozorňujem vopred, že čitateľ sa riešenia nedočká, pretože zrejme žiadne nejestvuje. Alebo sa mýlim, a riešenie je „nabíledni”.) Mne summa summarum vychádza, že tou echtovou figúrou sochára Trizuljaka je jeho Experimentálka z roku 1971. Vznáša sa v desiatich metroch nad Hečkovou ulicou. Nie je však isté, či tento ikarista z nerezovej ocele letí, alebo padá. Tak či onak, ustlané má na železnom sokli prokrustovsky tvrdo.
.IV
Zastavenie štvrté situujem kúsok od Račianskeho mýta pred Reliéfnu stenu budovy na Kováčskej ulici. Vlastne na „slepej” uličke, zastrčenej medzi Šancovou a Legionárskou. V rokoch 1971 až 1974 sa podarilo na dvoch betónových plochách (12 x 9 m) fasády vyryť reliéf, odkazujúci na včasné počítačové grafiky Jozefa Jankoviča. Výtvarníka, ktorého výtvarné aktivity tak okato nevoňali lokajom husákovskej normalizácie, že sa neštítili použiť hocijakú zámienku na odstránenie či „len” na preloženie jeho sôch. Jankovič však je aj jedným z najautentickejších umelcov, ktorí – povedzme ako Milan Paštéka či Alojz Klimo – nezvykli prezentovať inú tvorbu na výstavách a inú na tzv. výtvarných akciách do architektúry, ergo do verejneho priestoru. Možno je pes zakopaný práve v tom, že spomenutá umelecká integrita predpokladá existenciu výtvarného rukopisu, možno aj obyčajne ľudského charakteru. Napadá mi, že ak bolo takých umelcov o čosi menej ako šafránu, malo by zmysel postarať sa o zodpovednejšiu prezentáciu ich diela. Napríklad obyčajným osadením vo verejnom priestore. Neobávam sa, že ich dielo by nevrástlo do rázu tej ktorej lokality. Práve kvôli spomenutej integrite umeleckého gesta. Jankovičove sochy z konca 80. a začiatku 90. rokov 20. storočia predsa našli svoje miesto aj v Paríži aj v Güglingene. Totiž tie sochy či iné výtvarné diela netematizujúce voľajakú – hoci aj ušľachtilú – symbolickú reprezentáciu by mali šancu vo verejnom priestore prehĺbiť kvalitu socializácie i bežnej prevádzky. Nazdávam sa, že by sme mohli očakávať celkom inú interakciu obyvateľov lokality či náhodných chodcov s pozoruhodnými dielami ako pri každodennom obchádzaní voľajakého gýčovitého kvietka zo železa či betónu. Kvalitné výtvarné dielo vo verejnom priestore nepotrebuje advokáta. Spomínam si, keď sa jedného dňa na bulvári nad Seinou objavila Picassova Pocta Apollinairovi, spočiatku ju milovali iba holúbkovia. Čo nevidieť aj turisti. Dnes sa ňou hrdia na chodníku flegmaticky postávajúci čašníci. A potvrdzujú peknú ukážku fungovania paradoxu o zmenenej skutočnosti, ktorá vedie k zmene myslenia.
.V
Štyri krátke zastavenia, pravda, nestačia zoširoka otvoriť uvažovanie o vizuálnom smogu Bratislavy. Ani zmysluplný výtvarný počin Jozefa Jankoviča zrejme nestačí na presvedčenie o závažnosti priestorových metafor, umiestnených „medzi ľuďmi”. Ono totiž išlo, ide aj pôjde o signály, určujúce našu identitu a našu schopnosť predstaviť si ju v podmienkach trvalo udržateľného konceptu sídelného mesta.
Vizuálny smog Bratislavy hýri gýčovito upatlanou propagandistickou symbolikou z 50. rokov 20. storočia. Pravda, vizuálny smog sa rozhýril aj v rokoch normalizačných. Tentoraz však oficiálnu ikonografiu – ozaj len zdanlivo – prikrýval ľahučký závoj estetizovaných posolstiev víťazného proletariátu a jeho triednej identity. V 50. rokoch 20. storočia ľudia verili moci komunistov a mali strach. V 70. a 80. rokoch moci komunistov už neverili, a až tak sa jej neobávali. Preluhávali sme sa k pravde aj za cenu vizuálneho smogu, ktorým sa však nemusíme ďalej zadúšať. Alebo sa mýlim?
.VI
Zmysel miesta, pravda, nie je výlučne vecou priamych i skrytých odkazov v systéme metafor, nachádzajúcich sa vo verejnom priestore Bratislavy. Tie iba čiastočne ovplyvňujú pohyb ľudí a ich vzájomnú komunikáciu. O čosi podstatnejšie sú však portrétne črty osobnosti mesta (priestory na parkovanie, široké ulice, zelené pásy medzi obývanými blokmi mestskej zástavby). Stotožňujem sa tu s pohľadom Bogdana Bogdanoviča, s pohľadom, ktorý prezentoval v zväzku pozoruhodných esejí Mesto a démoni (Bratislava: Vydavateľstvo Ivan Štefánik, 2002). Ba, pre túto krátku úvahu má kľúčový význam jeho nasledujúce tvrdenie: „Mestá so zanedbanou, zastrčenou, zabudnutou identitou sú obyčajne mestami bez budúcnosti alebo prinajmenšom mestami bez vlastnej budúcnosti.”
Z pochopiteľných dôvodov vizuálny smog najväčšmi „cítiť” na miestach, ktoré boli – s patričnou hrdosťou – podriadené sovietskemu architektonickému a urbanistickému modelu (Mladá garda, sivo-sivé štokovce na Miletičovej ulici). Nazdávam sa preto, že čo len trocha hlavopätové uvažovanie o našej identite – aj tej zanedbanej, zastrčenej a zabudnutej – má nie celkom malý zmysel. Žijeme v čase, keď chtiac-nechtiac vybŕdame z čudných následkov postmoderných rečičiek, že všetko je možné (!) a o ničom neplatí: prečo nie (?). Ťukajú nám na dvere nové móresy kultúrnej histórie a tie veru neváhajú položiť dôraz na dejiny pamäti a ani na kultúru histórie vnímania. Vnímania čoho? Vnímania nesmiernej teatralizácie politiky, násilia, emócií.
Preto by sme mali zbystriť pozornosť, totiž ono to už čochvíľa bude o tom, ako sme sa pri onom zdivadelňovaní nedivadelných dejov čvachtali, pravidelne volili alebo nevolili, hrozivých panákov i roztancované Maríny obchádzali, vizuálneho smogu si užívali a mlčali.
.VII
Verejný priestor Bratislavy však netrpí výlučne vizuálnym smogom. Pomaly už štvrťstoročie ozaj neúmerne trpí smogom reprezentujúcim individuálny pocit bohatstva, individuálny pocit moci. Valí sa nad valným Dunajom z výfukov a výfukov reprezentujúcich veľké nebezpečenstvo trvalo udržateľného konceptu života. To je však téma (zdanlivo) inej úvahy. Hoci vizuálny smog Bratislavy s tou témou má tiež veľa spoločného. Páchne ľahostajnosťou, páchne nezáujmom, páchne zanedbanou, zastrčenou a zabudnutou identitou.
Juraj Mojžiš/
Výtvarný teoretik, kritik a esejista. Narodil sa v roku 1938 v Bratislave. V normalizačných rokoch mal zákaz publikovania, venoval sa výtvarnej kritike. Neskôr pracoval ako scénický výtvarník v Československej televízii. Od roku 1990 napísal dvadsať monografií o slovenských výtvarníkoch a filmároch, o. i. Jozef Jankovič. Svedectvo na okraji (2010), Galandovci I. a II. (2003, 2008), Marián Čunderlík (2001), Rudolf Fila (1997) alebo Albert Marenčin – filmár na križovatkách času (2007). Za súbor esejí Voľným okom a Voľným okom II. získal v roku 2009 Cenu Dominika Tatarku. Vedie interpretačný seminár na Katedre audiovizuálnych štúdii na VŠMU. Je tretíkrát ženatý, má šesť detí a žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.