Vláde Fico II sa pritom nedá uprieť, že sa aspoň vonkajším prejavom snaží o udržanie verejných financií na uzde. Na fiškálny pakt síce neprisahajú z vnútornej potreby, ale najmä a úplne z bázne k Bruselu, avšak vďaka aj za to. Dostať sa z procedúry nadmerného deficitu, čo si vytýčili ako cieľ, je naozaj výsostný záujem štátu. A nie preto, lebo Brusel, ale z prostého dôvodu, aby to Slovensko „neschytalo“, keď trhy začnú opäť blázniť.
Jasnou príčinou, ktorá bráni splneniu tohto cieľa, je však vrcholne neštandardný spôsob konsolidácie. Ten priamo vyplýva z ideologickej zaseknutosti premiéra. Vplyv Roberta Fica na výber opatrení je pritom zásadný (čo sa naposledy ukázalo, keď zmietol zo stola návrh zmien v rodičovských príspevkoch). Len a len ideologický blok premiéra má na svedomí, že jeho vláda je jedinou v Európe, ktorá urobila tabu z najužívanejšieho a najistejšieho konsolidačného kanála – DPH. Niežeby tu niekto odporúčal zvyšovanie akýchkoľvek daní. Slovenskej ekonomike by sa však dýchalo neskonale voľnejšie, keby sa namiesto rituálnej popravy rovnej dane a odvodového pogromu na živnostníkov a pracovné dohody udiala alikvotná časť konsolidácie cez DPH. Tu pritom číha na Fica a Kažimíra ešte aj fiškálna hlava XXII: Ak sa im aj podarí stlačiť schodok pod 3 percentá HDP, podľa článku zákona, prijatého ako kompromis so SaS ešte za Radičovej vlády, sa DPH musí znížiť späť na 19 percent. Podozrenie, že toto Kažimír do tej miliardy nemá vôbec zakalkulované, vyzerá celkom dôvodne...
Bezradnosť prezrádza aj burza nápadov, ktoré bez ladu a skladu prichádzajú a odchádzajú – napríklad rodičovský príspevok alebo „nie“ adresnejším prídavkom, ktoré zvažovali i pol roka, či najnovšie pozri daň zo solárnej energie, čo by bolo úplné absurdum, keďže najprv dajú dotáciu, a potom ju idú zdaniť.
Príznakom nekoncepčnosti sú aj Ficove očakávania, že pre rok 2014 sú reálne úspory z Kaliňákovho dieťaťa ESO. Napriek tomu, že „nevídanej“ reforme verejnej správy urobili spoločnú marketingovú prezentáciu, zostáva úplne nejasné, odkiaľ berú cifry ako 700 miliónov, či dokonca miliarda za tri roky, keď druhým dychom ohlasujú, že personálny audit príde až v „novej štruktúre“, a že nevedia, či zbytočné budovy predajú, alebo zostanú rezortu vnútra.
Navyše, Kažimír nemá dosť politickej autority, aby zastavil bohapusté plytvanie, ktoré sa deje cez verejné obstarávania, udržiavanie zbytočných inštitúcií, prezamestnanosť a rôzne iné personálne náklady. To všetko a mnoho iného je evidenciou, že kríza má síce určujúci vplyv na spomalenie ekonomiky, avšak vláda namiesto toho, aby pôsobila proti jej negatívnym dosahom, účinky krízy ešte prehlbuje a zhoršuje.
Jasnou príčinou, ktorá bráni splneniu tohto cieľa, je však vrcholne neštandardný spôsob konsolidácie. Ten priamo vyplýva z ideologickej zaseknutosti premiéra. Vplyv Roberta Fica na výber opatrení je pritom zásadný (čo sa naposledy ukázalo, keď zmietol zo stola návrh zmien v rodičovských príspevkoch). Len a len ideologický blok premiéra má na svedomí, že jeho vláda je jedinou v Európe, ktorá urobila tabu z najužívanejšieho a najistejšieho konsolidačného kanála – DPH. Niežeby tu niekto odporúčal zvyšovanie akýchkoľvek daní. Slovenskej ekonomike by sa však dýchalo neskonale voľnejšie, keby sa namiesto rituálnej popravy rovnej dane a odvodového pogromu na živnostníkov a pracovné dohody udiala alikvotná časť konsolidácie cez DPH. Tu pritom číha na Fica a Kažimíra ešte aj fiškálna hlava XXII: Ak sa im aj podarí stlačiť schodok pod 3 percentá HDP, podľa článku zákona, prijatého ako kompromis so SaS ešte za Radičovej vlády, sa DPH musí znížiť späť na 19 percent. Podozrenie, že toto Kažimír do tej miliardy nemá vôbec zakalkulované, vyzerá celkom dôvodne...
Bezradnosť prezrádza aj burza nápadov, ktoré bez ladu a skladu prichádzajú a odchádzajú – napríklad rodičovský príspevok alebo „nie“ adresnejším prídavkom, ktoré zvažovali i pol roka, či najnovšie pozri daň zo solárnej energie, čo by bolo úplné absurdum, keďže najprv dajú dotáciu, a potom ju idú zdaniť.
Príznakom nekoncepčnosti sú aj Ficove očakávania, že pre rok 2014 sú reálne úspory z Kaliňákovho dieťaťa ESO. Napriek tomu, že „nevídanej“ reforme verejnej správy urobili spoločnú marketingovú prezentáciu, zostáva úplne nejasné, odkiaľ berú cifry ako 700 miliónov, či dokonca miliarda za tri roky, keď druhým dychom ohlasujú, že personálny audit príde až v „novej štruktúre“, a že nevedia, či zbytočné budovy predajú, alebo zostanú rezortu vnútra.
Navyše, Kažimír nemá dosť politickej autority, aby zastavil bohapusté plytvanie, ktoré sa deje cez verejné obstarávania, udržiavanie zbytočných inštitúcií, prezamestnanosť a rôzne iné personálne náklady. To všetko a mnoho iného je evidenciou, že kríza má síce určujúci vplyv na spomalenie ekonomiky, avšak vláda namiesto toho, aby pôsobila proti jej negatívnym dosahom, účinky krízy ešte prehlbuje a zhoršuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.