„Haiku je báseň.
Päť – sedem – a päť slabík.
Podivná forma.“
Takto haikuovsky charakterizoval haiku jeden môj študent tvorivého písania. Je to aj definícia, aj básnička zároveň, pretože presne toľko riadkov a slabík má haiku. Do slovenského povedomia sa toto slovo, ktoré sa z času vracia ako módna vlna, dostalo, paradoxne, s beatnikmi a ich záujmom o východnú kultúru.
„Vy, západní ľudia, keď chcete poznať tajomstvo motýľa, rozrežete ho na malé kúsky, dáte ho pod mikroskop, opíšete ho a myslíte si, že ste pochopili podstatu motýľa. Ale motýľ, to je krehké nič, ktoré sa trepotá tamto vo vzduchu,“ povedal na našu adresu Daisecu Suzuki. A s touto výčitkou ideme rozprávať o haiku: o tom motýľovi, o tom krehkom nič, ktoré dávame pod mikroskop nášho skúmania... S nádejou, že sa nám predsa len podarí aspoň naznačiť tajomstvo týchto trojveršových básní.
.iba tri verše
Haiku je básnička na tri verše. Zdá sa, že na takom malom priestore sa nedá nič vysloviť. Ale všetky veľké pravdy sú na tri riadky. A aby to nebolo také ľahké, tie verše majú určený presný počet slabík. Prvý obsahuje 5 slabík, druhý 7, tretí znova 5. Päť, sedem, päť. Spolu sedemnásť. A to je všetko.
Haiku je umenie, veda, majstrovstvo. Je to básnická forma rovnako ako životný spôsob. Žije už vyše päť storočí. Japonskí majstri tejto formy vyznačili niekoľko vlastností, ktoré by malo dokonalé haiku spĺňať. Go-šiči-go - klasický japonský rytmus. Kigo – nejaké prírodné slovo (májový dáždik či sakury, chryzantémy, holý konár). Kiredži – doslova: slovo-rez. Wabi – patina, čaro zabývanosti a ohmatanosti, akési oduševnenie vecí nánosom času. Sabi – melanchólia filozofického odstupu, sladká samota, v ktorej človek môže počúvať hlas vlastného vnútra. Hosomi – štíhlosť: básnička musí mať švih a byť štíhla. Karumi – ľahkosť podania. Šibumi – horkosť, striedmosť znamená: sladkosť je iba náznakom a je vždy nerozlučne spojená s trpkosťou. Haiku môže vyvolávať emócie, nesmie ich však obsahovať. Čím viac významu v slovách, tým menej významu v samom haiku.
V Japonsku bola poézia neoddeliteľnou časťou spoločenského života. Ľúbostná korešpondencia bola literárnou formou. Nebolo vari príležitosti, ktorú by zúčastnení nesprevádzali básňou, nech to už bola návšteva, odovzdanie daru, osobné výročie, rodinná udalosť, smrť blízkeho...
Haiku vzniklo zo starej japonskej básnickej formy zvanej tanka z 10. storočia. Bola to päťveršová báseň, z ktorej sa postupne odtrhli prvé verše a dostali názov haikai. Mali vtipný námet, rôzne akrostichy, kalambúry a znamenalo to ľahkovážna báseň.
Bola to takmer spoločenská hra, ktorej účastníci radili k sebe stanovený počet veršov podľa presných pravidiel, určujúcich napríklad, v ktorom verši môžu alebo musia byť spomenuté kvety, koľkokrát sa v ňom môže vyskytnúť slovo luna, ktoré slová môžu alebo nesmú byť v susedných slohách, pričom báseň nemala obsahovú líniu a tvorila celok najmä spĺňaním pravidiel.
O postupný vzostup novej poézie sa zaslúžila najmä vrstva vzdelancov, ktorá sa vytvára v mestách. Patrili k nej predovšetkým príslušníci nižšej šľachty, ktorých omrzelo neužitočné vojenčenie. Najmä tí, ktorí mali literárne alebo vedecké ambície, ochotne odkladali samurajské meče a prichádzali do miest, kde sa mohli venovať povolaniam lekára, učiteľa, literáta...
.profesionáli poézie
Opätovné zjednocovanie Japonska prebúdzalo čoraz živší záujem i zašlú slávu klasického obdobia, o jeho polozabudnuté dejiny, jazyk a najmä bohatú literatúru. A tak čoraz viacej majstrov učenosti rozširovalo štúdium o výklad klasických japonských rozprávaní, denníkov a poézie. Mešťania privítali týchto znalcov haikai medzi sebou s otvoreným náručím, stali sa ich mecenášmi a žiakmi, a tak veľká časť príslušníkov inteligencie začala pôsobiť ako profesionálni učitelia poézie.
Slovo haikai medzitým rozšírilo a zmenilo svoj zmysel, zblížilo sa s termínom ukijo a tvorilo s ním dvojicu symbolizujúcu dve súbežné tendencie v životnom štýle tej doby. Z jeho významu sa stratil nezáväzný vtip a bezduchá hračka, vyjadruje teraz úsilie pretvárať celý život v poéziu a dať každému jeho prejavu poetický rámec.
Na papierových prúžkoch určených na písanie básní, na vejároch, obrazoch a paravánoch sa čoraz častejšie miesto tradičnej tanky objavuje ako výrazový prostriedok haikai a dostáva neskôr nový názov, ktorý vznikol splynutím oboch termínov – haikai a ukij. Tak vzniklo haiku.
.čo nie je povedané
Prvým básnikom haiku sa stal Bašó, v mladosti bohém, vášnivý pútnik a tvorca haiku na sklonku svojho života. V dospelom veku vstúpil formálne do sekty Zen a stal sa profesionálnym básnikom. Bašó zamenil samoúčelné žartovanie vtipným, nečakaným postrehom. V roku 1680 sa usadil v malej chalupe z bambusov pri rybníčku. Patrilo k štýlu haikai, aby pravý básnik bol chudobný a bez svetských záväzkov. Tu za ním prichádzali jeho priatelia a žiaci a prinášali mu okrem svojich básní aj poetické a praktické darčeky.
Haiku zo svojich obmedzení urobilo prednosť. Núti básnika, aby vyjadril svoju myšlienku šiestimi alebo siedmimi slovami a vystihol nimi len to podstatné, čo môže navodiť náladu, citovú atmosféru, v ktorej sa dá myšlienka domyslieť a dotvoriť. Také tesné spojenie slov, z ktorých nijaké nie je zbytočné, uvoľňuje ich citovú potenciu, ich širší alebo skrytý význam. V takej vypätej konfrontácii je vlastne každé slovo akousi metonymiou, zastupuje a pripomína celú skutočnosť, situáciu, v ktorej je hoci nepatrným článkom. Asociačné sféry slov sa prelínajú, a vytvárajú tak na malej ploche obraz, v ktorom sa neurčito odráža celý svet.
V haiku je väčšinou dôležitejšie to, čo nie je povedané, to nevyslovené, naznačené, slová sú len niekoľkými bodmi, vytvárajúcimi priestor, ktorý čitateľ vypĺňa svojou vlastnou myšlienkou, citovou skúsenosťou. A tak haiku je len esenciou básnického nápadu a každé môže mať aj niekoľko významov, podľa toho, ktorá z možností v nej naznačených je čitateľovi najbližšia a čo k nej pridá zo svojho.
Haiku môže obsiahnuť široký okruh námetov. V jeho dráždivej stručnosti letmo vyslovená poznámka vyrastá v pravdivý výrok o nejakej súčasti skutočnosti. To spôsobuje, že výroku sa prikladá význam, a tak sa vlastne jednotlivé haiku stávajú svojím spôsobom porovnaním, ktorého druhým, zamlčaným členom je sám život. V tom má veľa spoločného s prísloviami, ale poučenie plynúce z neho je poetické, citové, nie rozumovo praktické.
V základe životného postoja haiku tkvie paradoxná predstava o jednote, vzájomnej zameniteľnosti rozličných javov a ich prirodzenej samozrejmosti. Jeho filozofia sa dá zhrnúť do záberu, že svet je taký, aký je, a človek je len jednou z jeho drobných súčasností, takže každé prikrášľovanie je zbytočné a škodlivé. Odtiaľ pramení vedomá prostota haiku a jej intenzívny záujem o konkrétne a hmotné.
Paradox v miernejšej alebo ostrejšej podobe vytvára koniec koncov každé haiku. Tak má jeho náplň veľkú šírku, pohybujúcu sa medzi dvoma pólmi, od ľahkomyseľnej hravosti cez humorný postreh, zachytenie náladového okamihu, básnické zadumanie až po sebairóniu a melancholickú rezignáciu, podľa toho, ktorý prvok prevláda, či rozpor medzi zdanlivým a skutočným, alebo medzi tým, čo by malo byť a skutočnosťou.
.haiku dnes
Haiku v Japonsku žije aj dnes, jeho prívrženci majú niekoľko literárnych časopisov, venovaných výhradne otázkam tejto formy, haiku sa uverejňuje a diskutuje sa o ňom i na stránkach iných časopisov a neustále vznikajú početné krúžky priateľov haiku. O jeho popularite svedčí aj to, že skladanie haiku na dané témy sa stalo súčasťou rozhlasových a televíznych zábavných programov a súťaží.
A haiku žije aj v dnešnej dobe, ktorá je zdanlivo tak vzdialená od poézie. Paradoxne sa mu darí na internete, kde sú desiatky, stovky stránok združujúcich priaznivcov haiku. Haiku hľadalo svoju formu aj v našom jazyku. Od prvotných pokusov prekladať pomocou rýmov sa postupne prechádza k číremu rytmu. Haiku nie je literárny smer a tobôž nie móda. Je to čistý pocit vyjadrený sústredeným ukladaním lístočkov slov na hladinu papiera.
Päť – sedem – a päť slabík.
Podivná forma.“
Takto haikuovsky charakterizoval haiku jeden môj študent tvorivého písania. Je to aj definícia, aj básnička zároveň, pretože presne toľko riadkov a slabík má haiku. Do slovenského povedomia sa toto slovo, ktoré sa z času vracia ako módna vlna, dostalo, paradoxne, s beatnikmi a ich záujmom o východnú kultúru.
„Vy, západní ľudia, keď chcete poznať tajomstvo motýľa, rozrežete ho na malé kúsky, dáte ho pod mikroskop, opíšete ho a myslíte si, že ste pochopili podstatu motýľa. Ale motýľ, to je krehké nič, ktoré sa trepotá tamto vo vzduchu,“ povedal na našu adresu Daisecu Suzuki. A s touto výčitkou ideme rozprávať o haiku: o tom motýľovi, o tom krehkom nič, ktoré dávame pod mikroskop nášho skúmania... S nádejou, že sa nám predsa len podarí aspoň naznačiť tajomstvo týchto trojveršových básní.
.iba tri verše
Haiku je básnička na tri verše. Zdá sa, že na takom malom priestore sa nedá nič vysloviť. Ale všetky veľké pravdy sú na tri riadky. A aby to nebolo také ľahké, tie verše majú určený presný počet slabík. Prvý obsahuje 5 slabík, druhý 7, tretí znova 5. Päť, sedem, päť. Spolu sedemnásť. A to je všetko.
Haiku je umenie, veda, majstrovstvo. Je to básnická forma rovnako ako životný spôsob. Žije už vyše päť storočí. Japonskí majstri tejto formy vyznačili niekoľko vlastností, ktoré by malo dokonalé haiku spĺňať. Go-šiči-go - klasický japonský rytmus. Kigo – nejaké prírodné slovo (májový dáždik či sakury, chryzantémy, holý konár). Kiredži – doslova: slovo-rez. Wabi – patina, čaro zabývanosti a ohmatanosti, akési oduševnenie vecí nánosom času. Sabi – melanchólia filozofického odstupu, sladká samota, v ktorej človek môže počúvať hlas vlastného vnútra. Hosomi – štíhlosť: básnička musí mať švih a byť štíhla. Karumi – ľahkosť podania. Šibumi – horkosť, striedmosť znamená: sladkosť je iba náznakom a je vždy nerozlučne spojená s trpkosťou. Haiku môže vyvolávať emócie, nesmie ich však obsahovať. Čím viac významu v slovách, tým menej významu v samom haiku.
V Japonsku bola poézia neoddeliteľnou časťou spoločenského života. Ľúbostná korešpondencia bola literárnou formou. Nebolo vari príležitosti, ktorú by zúčastnení nesprevádzali básňou, nech to už bola návšteva, odovzdanie daru, osobné výročie, rodinná udalosť, smrť blízkeho...
Haiku vzniklo zo starej japonskej básnickej formy zvanej tanka z 10. storočia. Bola to päťveršová báseň, z ktorej sa postupne odtrhli prvé verše a dostali názov haikai. Mali vtipný námet, rôzne akrostichy, kalambúry a znamenalo to ľahkovážna báseň.
Bola to takmer spoločenská hra, ktorej účastníci radili k sebe stanovený počet veršov podľa presných pravidiel, určujúcich napríklad, v ktorom verši môžu alebo musia byť spomenuté kvety, koľkokrát sa v ňom môže vyskytnúť slovo luna, ktoré slová môžu alebo nesmú byť v susedných slohách, pričom báseň nemala obsahovú líniu a tvorila celok najmä spĺňaním pravidiel.
O postupný vzostup novej poézie sa zaslúžila najmä vrstva vzdelancov, ktorá sa vytvára v mestách. Patrili k nej predovšetkým príslušníci nižšej šľachty, ktorých omrzelo neužitočné vojenčenie. Najmä tí, ktorí mali literárne alebo vedecké ambície, ochotne odkladali samurajské meče a prichádzali do miest, kde sa mohli venovať povolaniam lekára, učiteľa, literáta...
.profesionáli poézie
Opätovné zjednocovanie Japonska prebúdzalo čoraz živší záujem i zašlú slávu klasického obdobia, o jeho polozabudnuté dejiny, jazyk a najmä bohatú literatúru. A tak čoraz viacej majstrov učenosti rozširovalo štúdium o výklad klasických japonských rozprávaní, denníkov a poézie. Mešťania privítali týchto znalcov haikai medzi sebou s otvoreným náručím, stali sa ich mecenášmi a žiakmi, a tak veľká časť príslušníkov inteligencie začala pôsobiť ako profesionálni učitelia poézie.
Slovo haikai medzitým rozšírilo a zmenilo svoj zmysel, zblížilo sa s termínom ukijo a tvorilo s ním dvojicu symbolizujúcu dve súbežné tendencie v životnom štýle tej doby. Z jeho významu sa stratil nezáväzný vtip a bezduchá hračka, vyjadruje teraz úsilie pretvárať celý život v poéziu a dať každému jeho prejavu poetický rámec.
Na papierových prúžkoch určených na písanie básní, na vejároch, obrazoch a paravánoch sa čoraz častejšie miesto tradičnej tanky objavuje ako výrazový prostriedok haikai a dostáva neskôr nový názov, ktorý vznikol splynutím oboch termínov – haikai a ukij. Tak vzniklo haiku.
| Ján Štrasser / Slovenské haiku U nás doma po našom: Haiku, haiečku, haiku zelený... Peter Repka / Drevené nohy pod pútnikom zbesneli v prachu žeravom Daniel Hevier / Smrť príde ticho tak ako nočný zlodej kradnúci ruže. |
Prvým básnikom haiku sa stal Bašó, v mladosti bohém, vášnivý pútnik a tvorca haiku na sklonku svojho života. V dospelom veku vstúpil formálne do sekty Zen a stal sa profesionálnym básnikom. Bašó zamenil samoúčelné žartovanie vtipným, nečakaným postrehom. V roku 1680 sa usadil v malej chalupe z bambusov pri rybníčku. Patrilo k štýlu haikai, aby pravý básnik bol chudobný a bez svetských záväzkov. Tu za ním prichádzali jeho priatelia a žiaci a prinášali mu okrem svojich básní aj poetické a praktické darčeky.
Haiku zo svojich obmedzení urobilo prednosť. Núti básnika, aby vyjadril svoju myšlienku šiestimi alebo siedmimi slovami a vystihol nimi len to podstatné, čo môže navodiť náladu, citovú atmosféru, v ktorej sa dá myšlienka domyslieť a dotvoriť. Také tesné spojenie slov, z ktorých nijaké nie je zbytočné, uvoľňuje ich citovú potenciu, ich širší alebo skrytý význam. V takej vypätej konfrontácii je vlastne každé slovo akousi metonymiou, zastupuje a pripomína celú skutočnosť, situáciu, v ktorej je hoci nepatrným článkom. Asociačné sféry slov sa prelínajú, a vytvárajú tak na malej ploche obraz, v ktorom sa neurčito odráža celý svet.
V haiku je väčšinou dôležitejšie to, čo nie je povedané, to nevyslovené, naznačené, slová sú len niekoľkými bodmi, vytvárajúcimi priestor, ktorý čitateľ vypĺňa svojou vlastnou myšlienkou, citovou skúsenosťou. A tak haiku je len esenciou básnického nápadu a každé môže mať aj niekoľko významov, podľa toho, ktorá z možností v nej naznačených je čitateľovi najbližšia a čo k nej pridá zo svojho.
Haiku môže obsiahnuť široký okruh námetov. V jeho dráždivej stručnosti letmo vyslovená poznámka vyrastá v pravdivý výrok o nejakej súčasti skutočnosti. To spôsobuje, že výroku sa prikladá význam, a tak sa vlastne jednotlivé haiku stávajú svojím spôsobom porovnaním, ktorého druhým, zamlčaným členom je sám život. V tom má veľa spoločného s prísloviami, ale poučenie plynúce z neho je poetické, citové, nie rozumovo praktické.
V základe životného postoja haiku tkvie paradoxná predstava o jednote, vzájomnej zameniteľnosti rozličných javov a ich prirodzenej samozrejmosti. Jeho filozofia sa dá zhrnúť do záberu, že svet je taký, aký je, a človek je len jednou z jeho drobných súčasností, takže každé prikrášľovanie je zbytočné a škodlivé. Odtiaľ pramení vedomá prostota haiku a jej intenzívny záujem o konkrétne a hmotné.
Paradox v miernejšej alebo ostrejšej podobe vytvára koniec koncov každé haiku. Tak má jeho náplň veľkú šírku, pohybujúcu sa medzi dvoma pólmi, od ľahkomyseľnej hravosti cez humorný postreh, zachytenie náladového okamihu, básnické zadumanie až po sebairóniu a melancholickú rezignáciu, podľa toho, ktorý prvok prevláda, či rozpor medzi zdanlivým a skutočným, alebo medzi tým, čo by malo byť a skutočnosťou.
.haiku dnes
Haiku v Japonsku žije aj dnes, jeho prívrženci majú niekoľko literárnych časopisov, venovaných výhradne otázkam tejto formy, haiku sa uverejňuje a diskutuje sa o ňom i na stránkach iných časopisov a neustále vznikajú početné krúžky priateľov haiku. O jeho popularite svedčí aj to, že skladanie haiku na dané témy sa stalo súčasťou rozhlasových a televíznych zábavných programov a súťaží.
A haiku žije aj v dnešnej dobe, ktorá je zdanlivo tak vzdialená od poézie. Paradoxne sa mu darí na internete, kde sú desiatky, stovky stránok združujúcich priaznivcov haiku. Haiku hľadalo svoju formu aj v našom jazyku. Od prvotných pokusov prekladať pomocou rýmov sa postupne prechádza k číremu rytmu. Haiku nie je literárny smer a tobôž nie móda. Je to čistý pocit vyjadrený sústredeným ukladaním lístočkov slov na hladinu papiera.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.