Svetová vojna Z, román a film, film a román, tradičné chvíľkové spojenectvo, v ktorom má jedno pomôcť predávať to druhé a naopak. Bude sa porovnávať, brýzgať, reptať, oslavovať, taký popkultúrny folklór. Opakuje sa vždy, keď do kín prichádza film nakrútený podľa literárnej predlohy a v rovnakom čase vôbec nie náhodou vychádza v preklade aj tá literárna predloha.
.kalkul? Samozrejme!
Nečistá praktika? Ako kedy a predovšetkým, ako sa kto rozhodne.
Faktom zostáva, že ak by Max Brooks nenapísal román Svetová vojna Z, neexistovali by k nemu filmovacie práva, a tak by žiadny film Svetová vojna Z podľa rovnomenného románu nemohol vzniknúť. Faktom aj je to, že ak by Hollywood Svetovú vojnu Z nesfilmoval, rovnomenný román Maxa Brooksa by v slovenskom preklade nikdy nevyšiel, zvlášť nie, ak už sa román objavil prv – v preklade českom.
Takže dobre sa stalo, v tomto prípade výborne, lebo tak román, ako aj film veľmi pekne ilustrujú, že ak sú ústredným prvkom živí mŕtvi, teda zombíci, nemusí ísť automaticky o prísne fanúšikovský, a teda fajnšmekrovský počin, ktorý dokáže adekvátne oceniť a vychutnať relatívne malá skupina predovšetkým hororových recipientov.
Lebo zombies sú najprv hororovou rekvizitou, až potom všetkým ostatným.
A frekventovanou hororovou rekvizitou, hojne využívanou a zároveň pomerne klišéovitou až konvenčnou, nenápaditou, prázdnou, plochou. Veď, čo už sa dá vypovedať o zombíkoch? Čo nové? A koho a prečo by to malo zaujímať? Nikoho a pre nič.
Tým začnime. Román Svetová vojna Z, hoci je plný zombíkov, o nich vôbec nie je. Technicky ani nejde o vojnu, ale o tom neskôr. Najprv toto: Reklamný citát na zadnom prebale knihy spája Svetovú vojnu Z s legendárnou rozhlasovou adaptáciou Vojny svetov. Orson Welles v roku 1938 adaptoval klasický sci-fi román H. G Wellsa o invázii mimozemšťanov pre rozhlasové vysielanie takým spôsobom, že poslucháči neboli schopní odlíšiť, či je to akože, alebo naozaj a tak vraj vznikla panika. Brooks robí so Svetovou vojnou Z čosi podobné – stavia mystifikačný román, ktorý predstiera, že nie je románom, ale súborom autentických výpovedí zaznamenaných spravodajcom OSN po tom, ako Svetová vojna Z prebehla. Brooks ako onen spravodajca akože obišiel zdecimovaný svet, ktorý prežil svoj koniec a zhovára sa s rôznymi ľuďmi, ktorí svetovú vojnu Z zakúsili na vlastnej koži. To ich výpovede tvoria text knihy, my čitatelia si na tomto základe vytvárame celostný obraz vojny. Tá síce v našom svete neprebehla, ale to je celkom jedno. Lebo to funguje a dokonca výborne. Zmysluplný literárny experiment, román fragmentov, v ktorom sa striedajú štýly i rétorika podľa toho, s kým sa práve Brooks rozpráva. Autentický paradokument, v ktorom zombie slúžia iba ako zámienka na rozohranie veľkého rozprávania o ľudských fundamentoch a civilizačných hodnotách, fikcia, ktorá opisovaním sveta vtedy a tam vypovedá zásadné veci o svete tu a teraz.
Veľmi intenzívne, veľmi presvedčivé, veľmi pravdivé. Presne toto je jednou z funkcií umenia.
.zombíci ako metafora
Zombie môžu odrádzať, ale presne ako v prípade románu Johna Ajvide Lindqvista Čo s nemŕtvymi, nechať sa odradiť by bolo chybou. Lebo zombie sú len zámienka, metonymia globálneho ohrozenia, proti ktorému sa nedokážeme ubrániť, ak zásadne neprehodnotíme civilizačné maximy. Jednotlivé výpovede nemajú viac ako päť strán, zväčša sú kratšie, ale spracúvajú problém v celej jeho mysliteľnej šírke, človeku sa vyslovene žiada napísať – áno, ak by sme sa ocitli v takej situácii, presne takto by to asi dopadlo.
Kdesi v Číne sa odohrá udalosť natoľko absurdná a nepredstaviteľná, že nikto so zdravým rozumom by jej ani na chvíľu neuveril. A neuverí. V dôsledku toho sa ľudstvo ocitá v existenciálnom nebezpečenstve, nejde viac o prežitie jednotlivca, ale o prežite druhu. Nie je to vojna v pravom slova zmysle, vojna totiž predpokladá, že obe strany vedia, že ju vedú. Tu nie, zombie sú číry nemysliaci dav, nekontrolovateľný, zbavený vedomia, programu i pudu sebazáchovy. Vírus, živel, kataklizma, spôsobujúca chaos, ktorý exponenciálne rastie. Bujnie, metastázuje, ničí. Nie programovo, ale v dôsledku svojej prirodzenosti. A tu sa zo Svetovej vojny Z stáva veľká metafora konzumu, ktorej jedinou chybičkou krásy je, že sama akoby konzum reprezentovala. Ale možno to nevadí, konzum sám nie je problém, problém je to, ako k nemu pristupujeme, ako sa s ním snažíme vyrovnať, ako s ním bojujeme. Konvenčne, a preto prehrávame. O tomto je Svetová vojna Z, prvý veľký román sveta globalizovanej prítomnosti.
.a ešte film
Zombie sú vďačná rekvizita. Ťažko si čo i len predstaviť, ako by popkultúra vyzerala bez nich, minimálne by sme boli chudobnejší o niekoľko fakt zábavných filmov, trocha strašidelných, trocha vtipných a trocha bystrých. To isté platí o seriáloch a videohrách. Ak prostredníctvom príbehov o upíroch skúmame, čo by mohla znamenať praktická nesmrteľnosť ducha, v prípade zombíkov sa predmetom takéhoto skúmania stáva nesmrteľnosť tela. Matérie, hmoty, čohosi, čo bolo tým biblickým prachom a prachom sa to znova stáva. A zase, metafora konzumu, ktorá bije do očí tak naliehavo a intenzívne, až sme si zvykli ju prehliadať. Nikto nemudruje nad filmami o zombíkoch.
Škoda. Dá sa to. A je to aspoň také zábavné a inšpirujúce, ako mudrovanie o upíroch.
Svetová vojna Z (réžia Marc Forster) je pozoruhodný film už len preto, že krásne ilustruje, ako sa môžu sfilmúvať nesfilmovateľné látky tak, aby sa nielen dali ospravedlniť, či už komerčnými ambíciami, alebo nejakými inými, ale aby samy o sebe nezávisle od predlohy mohli ponúknuť riešenia aj tam, kde ich niet.
Alebo inak: ak by niekto niekedy niekoho chcel naučiť, ako urobiť film z čohosi, z čoho sa film jednoducho urobiť nedá, Svetová vojna Z by bola asi jedným z piatich skutočne dobrých príkladov. Úplne najlepšie by bolo, ak by sa ten film volal inak ako román, to by totiž bolo jasné, že tu máme dva spôsoby, ako spracovať rovnakú tému i látku v dvoch odlišných umeleckých druhoch. A ľudia to asi cítia, či čo, lebo film, ktorému sa veštilo, že bude jedným z najväčších prepadákov sezóny, si zatiaľ vôbec nevedie tak dramaticky zle.
Príliš dobré na mainstream? To zase nie, akurát film s obrátenou dramaturgiou, začína sa veľkolepo, epicky, dramaticky, končí sa komorne, subtílne, takmer lyricky. Ale má vyvrcholenie, i pointu, i zmysel to dáva, akurát je človek nesvoj z toho, že na začiatku je to viac akčné dobrodružstvo ako na konci.
Vo filme sa ocitáme na tvári miesta, vojna, tu a teraz, proti zombíkom, tu je jasné, že o vojnu nejde, ale o epidémiu. Hľadá sa liek, rýchlo ho treba nájsť, aby bolo ešte koho liečiť. Brad Pitt lieta po svete, na poslednú chvíľu uniká pred zombíkmi a nachádza riešenia. Má to hlavu a pätu, nenudí to, a vôbec a v žiadnom prípade to nie je ani horšie, ani lepšie ako kniha. Je to iné a to je tá najlepšia vizitka.
Svetová vojna Z, film a román, román a film, oboje nadmieru v poriadku. Román je intenzívnejší, necháva sa spoznať okamžite, po piatej strane už čitateľ vie, či je vonku, alebo dnu.
Film dozrieva v čase, pamätám si ho lepší a lepší, vraciam sa k nemu, premýšľam o ňom, premýšľam ho. Čakal som, že vyšumí, ale nie, naopak a ak si ho, až vyjde na DVD, kúpim, nebude to preto, že som zabudol, aký to bol nepodarok, ale preto, aby som sa utvrdil, že je podstatne lepší ako bezprostredne po tom, čo som vyšiel z kina.
.kalkul? Samozrejme!
Nečistá praktika? Ako kedy a predovšetkým, ako sa kto rozhodne.
Faktom zostáva, že ak by Max Brooks nenapísal román Svetová vojna Z, neexistovali by k nemu filmovacie práva, a tak by žiadny film Svetová vojna Z podľa rovnomenného románu nemohol vzniknúť. Faktom aj je to, že ak by Hollywood Svetovú vojnu Z nesfilmoval, rovnomenný román Maxa Brooksa by v slovenskom preklade nikdy nevyšiel, zvlášť nie, ak už sa román objavil prv – v preklade českom.
Takže dobre sa stalo, v tomto prípade výborne, lebo tak román, ako aj film veľmi pekne ilustrujú, že ak sú ústredným prvkom živí mŕtvi, teda zombíci, nemusí ísť automaticky o prísne fanúšikovský, a teda fajnšmekrovský počin, ktorý dokáže adekvátne oceniť a vychutnať relatívne malá skupina predovšetkým hororových recipientov.
Lebo zombies sú najprv hororovou rekvizitou, až potom všetkým ostatným.
A frekventovanou hororovou rekvizitou, hojne využívanou a zároveň pomerne klišéovitou až konvenčnou, nenápaditou, prázdnou, plochou. Veď, čo už sa dá vypovedať o zombíkoch? Čo nové? A koho a prečo by to malo zaujímať? Nikoho a pre nič.
Tým začnime. Román Svetová vojna Z, hoci je plný zombíkov, o nich vôbec nie je. Technicky ani nejde o vojnu, ale o tom neskôr. Najprv toto: Reklamný citát na zadnom prebale knihy spája Svetovú vojnu Z s legendárnou rozhlasovou adaptáciou Vojny svetov. Orson Welles v roku 1938 adaptoval klasický sci-fi román H. G Wellsa o invázii mimozemšťanov pre rozhlasové vysielanie takým spôsobom, že poslucháči neboli schopní odlíšiť, či je to akože, alebo naozaj a tak vraj vznikla panika. Brooks robí so Svetovou vojnou Z čosi podobné – stavia mystifikačný román, ktorý predstiera, že nie je románom, ale súborom autentických výpovedí zaznamenaných spravodajcom OSN po tom, ako Svetová vojna Z prebehla. Brooks ako onen spravodajca akože obišiel zdecimovaný svet, ktorý prežil svoj koniec a zhovára sa s rôznymi ľuďmi, ktorí svetovú vojnu Z zakúsili na vlastnej koži. To ich výpovede tvoria text knihy, my čitatelia si na tomto základe vytvárame celostný obraz vojny. Tá síce v našom svete neprebehla, ale to je celkom jedno. Lebo to funguje a dokonca výborne. Zmysluplný literárny experiment, román fragmentov, v ktorom sa striedajú štýly i rétorika podľa toho, s kým sa práve Brooks rozpráva. Autentický paradokument, v ktorom zombie slúžia iba ako zámienka na rozohranie veľkého rozprávania o ľudských fundamentoch a civilizačných hodnotách, fikcia, ktorá opisovaním sveta vtedy a tam vypovedá zásadné veci o svete tu a teraz.
Veľmi intenzívne, veľmi presvedčivé, veľmi pravdivé. Presne toto je jednou z funkcií umenia.
.zombíci ako metafora
Zombie môžu odrádzať, ale presne ako v prípade románu Johna Ajvide Lindqvista Čo s nemŕtvymi, nechať sa odradiť by bolo chybou. Lebo zombie sú len zámienka, metonymia globálneho ohrozenia, proti ktorému sa nedokážeme ubrániť, ak zásadne neprehodnotíme civilizačné maximy. Jednotlivé výpovede nemajú viac ako päť strán, zväčša sú kratšie, ale spracúvajú problém v celej jeho mysliteľnej šírke, človeku sa vyslovene žiada napísať – áno, ak by sme sa ocitli v takej situácii, presne takto by to asi dopadlo.
Kdesi v Číne sa odohrá udalosť natoľko absurdná a nepredstaviteľná, že nikto so zdravým rozumom by jej ani na chvíľu neuveril. A neuverí. V dôsledku toho sa ľudstvo ocitá v existenciálnom nebezpečenstve, nejde viac o prežitie jednotlivca, ale o prežite druhu. Nie je to vojna v pravom slova zmysle, vojna totiž predpokladá, že obe strany vedia, že ju vedú. Tu nie, zombie sú číry nemysliaci dav, nekontrolovateľný, zbavený vedomia, programu i pudu sebazáchovy. Vírus, živel, kataklizma, spôsobujúca chaos, ktorý exponenciálne rastie. Bujnie, metastázuje, ničí. Nie programovo, ale v dôsledku svojej prirodzenosti. A tu sa zo Svetovej vojny Z stáva veľká metafora konzumu, ktorej jedinou chybičkou krásy je, že sama akoby konzum reprezentovala. Ale možno to nevadí, konzum sám nie je problém, problém je to, ako k nemu pristupujeme, ako sa s ním snažíme vyrovnať, ako s ním bojujeme. Konvenčne, a preto prehrávame. O tomto je Svetová vojna Z, prvý veľký román sveta globalizovanej prítomnosti.
.a ešte film
Zombie sú vďačná rekvizita. Ťažko si čo i len predstaviť, ako by popkultúra vyzerala bez nich, minimálne by sme boli chudobnejší o niekoľko fakt zábavných filmov, trocha strašidelných, trocha vtipných a trocha bystrých. To isté platí o seriáloch a videohrách. Ak prostredníctvom príbehov o upíroch skúmame, čo by mohla znamenať praktická nesmrteľnosť ducha, v prípade zombíkov sa predmetom takéhoto skúmania stáva nesmrteľnosť tela. Matérie, hmoty, čohosi, čo bolo tým biblickým prachom a prachom sa to znova stáva. A zase, metafora konzumu, ktorá bije do očí tak naliehavo a intenzívne, až sme si zvykli ju prehliadať. Nikto nemudruje nad filmami o zombíkoch.
Škoda. Dá sa to. A je to aspoň také zábavné a inšpirujúce, ako mudrovanie o upíroch.
Svetová vojna Z (réžia Marc Forster) je pozoruhodný film už len preto, že krásne ilustruje, ako sa môžu sfilmúvať nesfilmovateľné látky tak, aby sa nielen dali ospravedlniť, či už komerčnými ambíciami, alebo nejakými inými, ale aby samy o sebe nezávisle od predlohy mohli ponúknuť riešenia aj tam, kde ich niet.
Alebo inak: ak by niekto niekedy niekoho chcel naučiť, ako urobiť film z čohosi, z čoho sa film jednoducho urobiť nedá, Svetová vojna Z by bola asi jedným z piatich skutočne dobrých príkladov. Úplne najlepšie by bolo, ak by sa ten film volal inak ako román, to by totiž bolo jasné, že tu máme dva spôsoby, ako spracovať rovnakú tému i látku v dvoch odlišných umeleckých druhoch. A ľudia to asi cítia, či čo, lebo film, ktorému sa veštilo, že bude jedným z najväčších prepadákov sezóny, si zatiaľ vôbec nevedie tak dramaticky zle.
Príliš dobré na mainstream? To zase nie, akurát film s obrátenou dramaturgiou, začína sa veľkolepo, epicky, dramaticky, končí sa komorne, subtílne, takmer lyricky. Ale má vyvrcholenie, i pointu, i zmysel to dáva, akurát je človek nesvoj z toho, že na začiatku je to viac akčné dobrodružstvo ako na konci.
Vo filme sa ocitáme na tvári miesta, vojna, tu a teraz, proti zombíkom, tu je jasné, že o vojnu nejde, ale o epidémiu. Hľadá sa liek, rýchlo ho treba nájsť, aby bolo ešte koho liečiť. Brad Pitt lieta po svete, na poslednú chvíľu uniká pred zombíkmi a nachádza riešenia. Má to hlavu a pätu, nenudí to, a vôbec a v žiadnom prípade to nie je ani horšie, ani lepšie ako kniha. Je to iné a to je tá najlepšia vizitka.
Svetová vojna Z, film a román, román a film, oboje nadmieru v poriadku. Román je intenzívnejší, necháva sa spoznať okamžite, po piatej strane už čitateľ vie, či je vonku, alebo dnu.
Film dozrieva v čase, pamätám si ho lepší a lepší, vraciam sa k nemu, premýšľam o ňom, premýšľam ho. Čakal som, že vyšumí, ale nie, naopak a ak si ho, až vyjde na DVD, kúpim, nebude to preto, že som zabudol, aký to bol nepodarok, ale preto, aby som sa utvrdil, že je podstatne lepší ako bezprostredne po tom, čo som vyšiel z kina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.