V druhej polovici 20. storočia sa v západnej Európe začalo s veľkou výstavbou diaľnic a razením tunelov. Horské priesmyky, ktoré viedli cez Alpy, sa zrazu stali na dopravu pomalé a neefektívne. Osobné i nákladné autá sa z týchto úzkych, zakrútených ciest s vysokým prevýšením, z ktorých niektoré pochádzajú ešte z 18. storočia, presunuli na tie rovnejšie, rýchlejšie a pohodlnejšie.
Horské priesmyky dodnes priťahujú dve skupiny ľudí. Jedni sú turisti a druhí priaznivci športovej jazdy, a tí sa, pochopiteľne, nemajú v láske. Turisti totiž stále využívajú priesmyk len ako spôsob, akým sa dopraviť za estetickou rekreáciou. Horské pleso, hrebeň či zrúcanina hradu je to, čo hľadajú, a nie nevoľnosť spolucestujúcich. Väčšinou jazdia bezpečnou rýchlosťou na plne naložených rodinných autách či karavanoch a nechcú, aby ich niekto ohrozoval.
.na ceste
Športovci, naopak, od serpentín očakávajú vybúrenie, ktoré sa im nedostáva počas bežných pracovných dní. Na rozdiel od pretekárskych okruhov bývajú horské priesmyky otvorené a zadarmo a azda s výnimkou počasia netreba výlety do nich nijako špeciálne plánovať. Je to miesto, kde môžu dostať seba aj svoje auto na limit schopností, vyskúšať, čo dokážu. Tvrdia, že je lepšie rýchlo si zajazdiť v kopcoch, než by nás mali obťažovať vyblikávaním na diaľnici a myšičkami v meste.
Títo piráti jazdia na motorkách a športových autách rýchlosťami, prevyšujúcimi bezpečné hodnoty, a výletníkov majú za zavadzajúcu oštaru. Nechcú nikoho ohroziť, len si dobre zajazdiť. Vedia poďakovať, keď ich pomalšie autá pustia pred seba. Nájdu sa však aj takí, ktorí jazdia agresívne a sebecky a predbiehajú aj tam, kde nevidia do diaľky.
Jazda v priesmyku je adrenalínový šport, podobne ako bungee jumping či lietanie na rogale. Pri pohľade z ostrého zrázu si uvedomíte, že chyba by bola drahá a bolestivá. Ako hovorí výrok pripisovaný Ernestovi Hemingwayovi: „Na svete sú len tri športy – býčie zápasy, horolezectvo a motoristické preteky; všetko ostatné je len hra.“
Vášniví šoféri nesiahajú po najdrahších, zberateľských modeloch exkluzívnych značiek, pretože tie sa spájajú skôr s pózovaním v meste či vystavovaním v garáži. Cena auta nadšenca bude skôr v desiatkach ako stovkách tisícov eur. Čo ušetria na aute, zvyknú míňať na nevkusné „športové“ slnečné okuliare a „šoférske“ tenisky.
Alpské priesmyky, ktoré majú medzi nadšencami cveng, sú napríklad Stelvio v Taliansku, Furka vo Švajčiarsku, Grossglockner v Rakúsku či Col de Turini vo Francúzsku. Väčšina je vzhľadom na počasie otvorená iba v letných mesiacoch a sú voľne prístupné s výnimkou posledného, ktorý je uzavretý a spoplatnený. Zväčša sa o priesmyku dozviete, že sa na ňom jazdí niektorý závod alebo že účinkoval v niektorom filme. Inak je športové jazdenie na nich mimoriadne plytké. Prakticky pri žiadnom sa neuvádzajú informácie, aké kultúrne, historické či prírodné pamiatky nájdete v okolí. Vraj, načo – keď má niekto na Porsche, také veci ho nemusia zaujímať. Dôležité je, že môže unudiť svojich rodinných príslušníkov tým, že im bude vymenúvať nič nehovoriace názvy ciest.
Jazda v priesmykoch je tak trochu egoistický zážitok – nemáte sa s ním ako podeliť a ťažko sa zaznamenáva. Preto sa organizujú skupinové výlety, aby si mohli jazdci v tričkách a šiltovkách s logami automobiliek vymieňať zážitky medzi sebou. Road tripov Klubu sportovních aut sa účastní aj vyše 60 áut. Ak nechcete stáť a fotiť v každej druhej zákrute, môžete sa pokúsiť nudiť kamarátov ukazovaním videa, ktoré ste nakrútili za jazdy. Oproti rekreačnej jazde vám ujdú romantické, atmosféru dotvárajúce drobnosti. Kone pasúce sa popri ceste? Nevšimnete si. Pastier, ktorý vedie stádo oviec cez cestu? Niečo, čo vám kazí plynulý prejazd. Že ste v horách, kde je vynikajúci čistý vzduch a fliačky snehu zdobia zem ešte v júli? Čo už.
.na vlastnej koži
Šoférsky egoizmus sme sa rozhodli vyskúšať na rumunskom priesmyku Transfagarasan. Už z názvu je zrejmé, že vedie cez pohorie Fagaras, ktoré je súčasťou rumunských Karpát. Postavili ho na pokyn prezidenta - diktátora Nicolae Ceausesca v reakcii na okupáciu Československa v roku 1968. Ceausescu odmietol účasť Rumunov na okupácií a rozhodol sa zlepšiť mobilitu vojska prepojením severnej a južnej strany pohoria Fagaras. Pri výstavbe cesty spotrebovali 6 000 ton dynamitu a zomrelo 40 ľudí. V roku 2009 ho moderátori renomovanej motoristickej relácie Top Gear vyhlásili za najlepšiu cestu na svete. Od úpätia pohoria na jednej strane k druhej meria priesmyk približne 90 kilometrov, ale vodičsky najzaujímavejší je vrchný pätnásťkilometrový úsek, ktorý vrcholí v dvetisíc metroch nad morom. Má výrazne lepší povrch ako zvyšok a nachádza sa nad hornou hranicou lesa, takže vodič vidí ďaleko dopredu, čo ho čaká.
Na Transfagarasane sme jazdili s BMW, konkrétne na modeloch 3 a 7. Vo firemnej hierarchii je prvé určené pre stredný manažment a druhé pre riaditeľa firmy, ale v rumunských kopcoch si boli prekvapivo rovné. Obidve majú rovnaký šesťvalcový motor s turbom, ale rad sedem je väčší a ťažší bezmála o 400 kg. Rad 3 sa správal v serpentínach lepšie. Bol hlučnejší, obratnejší, volant a pedále lepšie reagovali na pokyny vodiča. To z neho robilo zábavnejšie auto. Rad 7 sa prekvapivo dobre dokázal udržať v ostrých zákrutách za menším autom, ale na ovládaní bolo cítiť, že horské cesty nie sú jeho prirodzeným prostredím. Obe autá mali náhon na zadné kolesá; v športovom režime elektronika dovolila mierny šmyk zadných kolies, ktorý auto lepšie nasmeroval do zákruty.
V priesmyku sme mali šťastie na chladné a zamračené počasie, ktoré odohnalo podstatnú časť turistov a nedovolilo brzdám a pneumatikám, aby sa prehriali a vypovedali službu.
Keď sme sa však rozhodli, že jazdenia máme dosť, karta sa obrátila – BMW 3 bolo na rozbitých a preplnených rumunských cestách priam únavné, zatiaľ čo sedmička so svojím mimoriadne pohodlným podvozkom a lepším odhlučnením poskytla pasažierom miesto na odpočinok. Aj keď sa väčšinu cesty nedalo ísť rýchlo, pri predbiehaní sme ocenili výkonovú rezervu áut. Po ceste z priesmyku sme si všimli, že kde je trojka relatívne nenápadné auto, väčší model spoľahlivo otáčal hlavy okoloidúcich.
Cieľom našej cesty bola Bukurešť. Aj keď najrýchlejšia cesta z Bratislavy nevedie cez Transfagarasan, zhodnotili sme, že to bola radostná obchádzka. Spoznali sme svoje schopnosti a autá lepšie, než keby sme s nimi jazdili týždne po meste. A keď sme večer v bukureštskom hoteli spomenuli, že sme sa boli s bavorákmi voziť v priesmykoch, do rána vedel celý hotelový personál, že má v izbách kapitalistických buržujov.
.na záver
Priesmykoví šoféri majú mnoho spoločné s rybármi či poľovníkmi – vyznávajú aktivitu, pre ktorú nemá väčšina populácie pochopenie a o zážitok z nej sa nevedia poriadne podeliť. Je to adrenalínová zábava, ktorá má v súčasnom ekologickom trende nádych politickej nekorektnosti. Problémom je, že na rozdiel od čudákov pri rybníkoch a lesoch šoféri v priesmykoch ohrozujú slušných dovolenkujúcich.
.autor je spolupracovník .týždňa
Horské priesmyky dodnes priťahujú dve skupiny ľudí. Jedni sú turisti a druhí priaznivci športovej jazdy, a tí sa, pochopiteľne, nemajú v láske. Turisti totiž stále využívajú priesmyk len ako spôsob, akým sa dopraviť za estetickou rekreáciou. Horské pleso, hrebeň či zrúcanina hradu je to, čo hľadajú, a nie nevoľnosť spolucestujúcich. Väčšinou jazdia bezpečnou rýchlosťou na plne naložených rodinných autách či karavanoch a nechcú, aby ich niekto ohrozoval.
.na ceste
Športovci, naopak, od serpentín očakávajú vybúrenie, ktoré sa im nedostáva počas bežných pracovných dní. Na rozdiel od pretekárskych okruhov bývajú horské priesmyky otvorené a zadarmo a azda s výnimkou počasia netreba výlety do nich nijako špeciálne plánovať. Je to miesto, kde môžu dostať seba aj svoje auto na limit schopností, vyskúšať, čo dokážu. Tvrdia, že je lepšie rýchlo si zajazdiť v kopcoch, než by nás mali obťažovať vyblikávaním na diaľnici a myšičkami v meste.
Títo piráti jazdia na motorkách a športových autách rýchlosťami, prevyšujúcimi bezpečné hodnoty, a výletníkov majú za zavadzajúcu oštaru. Nechcú nikoho ohroziť, len si dobre zajazdiť. Vedia poďakovať, keď ich pomalšie autá pustia pred seba. Nájdu sa však aj takí, ktorí jazdia agresívne a sebecky a predbiehajú aj tam, kde nevidia do diaľky.
Jazda v priesmyku je adrenalínový šport, podobne ako bungee jumping či lietanie na rogale. Pri pohľade z ostrého zrázu si uvedomíte, že chyba by bola drahá a bolestivá. Ako hovorí výrok pripisovaný Ernestovi Hemingwayovi: „Na svete sú len tri športy – býčie zápasy, horolezectvo a motoristické preteky; všetko ostatné je len hra.“
Vášniví šoféri nesiahajú po najdrahších, zberateľských modeloch exkluzívnych značiek, pretože tie sa spájajú skôr s pózovaním v meste či vystavovaním v garáži. Cena auta nadšenca bude skôr v desiatkach ako stovkách tisícov eur. Čo ušetria na aute, zvyknú míňať na nevkusné „športové“ slnečné okuliare a „šoférske“ tenisky.
Alpské priesmyky, ktoré majú medzi nadšencami cveng, sú napríklad Stelvio v Taliansku, Furka vo Švajčiarsku, Grossglockner v Rakúsku či Col de Turini vo Francúzsku. Väčšina je vzhľadom na počasie otvorená iba v letných mesiacoch a sú voľne prístupné s výnimkou posledného, ktorý je uzavretý a spoplatnený. Zväčša sa o priesmyku dozviete, že sa na ňom jazdí niektorý závod alebo že účinkoval v niektorom filme. Inak je športové jazdenie na nich mimoriadne plytké. Prakticky pri žiadnom sa neuvádzajú informácie, aké kultúrne, historické či prírodné pamiatky nájdete v okolí. Vraj, načo – keď má niekto na Porsche, také veci ho nemusia zaujímať. Dôležité je, že môže unudiť svojich rodinných príslušníkov tým, že im bude vymenúvať nič nehovoriace názvy ciest.
Jazda v priesmykoch je tak trochu egoistický zážitok – nemáte sa s ním ako podeliť a ťažko sa zaznamenáva. Preto sa organizujú skupinové výlety, aby si mohli jazdci v tričkách a šiltovkách s logami automobiliek vymieňať zážitky medzi sebou. Road tripov Klubu sportovních aut sa účastní aj vyše 60 áut. Ak nechcete stáť a fotiť v každej druhej zákrute, môžete sa pokúsiť nudiť kamarátov ukazovaním videa, ktoré ste nakrútili za jazdy. Oproti rekreačnej jazde vám ujdú romantické, atmosféru dotvárajúce drobnosti. Kone pasúce sa popri ceste? Nevšimnete si. Pastier, ktorý vedie stádo oviec cez cestu? Niečo, čo vám kazí plynulý prejazd. Že ste v horách, kde je vynikajúci čistý vzduch a fliačky snehu zdobia zem ešte v júli? Čo už.
.na vlastnej koži
Šoférsky egoizmus sme sa rozhodli vyskúšať na rumunskom priesmyku Transfagarasan. Už z názvu je zrejmé, že vedie cez pohorie Fagaras, ktoré je súčasťou rumunských Karpát. Postavili ho na pokyn prezidenta - diktátora Nicolae Ceausesca v reakcii na okupáciu Československa v roku 1968. Ceausescu odmietol účasť Rumunov na okupácií a rozhodol sa zlepšiť mobilitu vojska prepojením severnej a južnej strany pohoria Fagaras. Pri výstavbe cesty spotrebovali 6 000 ton dynamitu a zomrelo 40 ľudí. V roku 2009 ho moderátori renomovanej motoristickej relácie Top Gear vyhlásili za najlepšiu cestu na svete. Od úpätia pohoria na jednej strane k druhej meria priesmyk približne 90 kilometrov, ale vodičsky najzaujímavejší je vrchný pätnásťkilometrový úsek, ktorý vrcholí v dvetisíc metroch nad morom. Má výrazne lepší povrch ako zvyšok a nachádza sa nad hornou hranicou lesa, takže vodič vidí ďaleko dopredu, čo ho čaká.
Na Transfagarasane sme jazdili s BMW, konkrétne na modeloch 3 a 7. Vo firemnej hierarchii je prvé určené pre stredný manažment a druhé pre riaditeľa firmy, ale v rumunských kopcoch si boli prekvapivo rovné. Obidve majú rovnaký šesťvalcový motor s turbom, ale rad sedem je väčší a ťažší bezmála o 400 kg. Rad 3 sa správal v serpentínach lepšie. Bol hlučnejší, obratnejší, volant a pedále lepšie reagovali na pokyny vodiča. To z neho robilo zábavnejšie auto. Rad 7 sa prekvapivo dobre dokázal udržať v ostrých zákrutách za menším autom, ale na ovládaní bolo cítiť, že horské cesty nie sú jeho prirodzeným prostredím. Obe autá mali náhon na zadné kolesá; v športovom režime elektronika dovolila mierny šmyk zadných kolies, ktorý auto lepšie nasmeroval do zákruty.
V priesmyku sme mali šťastie na chladné a zamračené počasie, ktoré odohnalo podstatnú časť turistov a nedovolilo brzdám a pneumatikám, aby sa prehriali a vypovedali službu.
Keď sme sa však rozhodli, že jazdenia máme dosť, karta sa obrátila – BMW 3 bolo na rozbitých a preplnených rumunských cestách priam únavné, zatiaľ čo sedmička so svojím mimoriadne pohodlným podvozkom a lepším odhlučnením poskytla pasažierom miesto na odpočinok. Aj keď sa väčšinu cesty nedalo ísť rýchlo, pri predbiehaní sme ocenili výkonovú rezervu áut. Po ceste z priesmyku sme si všimli, že kde je trojka relatívne nenápadné auto, väčší model spoľahlivo otáčal hlavy okoloidúcich.
Cieľom našej cesty bola Bukurešť. Aj keď najrýchlejšia cesta z Bratislavy nevedie cez Transfagarasan, zhodnotili sme, že to bola radostná obchádzka. Spoznali sme svoje schopnosti a autá lepšie, než keby sme s nimi jazdili týždne po meste. A keď sme večer v bukureštskom hoteli spomenuli, že sme sa boli s bavorákmi voziť v priesmykoch, do rána vedel celý hotelový personál, že má v izbách kapitalistických buržujov.
.na záver
Priesmykoví šoféri majú mnoho spoločné s rybármi či poľovníkmi – vyznávajú aktivitu, pre ktorú nemá väčšina populácie pochopenie a o zážitok z nej sa nevedia poriadne podeliť. Je to adrenalínová zábava, ktorá má v súčasnom ekologickom trende nádych politickej nekorektnosti. Problémom je, že na rozdiel od čudákov pri rybníkoch a lesoch šoféri v priesmykoch ohrozujú slušných dovolenkujúcich.
.autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.