Správy o tom, ako americké tajné služby odpočúvali (a odpočúvajú) európskych diplomatov a politikov, sú, samozrejme, znepokojivé. Ale na druhej strane nie sú ani dôvodom na hystériu. Ako píše Wolfgang Münchau, hlavný ekonomický komentátor Financial Times, tieto praktiky by mali najviac znepokojovať amerických daňových poplatníkov, ktorí len tento rok venujú na podobné aktivity svojich tajných služieb 50 miliárd eur. Münchau sa plošticiam, umiestneným v grémiách EÚ, vysmieva: „Najviac je mi ľúto toho amerického odpočúvacieho agenta, ktorého náplňou práce je počas vrcholných summitov EÚ dešifrovať hodinový príhovor belgického premiéra Elia di Rupa – čo sa zrejme nepodarilo ani žiadnemu z prítomných Európanov.“
Ktovie, čo by na dnešné aféry povedali špionážne esá 20. storočia. V pomere ku svojej efektivite nestáli veľa peňazí, preukázali obrovskú odvahu a za svoje nasadenie zaplatili životmi. Prinášame príbehy Eliho Cohena, Paula Thümmela, Dimitrija Poljakova a legendami opradenú Mata Hari. .génius z Mossadu
Ťažko povedať, čo je v príbehu Eliho Cohena ešte skutočnosť a čo už je legenda. V každom prípade zostane tento izraelský národný hrdina navždy fascinujúcou postavou. Narodil sa v Egypte, kam sa svojho času presťahovali jeho rodičia, sýrski židia. Hoci ho ako mladíka nadchol vznik štátu Izrael, na rozdiel od svojich príbuzných Egypt hneď neopustil, ale pôsobil tam v sionistickom podzemí. Do Izraela prišiel až v decembri 1956, to mal 32 rokov, ale v pravom domove sa mu až tak nedarilo. Chcel slúžiť tajnej službe Mossad, ten ho však odmietol naverbovať. A tak sa Cohen, obdarený mimoriadnou inteligenciou a pamäťou, stiahol do súkromia. Vzal si za ženu krásnu Nadiu, prišli deti a na živobytie si zarábal ako účtovník v poisťovni. Lenže onedlho hľadal Mossad špeciálneho agenta do Sýrie, ktorá ohrozovala životné záujmy mladého židovského štátu. Cohen prekvapivú ponuku po váhaní zobral, následne pol roka strávil vo výcvikovom stredisku Mossadu, kde sa naučil pracovať so zbraňami, posielať kódované správy rádiovými vlnami, a osvojil si akcent sýrskej arabčiny. Jeho infiltrovanie do najvyšších sýrskych kruhov premysleli v Mossade dokonale: Cohen najskôr prvý rok strávil v sýrskej komunite v Argentíne, kde predstieral identitu bohatého biznismena s textilom, ktorý by rád premiestnil svoje úspešné podnikanie do vlasti, do Sýrie. V Buenos Aires sa socializoval medzi Sýrčanmi, najmä tými z vyšších kruhov. Spriatelil sa napríklad s vojenským atašé Aminom al-Hafézom, ktorý sa stal onedlho sýrskym prezidentom. Skvelého herca Cohena si argentínski Sýrčania veľmi obľúbili, isto aj kvôli peniazom, ktoré im rád požičiaval. Chýr o ňom sa doniesol až do Damašku, ktorý bol jeho skutočným cieľom. V sýrskom hlavnom meste pokračoval Cohen vo svojej taktike, žil spoločenským životom, získaval priateľstvá na najvyšších miestach vlády či armády. Traduje sa, že usporadúval neviazané párty pre sýrsku elitu, kde predstieral opitosť, aby zachytil každú dôležitú informáciu o plánoch proti Izraelu. To je zrejme legenda, ale je isté, že sa vypracoval na dôverníka pre viacerých vrcholných predstaviteľov štátu. Nový prezident al-Haféz s ním vraj dokonca rátal ako druhým mužom na ministerstve obrany. Cohen mal otvorené dvere na najcitlivejšie miesta: obišiel sýrske vojenské pevnosti na strategických, vtedy ešte sýrskych Golanských výšinách, kde vstrebal potrebné údaje o rozložení sýrskych zbraní aj o pasciach, ktoré tam Sýrčania nastražili pre prípadný izraelský útok. Túto rolu hral Cohen celé štyri roky, počas ktorých sa len tri razy na krátky čas vrátil domov do Izraela. Tu dostal ďalšie pokyny a pred svojou rodinou, ktorá nesmela o jeho práci nič tušiť, hral svoju ďalšiu divadelnú rolu. Začiatkom roku 1965 sa Cohen po ďalšom krátkom pobyte doma a narodení tretieho dieťaťa opäť vrátil do Sýrie, kde mal svoju misiu onedlho ukončiť. Správal sa však pozoruhodne neopatrne, z vysielačky vo svojom byte vysielal šifrované správy akosi príliš často. Dodnes sa špekuluje o dôvodoch jeho neopatrnosti: či to bola jeho prehnaná sebaistota, ktorú si už predtým na ňom všimli niektorí agenti Mossadu, alebo to bola ľahostajnosť voči vlastnému životu? Cohen nemal normálny život ani manželstvo, už vlastne nebol Cohenom, ale Kamalom Aminom Ta'abetom, ktorý si ani nechcel predstaviť, čo bude robiť po skončení misie. Sýrski tajní ho dolapili v jeho byte práve v čase, keď posielal správy cez svoj vysielač. Bola z toho celosvetová aféra, za mierny trest sa prihováral aj sám pápež Pavol VI.
Sýrčanov to neobmäkčilo. Cohena popravili a pochovali na neznámom mieste. Jeho žena Nadia odvtedy zasvätila celý život tomu, aby sa jeho ostatky vrátili na izraelskú zem. Zatiaľ bez úspechu.
. a -54
Keď jedno marcové ráno v roku 1937 prišiel plukovník František Moravec do svojej kancelárie, medzi dennou korešpondenciou našiel aj obyčajne vyzerajúci list, odoslaný z Chomutova a adresovaný „šéfovi československej spravodajskej služby“. Po jeho prečítaní Moravec okamžite rozhýbal mašinériu svojho úradu a zvolal najbližších podriadených. Muž, podpísaný ako Karl, ponúkal československým spravodajcom tajné informácie o nemeckých vojenských plánoch, agentoch v Československu a prepojeniach sudetonemeckých politikov na najvyššie nemecké vládne miesta. Karl žiadal o schôdzku na nemeckom území a odmenu stostisíc mariek. Moravec požiadal niekoľko najskúsenejších spravodajských dôstojníkov, aby ponuku zanalyzovali a navrhli, ako sa k nej postaviť. Ich záver znel: „Je to provokácia, navrhujeme nereagovať.“ Šéfovi československej tajnej služby však vidina takéhoto exkluzívneho informačného zdroja nedala spávať a nakoniec sa rozhodol riskovať. Karlovi odpísal, že má záujem, akurát ho požiadal, aby k prvej schôdzke došlo na československom území. O niekoľko dní už stáli československí spravodajcovia na námestí v pohraničnom mestečku Kraslice zoči-voči mužovi v pumpkách a klobúku, ktorý držal v rukách dva kufre dokumentov. Jeho prvá veta bola: „Dobrý večer, som Karl, a dosť sa ponáhľam.“ Spolupráca československej tajnej služby s agentom A – 54 sa začala. Išlo o agenta, ktorého plukovník Moravec neskôr vo svojich pamätiach trochu prehnane označil za jedného z najlepších špiónov druhej svetovej vojny a Reinhard Heydrich už o niečo triezvejšie za „ veľmi dobrého a pravdepodobne dokonca najlepšieho agenta československej tajnej služby“.
A -54 alebo Paul Thümmel sa narodil na začiatku storočia v saskom Neuhausene a až do roku 1927 viedol tento vyučený cukrár a pekár celkom obyčajný život. Potom však vypočul volanie doby a začal sa angažovať pri zakladaní NSDAP. Dokonca bol držiteľom zlatého odznaku pre členov strany, ktorí sa najviac pričinili o Hitlerov nástup k moci. Hneď po ňom zavesil Thümmel cukrársku čiapku na klinec a začal pracovať pre nemeckú vojenskú tajnú službu abwehr. Stal sa vysokým dôstojníkom expozitúry abwehru v Drážďanoch a k jeho úlohám okrem iného patrilo vybudovať sieť agentov v Československu. Asi najdôležitejšou informáciou, ktorú Thümmel československej tajnej službe poskytol, bol nemecký plán na obsadenie Čiech a Moravy 15. marca 1939, čo umožnilo Moravcovi včasné presťahovanie časti aparátu služby do Londýna. Thümmel sa neskôr presídlil z Dráždaň do Prahy, kde mal na starosti spravodajské prenikanie do českého odboja. Aj v tom čase udržiaval kontakty už s exilovou československou tajnou službou a poskytoval jej tajné správy. Podľa Moravca im A-54 okrem iného oznámil dátumy nemeckého útoku na Poľsko, Juhosláviu či Sovietsky zväz. V marci 1942 zatklo Thümmela v Prahe gestapo a v roku 1944 ho pod menom Petr Toman previezli do Terezína. Tu bol krátko pred koncom vojny popravený.
O jeho motívoch, metódach a skutočnej spravodajskej hodnote jeho informácií sa už desaťročia vedú spory. Plukovník Moravec, ktorý Thümmela naverboval, ho vo svojich pamätiach Špión, ktorému neverili označuje za spravodajské eso svetového formátu a jeho konaniu dokonca prisudzuje idealistické motívy. Mal sa na ňom podpísať vplyv manželky, ktorá bola Lužická Srbka a neznášala Hitlera. Časť historikov však A-54 považuje za agenta, ktorý zo zištných dôvodov hral na obidve strany. Československej tajnej službe síce poskytol aj niekoľko cenných informácií, ale aj veľa dezinformácií a ako pracovník abwehru mal podiel aj na viacerých akciách, ktoré poškodili český domáci odboj. Jednoducho dobrodruh, ktorý si trúfol na vysokú hru, tá mu však časom prerástla cez hlavu.
.neoznačený hrob
„Pán prezident, musím vas zarmútiť. Človek, za ktorého sa prihovárate, je už mŕtvy.“ Michail Gorbačov rozpažil bezmocne ruky a očakával reakciu svojho amerického kolegu Ronalda Reagana. Ten však veľmi rýchlo prešiel na inú tému.
Muž, o ktorého v dialógu týchto dvoch prezidentov išlo, sa volal Dimitrij Poljakov. Vo svojich najlepších časoch bol generálom sovietskej vojenskej spravodajskej služby GRU a podľa šéfa CIA Jamesa Woolseyho špiónom, ktorý Američanom pomohol vyhrať studenú vojnu.
Poljakov sa narodil v roku 1921 na Ukrajine. Počas druhej svetovej vojny získal ako delostrelec vyznamenanie za statočnosť, čo mu otvorilo dvere k ďalšej vojenskej kariére. Študoval na vojenskej akadémii a neskôr vstúpil do služieb GRU. V roku 1951 bol vyslaný ako vojenský pridelenec na sovietske zastúpenie pri OSN v New Yorku. S americkou tajnou službou začal spolupracovať v roku 1961 a táto spolupráca trvala neuveriteľných dvadsaťpäť rokov. Existujú dve interpretácie, prečo Poljakov začal pre Američanov pracovať. Podľa západných zdrojov sa pod jeho rozhodnutie podpísalo rozhodnutie Moskvy neumožniť mu, aby jeho vážne chorý syn mohol byť vyšetrený v USA. Syn následne zomrel. Niektoré ruské zdroje zase tvrdia, že chcel takto získať finančné prostriedky na synovu operáciu. V každom prípade si Poljakov od CIA sa svoje služby žiadal odmeny len v tisícoch dolárov a často sa uspokojil iba s vecnými darmi. Udicami či drahými zapaľovačmi. Americkým agentom hovoril, že miluje Rusko, ktoré však ničí komunizmus. Pre Američanov Poljakov pracoval aj počas svojho neskoršieho pôsobenia v Barme a v Indii. CIA prezradil niekoľko amerických agentov, ktorí pracovali pre sovietske tajné služby. Poskytol jej aj niektoré tajné vojenské a technologické informácie, fakty o sovietsko-čínskych vzťahoch či informácie o stratégii komunistických partizánov počas vojny vo Vietname. Do centrály CIA poslal aj supertajný záznam diskusie sovietskych dôstojníkov a agentov o stratégii boja proti Západu. Z jeho informácií o technických podrobnostiach sovietskych tankov a rakiet ťažili Američania ešte aj počas vojny v Perzskom zálive. Toho sa však už Poljakov nedožil.
V roku 1980 odišiel do dôchodku v hodnosti generála bez toho, aby jeho kariéru lojálneho sovietskeho spravodajcu poznačil čo len tieň podozrenia spolupráce so Západom. Niekoľko rokov si užíval odpočinok a čas si krátil aj prispievaním do poľovníckeho časopisu. V 80. rokov sa však KGB podarilo naverbovať vysokopostaveného agenta CIA Aldricha Amesa a ten Poljakova prezradil. V roku 1986 ho zatkli, odsúdili za špionáž a v tajnosti popravili. O jeho smrti informoval denník Pravda až v januári 1990. Jeden z agentov CIA, ktorý s Poljakovom prišli do kontaktu, si v tom čase spomenul na odpoveď, ktorou sovietsky generál odbil otázku, aký osud ho čaká, ak sovietske tajné služby prídu na jeho spoluprácu so CIA. „Neoznačený hrob,“ odpovedal vtedy Poljakov.
.kiss and tell
Posledný príbeh pasuje k predošlým trom azda iba svojou legendárnosťou. Umelecké meno tejto ženy sa stalo synonymom sexuálnej špionáže alebo metódy „kiss and tell“. Je však otázne, či krásna zradkyňa, ako ju poznajú dejiny, bola vôbec zradkyňou. Hoci ju Francúzi počas prvej svetovej vojny v Paríži popravili za špionáž pre nemeckú stranu, prokurátor, ktorý ju stíhal, po rokoch priznal, že proti nej neboli takmer nijaké dôkazy. Osudným sa jej zrejme stal až príliš pestrý a nekonvenčný život.
Marghareta Zelle, ako znelo jej skutočné meno, sa narodila v roku 1876 v obchodníckej rodine v Holandsku. Vychovávali ju v blahobyte až do jej trinástich rokov, keď otcov podnik skrachoval. Manželstvo rodičov sa rozpadlo, Marghareta nastúpila do školy pre budúce učiteľky, ale po aférke s riaditeľom musela ako 16-ročná odísť. Nevedno, kto bol v tomto romániku zvodcom, no Marghareta sa zhruba v tomto období rozhodla postarať sama o seba a uniknúť z tesného zovretia spoločenských pravidiel. Zareagovala na inzerát dôstojníka z Východnej Indie, Holanďana so škótskymi koreňmi, ktorý hľadal manželku. Vydala sa, ale ďalšie roky poznačil mužov alkoholizmus a jej flirtovanie s inými vojakmi. A hoci porodila dve deti, netúžila byť domácou paničkou. Tragická smrť dvojročného synčeka manželstvo ukončila. Marghareta sa rozviedla, súd pridelil jej dcérku bývalému manželovi a ona zostala sama, bez peňazí.
Najskôr z núdze vystupovala v parížskom cirkuse a ukázalo sa, že vie celkom dobre tancovať. Vzápätí oslnila francúzsku metropolu ako tanečnica, ktorá predvádzala telo dovtedy nevídaným spôsobom. Tancovala takmer nahá a svoje pohyby označovala za mysticko-náboženské umenie lásky. Zvolila si pseudonym Mata Hari, „Oko dňa“ a využila všetko, čo sa počas manželstva naučila o východnej kultúre. Živila sa najmä ako spoločníčka bohatých a vplyvných mužov. Jej vzťahy boli prelietavé a výnosné, prvá svetová vojna jej však urobila škrt cez plány. Kozmopolitná Európa, v ktorej mohla cestovať a využívať kontakty na vysokých miestach, sa stala po vypuknutí konfliktu minulosťou.
Ako sa píše v jej americkom životopise od Pat Shipmanovej, kontakty s tajnou službou sa začali počas pobytu vo vojnovom Berlíne – o pomoc pri získavaní informácií ju požiadala nemecká armáda. Mata Hari prijala zálohu, no neposkytla za ňu nijakú protislužbu. Peniaze považovala iba za kompenzáciu, pretože nemecký štát jej v Berlíne zhabal šperky a kožušiny. Keď však cez Britániu cestovala z Nemecka do Paríža, Briti voči nej poňali podozrenie. Svetácka žena, inteligentná a skúsená, ktorá ovládala niekoľko cudzích jazykov, podľa nich pôsobila ako vyzvedačka. Záznam o nej sa dostal k Francúzom, a tí urobili zaujímavý ťah. Poverili ju, aby nadviazala styky s nemeckými dôstojníkmi v Španielsku, a vytiahla z nich čo najviac strategických informácií. Mata Hari tentoraz misiu splnila (aby od Francúzov dostala povolenie vycestovať za svojím o 18 rokov mladším ruským milencom). V Španielsku sa podľa pokynov stala spoločníčkou vysokého nemeckého dôstojníka, ktorý pracoval pre vojenskú tajnú službu, a informácie od neho získala. Keď ich však doručila Francúzom, namiesto vďaky ju zatkli a obvinili, že zradila francúzsku armádu a zavinila smrť francúzskych vojakov.
Bola odsúdená na smrť a v roku 1917 ju popravili. Britský reportér, ktorý bol pri tom, napísal, že bola elegantne oblečená a odmietla si dať zaviazať oči. Pozrela popravnej čate do tváre a zomrela pokojne, bez náznaku strachu. Mata Hari/
Jej pravé meno bolo Marghareta Zelle a narodila sa v roku 1876 v Leeuwarden v Holandsku. Pochádzala zo zámožnej obchodníckej rodiny, ale keď mala trinásť rokov, podnik jej otca skrachoval. Živila sa ako orientálna tanečnica a na začiatku prvej svetovej vojny ju do svojich služieb zverbovala nemecká rozviedka. Neskôr prijala aj ponuku od francúzskej tajnej služby a stala sa dvojitou agentkou. Po neúspešnej ofenzíve francúzskej armády, keď sa hľadal obetný baránok, ju Francúzi obvinili z vyzradenia tajných informácií, ktoré zapríčinili smrť 50 tisícov vojakov. Súd ju odsúdil na trest smrti. V októbri 1917 ju v Paríži popravili.
Paul Thümmel/
Narodil sa v roku 1902 v nemeckom Neuhausene a vyučil sa pekárom a cukrárom. Patril k zakladajúcim členom NSDAP v Sasku. Neskôr začal pracovať pre nemeckú vojenskú tajnú službu – Abwehr. V roku 1937 nadviazal spoluprácu s československou spravodajskou službou a začal pre ňu pracovať ako agent A – 54. Včasným varovaním pred nemeckým obsadením Čiech a Moravy umožnil českoslovneským spravodajcom bezproblémový odchod do exilu, kde veľmi rýchlo obnovili svoju činnosť. V roku 1942 ho v Prahe zatklo gestapo. V roku 1944 ho previezli do Terezína a v tejto pevnosti ho 20. apríla 1945, teda krátko pred koncom vojny, popravili.
Dimitrij Poljakov/
Narodil sa v roku 1921 na Ukrajine. Počas druhej svetovej vojny slúžil v Červenej armáde ako delostrelec. Po jej skončení študoval na vojenskej akadémii a neskôr vstúpil do sovietskej vojenskej spravodajskej služby GRU. V roku 1961, keď pôsobil ako sovietsky vojenský pridelenec v New Yorku, nadviazal kontakt s americkou tajnou službou CIA. Američanom odovzdal viacero dôležitých tajných informácií a prezradil im aj niekoľko ich agentov, ktorí pracovali pre sovietske tajné služby. Do dôchodku odišiel v roku 1980 v hodnosti generála. V roku 1986 ho zatkli, odsúdili a v roku 1988 popravili. O jeho smrti Moskva verejne informovala až v roku 1990.
Eli Cohen/
Narodil sa v roku 1924 v Alexandrii v Egypte v židovskej rodine. Po vzniku štátu Izrael sa v Egypte podieľal na viacerých izraelských tajných akciách. Po Suezskej kríze bol nútený opustiť Egypt a v decembri 1956 emigroval do Izraela. Chvíľu pôsobil vo vojenskej kontrarozviedke, ale keďže táto práca ho nenapĺňala a Mossad ho odmietol prijať do svojich radov, stiahol sa a začal žiť rodinným životom. Mossad ho však napokon oslovil a Cohen sa stal jedným z jeho najlepších špiónov. Infiltroval sa do najvyšších sýrskych kruhov, odkiaľ vynášal dôležité informácie. Jeho sýrska misia trvala štyri roky, do januára 1965, keď bol odhalený. Napriek medzinárodným protestom ho odsúdili na smrť a a verejne popravili.
Ktovie, čo by na dnešné aféry povedali špionážne esá 20. storočia. V pomere ku svojej efektivite nestáli veľa peňazí, preukázali obrovskú odvahu a za svoje nasadenie zaplatili životmi. Prinášame príbehy Eliho Cohena, Paula Thümmela, Dimitrija Poljakova a legendami opradenú Mata Hari. .génius z Mossadu
Ťažko povedať, čo je v príbehu Eliho Cohena ešte skutočnosť a čo už je legenda. V každom prípade zostane tento izraelský národný hrdina navždy fascinujúcou postavou. Narodil sa v Egypte, kam sa svojho času presťahovali jeho rodičia, sýrski židia. Hoci ho ako mladíka nadchol vznik štátu Izrael, na rozdiel od svojich príbuzných Egypt hneď neopustil, ale pôsobil tam v sionistickom podzemí. Do Izraela prišiel až v decembri 1956, to mal 32 rokov, ale v pravom domove sa mu až tak nedarilo. Chcel slúžiť tajnej službe Mossad, ten ho však odmietol naverbovať. A tak sa Cohen, obdarený mimoriadnou inteligenciou a pamäťou, stiahol do súkromia. Vzal si za ženu krásnu Nadiu, prišli deti a na živobytie si zarábal ako účtovník v poisťovni. Lenže onedlho hľadal Mossad špeciálneho agenta do Sýrie, ktorá ohrozovala životné záujmy mladého židovského štátu. Cohen prekvapivú ponuku po váhaní zobral, následne pol roka strávil vo výcvikovom stredisku Mossadu, kde sa naučil pracovať so zbraňami, posielať kódované správy rádiovými vlnami, a osvojil si akcent sýrskej arabčiny. Jeho infiltrovanie do najvyšších sýrskych kruhov premysleli v Mossade dokonale: Cohen najskôr prvý rok strávil v sýrskej komunite v Argentíne, kde predstieral identitu bohatého biznismena s textilom, ktorý by rád premiestnil svoje úspešné podnikanie do vlasti, do Sýrie. V Buenos Aires sa socializoval medzi Sýrčanmi, najmä tými z vyšších kruhov. Spriatelil sa napríklad s vojenským atašé Aminom al-Hafézom, ktorý sa stal onedlho sýrskym prezidentom. Skvelého herca Cohena si argentínski Sýrčania veľmi obľúbili, isto aj kvôli peniazom, ktoré im rád požičiaval. Chýr o ňom sa doniesol až do Damašku, ktorý bol jeho skutočným cieľom. V sýrskom hlavnom meste pokračoval Cohen vo svojej taktike, žil spoločenským životom, získaval priateľstvá na najvyšších miestach vlády či armády. Traduje sa, že usporadúval neviazané párty pre sýrsku elitu, kde predstieral opitosť, aby zachytil každú dôležitú informáciu o plánoch proti Izraelu. To je zrejme legenda, ale je isté, že sa vypracoval na dôverníka pre viacerých vrcholných predstaviteľov štátu. Nový prezident al-Haféz s ním vraj dokonca rátal ako druhým mužom na ministerstve obrany. Cohen mal otvorené dvere na najcitlivejšie miesta: obišiel sýrske vojenské pevnosti na strategických, vtedy ešte sýrskych Golanských výšinách, kde vstrebal potrebné údaje o rozložení sýrskych zbraní aj o pasciach, ktoré tam Sýrčania nastražili pre prípadný izraelský útok. Túto rolu hral Cohen celé štyri roky, počas ktorých sa len tri razy na krátky čas vrátil domov do Izraela. Tu dostal ďalšie pokyny a pred svojou rodinou, ktorá nesmela o jeho práci nič tušiť, hral svoju ďalšiu divadelnú rolu. Začiatkom roku 1965 sa Cohen po ďalšom krátkom pobyte doma a narodení tretieho dieťaťa opäť vrátil do Sýrie, kde mal svoju misiu onedlho ukončiť. Správal sa však pozoruhodne neopatrne, z vysielačky vo svojom byte vysielal šifrované správy akosi príliš často. Dodnes sa špekuluje o dôvodoch jeho neopatrnosti: či to bola jeho prehnaná sebaistota, ktorú si už predtým na ňom všimli niektorí agenti Mossadu, alebo to bola ľahostajnosť voči vlastnému životu? Cohen nemal normálny život ani manželstvo, už vlastne nebol Cohenom, ale Kamalom Aminom Ta'abetom, ktorý si ani nechcel predstaviť, čo bude robiť po skončení misie. Sýrski tajní ho dolapili v jeho byte práve v čase, keď posielal správy cez svoj vysielač. Bola z toho celosvetová aféra, za mierny trest sa prihováral aj sám pápež Pavol VI.
Sýrčanov to neobmäkčilo. Cohena popravili a pochovali na neznámom mieste. Jeho žena Nadia odvtedy zasvätila celý život tomu, aby sa jeho ostatky vrátili na izraelskú zem. Zatiaľ bez úspechu.
. a -54
Keď jedno marcové ráno v roku 1937 prišiel plukovník František Moravec do svojej kancelárie, medzi dennou korešpondenciou našiel aj obyčajne vyzerajúci list, odoslaný z Chomutova a adresovaný „šéfovi československej spravodajskej služby“. Po jeho prečítaní Moravec okamžite rozhýbal mašinériu svojho úradu a zvolal najbližších podriadených. Muž, podpísaný ako Karl, ponúkal československým spravodajcom tajné informácie o nemeckých vojenských plánoch, agentoch v Československu a prepojeniach sudetonemeckých politikov na najvyššie nemecké vládne miesta. Karl žiadal o schôdzku na nemeckom území a odmenu stostisíc mariek. Moravec požiadal niekoľko najskúsenejších spravodajských dôstojníkov, aby ponuku zanalyzovali a navrhli, ako sa k nej postaviť. Ich záver znel: „Je to provokácia, navrhujeme nereagovať.“ Šéfovi československej tajnej služby však vidina takéhoto exkluzívneho informačného zdroja nedala spávať a nakoniec sa rozhodol riskovať. Karlovi odpísal, že má záujem, akurát ho požiadal, aby k prvej schôdzke došlo na československom území. O niekoľko dní už stáli československí spravodajcovia na námestí v pohraničnom mestečku Kraslice zoči-voči mužovi v pumpkách a klobúku, ktorý držal v rukách dva kufre dokumentov. Jeho prvá veta bola: „Dobrý večer, som Karl, a dosť sa ponáhľam.“ Spolupráca československej tajnej služby s agentom A – 54 sa začala. Išlo o agenta, ktorého plukovník Moravec neskôr vo svojich pamätiach trochu prehnane označil za jedného z najlepších špiónov druhej svetovej vojny a Reinhard Heydrich už o niečo triezvejšie za „ veľmi dobrého a pravdepodobne dokonca najlepšieho agenta československej tajnej služby“.
A -54 alebo Paul Thümmel sa narodil na začiatku storočia v saskom Neuhausene a až do roku 1927 viedol tento vyučený cukrár a pekár celkom obyčajný život. Potom však vypočul volanie doby a začal sa angažovať pri zakladaní NSDAP. Dokonca bol držiteľom zlatého odznaku pre členov strany, ktorí sa najviac pričinili o Hitlerov nástup k moci. Hneď po ňom zavesil Thümmel cukrársku čiapku na klinec a začal pracovať pre nemeckú vojenskú tajnú službu abwehr. Stal sa vysokým dôstojníkom expozitúry abwehru v Drážďanoch a k jeho úlohám okrem iného patrilo vybudovať sieť agentov v Československu. Asi najdôležitejšou informáciou, ktorú Thümmel československej tajnej službe poskytol, bol nemecký plán na obsadenie Čiech a Moravy 15. marca 1939, čo umožnilo Moravcovi včasné presťahovanie časti aparátu služby do Londýna. Thümmel sa neskôr presídlil z Dráždaň do Prahy, kde mal na starosti spravodajské prenikanie do českého odboja. Aj v tom čase udržiaval kontakty už s exilovou československou tajnou službou a poskytoval jej tajné správy. Podľa Moravca im A-54 okrem iného oznámil dátumy nemeckého útoku na Poľsko, Juhosláviu či Sovietsky zväz. V marci 1942 zatklo Thümmela v Prahe gestapo a v roku 1944 ho pod menom Petr Toman previezli do Terezína. Tu bol krátko pred koncom vojny popravený.
O jeho motívoch, metódach a skutočnej spravodajskej hodnote jeho informácií sa už desaťročia vedú spory. Plukovník Moravec, ktorý Thümmela naverboval, ho vo svojich pamätiach Špión, ktorému neverili označuje za spravodajské eso svetového formátu a jeho konaniu dokonca prisudzuje idealistické motívy. Mal sa na ňom podpísať vplyv manželky, ktorá bola Lužická Srbka a neznášala Hitlera. Časť historikov však A-54 považuje za agenta, ktorý zo zištných dôvodov hral na obidve strany. Československej tajnej službe síce poskytol aj niekoľko cenných informácií, ale aj veľa dezinformácií a ako pracovník abwehru mal podiel aj na viacerých akciách, ktoré poškodili český domáci odboj. Jednoducho dobrodruh, ktorý si trúfol na vysokú hru, tá mu však časom prerástla cez hlavu.
.neoznačený hrob
„Pán prezident, musím vas zarmútiť. Človek, za ktorého sa prihovárate, je už mŕtvy.“ Michail Gorbačov rozpažil bezmocne ruky a očakával reakciu svojho amerického kolegu Ronalda Reagana. Ten však veľmi rýchlo prešiel na inú tému.
Muž, o ktorého v dialógu týchto dvoch prezidentov išlo, sa volal Dimitrij Poljakov. Vo svojich najlepších časoch bol generálom sovietskej vojenskej spravodajskej služby GRU a podľa šéfa CIA Jamesa Woolseyho špiónom, ktorý Američanom pomohol vyhrať studenú vojnu.
Poljakov sa narodil v roku 1921 na Ukrajine. Počas druhej svetovej vojny získal ako delostrelec vyznamenanie za statočnosť, čo mu otvorilo dvere k ďalšej vojenskej kariére. Študoval na vojenskej akadémii a neskôr vstúpil do služieb GRU. V roku 1951 bol vyslaný ako vojenský pridelenec na sovietske zastúpenie pri OSN v New Yorku. S americkou tajnou službou začal spolupracovať v roku 1961 a táto spolupráca trvala neuveriteľných dvadsaťpäť rokov. Existujú dve interpretácie, prečo Poljakov začal pre Američanov pracovať. Podľa západných zdrojov sa pod jeho rozhodnutie podpísalo rozhodnutie Moskvy neumožniť mu, aby jeho vážne chorý syn mohol byť vyšetrený v USA. Syn následne zomrel. Niektoré ruské zdroje zase tvrdia, že chcel takto získať finančné prostriedky na synovu operáciu. V každom prípade si Poljakov od CIA sa svoje služby žiadal odmeny len v tisícoch dolárov a často sa uspokojil iba s vecnými darmi. Udicami či drahými zapaľovačmi. Americkým agentom hovoril, že miluje Rusko, ktoré však ničí komunizmus. Pre Američanov Poljakov pracoval aj počas svojho neskoršieho pôsobenia v Barme a v Indii. CIA prezradil niekoľko amerických agentov, ktorí pracovali pre sovietske tajné služby. Poskytol jej aj niektoré tajné vojenské a technologické informácie, fakty o sovietsko-čínskych vzťahoch či informácie o stratégii komunistických partizánov počas vojny vo Vietname. Do centrály CIA poslal aj supertajný záznam diskusie sovietskych dôstojníkov a agentov o stratégii boja proti Západu. Z jeho informácií o technických podrobnostiach sovietskych tankov a rakiet ťažili Američania ešte aj počas vojny v Perzskom zálive. Toho sa však už Poljakov nedožil.
V roku 1980 odišiel do dôchodku v hodnosti generála bez toho, aby jeho kariéru lojálneho sovietskeho spravodajcu poznačil čo len tieň podozrenia spolupráce so Západom. Niekoľko rokov si užíval odpočinok a čas si krátil aj prispievaním do poľovníckeho časopisu. V 80. rokov sa však KGB podarilo naverbovať vysokopostaveného agenta CIA Aldricha Amesa a ten Poljakova prezradil. V roku 1986 ho zatkli, odsúdili za špionáž a v tajnosti popravili. O jeho smrti informoval denník Pravda až v januári 1990. Jeden z agentov CIA, ktorý s Poljakovom prišli do kontaktu, si v tom čase spomenul na odpoveď, ktorou sovietsky generál odbil otázku, aký osud ho čaká, ak sovietske tajné služby prídu na jeho spoluprácu so CIA. „Neoznačený hrob,“ odpovedal vtedy Poljakov.
.kiss and tell
Posledný príbeh pasuje k predošlým trom azda iba svojou legendárnosťou. Umelecké meno tejto ženy sa stalo synonymom sexuálnej špionáže alebo metódy „kiss and tell“. Je však otázne, či krásna zradkyňa, ako ju poznajú dejiny, bola vôbec zradkyňou. Hoci ju Francúzi počas prvej svetovej vojny v Paríži popravili za špionáž pre nemeckú stranu, prokurátor, ktorý ju stíhal, po rokoch priznal, že proti nej neboli takmer nijaké dôkazy. Osudným sa jej zrejme stal až príliš pestrý a nekonvenčný život.
Marghareta Zelle, ako znelo jej skutočné meno, sa narodila v roku 1876 v obchodníckej rodine v Holandsku. Vychovávali ju v blahobyte až do jej trinástich rokov, keď otcov podnik skrachoval. Manželstvo rodičov sa rozpadlo, Marghareta nastúpila do školy pre budúce učiteľky, ale po aférke s riaditeľom musela ako 16-ročná odísť. Nevedno, kto bol v tomto romániku zvodcom, no Marghareta sa zhruba v tomto období rozhodla postarať sama o seba a uniknúť z tesného zovretia spoločenských pravidiel. Zareagovala na inzerát dôstojníka z Východnej Indie, Holanďana so škótskymi koreňmi, ktorý hľadal manželku. Vydala sa, ale ďalšie roky poznačil mužov alkoholizmus a jej flirtovanie s inými vojakmi. A hoci porodila dve deti, netúžila byť domácou paničkou. Tragická smrť dvojročného synčeka manželstvo ukončila. Marghareta sa rozviedla, súd pridelil jej dcérku bývalému manželovi a ona zostala sama, bez peňazí.
Najskôr z núdze vystupovala v parížskom cirkuse a ukázalo sa, že vie celkom dobre tancovať. Vzápätí oslnila francúzsku metropolu ako tanečnica, ktorá predvádzala telo dovtedy nevídaným spôsobom. Tancovala takmer nahá a svoje pohyby označovala za mysticko-náboženské umenie lásky. Zvolila si pseudonym Mata Hari, „Oko dňa“ a využila všetko, čo sa počas manželstva naučila o východnej kultúre. Živila sa najmä ako spoločníčka bohatých a vplyvných mužov. Jej vzťahy boli prelietavé a výnosné, prvá svetová vojna jej však urobila škrt cez plány. Kozmopolitná Európa, v ktorej mohla cestovať a využívať kontakty na vysokých miestach, sa stala po vypuknutí konfliktu minulosťou.
Ako sa píše v jej americkom životopise od Pat Shipmanovej, kontakty s tajnou službou sa začali počas pobytu vo vojnovom Berlíne – o pomoc pri získavaní informácií ju požiadala nemecká armáda. Mata Hari prijala zálohu, no neposkytla za ňu nijakú protislužbu. Peniaze považovala iba za kompenzáciu, pretože nemecký štát jej v Berlíne zhabal šperky a kožušiny. Keď však cez Britániu cestovala z Nemecka do Paríža, Briti voči nej poňali podozrenie. Svetácka žena, inteligentná a skúsená, ktorá ovládala niekoľko cudzích jazykov, podľa nich pôsobila ako vyzvedačka. Záznam o nej sa dostal k Francúzom, a tí urobili zaujímavý ťah. Poverili ju, aby nadviazala styky s nemeckými dôstojníkmi v Španielsku, a vytiahla z nich čo najviac strategických informácií. Mata Hari tentoraz misiu splnila (aby od Francúzov dostala povolenie vycestovať za svojím o 18 rokov mladším ruským milencom). V Španielsku sa podľa pokynov stala spoločníčkou vysokého nemeckého dôstojníka, ktorý pracoval pre vojenskú tajnú službu, a informácie od neho získala. Keď ich však doručila Francúzom, namiesto vďaky ju zatkli a obvinili, že zradila francúzsku armádu a zavinila smrť francúzskych vojakov.
Bola odsúdená na smrť a v roku 1917 ju popravili. Britský reportér, ktorý bol pri tom, napísal, že bola elegantne oblečená a odmietla si dať zaviazať oči. Pozrela popravnej čate do tváre a zomrela pokojne, bez náznaku strachu. Mata Hari/
Jej pravé meno bolo Marghareta Zelle a narodila sa v roku 1876 v Leeuwarden v Holandsku. Pochádzala zo zámožnej obchodníckej rodiny, ale keď mala trinásť rokov, podnik jej otca skrachoval. Živila sa ako orientálna tanečnica a na začiatku prvej svetovej vojny ju do svojich služieb zverbovala nemecká rozviedka. Neskôr prijala aj ponuku od francúzskej tajnej služby a stala sa dvojitou agentkou. Po neúspešnej ofenzíve francúzskej armády, keď sa hľadal obetný baránok, ju Francúzi obvinili z vyzradenia tajných informácií, ktoré zapríčinili smrť 50 tisícov vojakov. Súd ju odsúdil na trest smrti. V októbri 1917 ju v Paríži popravili.
Paul Thümmel/
Narodil sa v roku 1902 v nemeckom Neuhausene a vyučil sa pekárom a cukrárom. Patril k zakladajúcim členom NSDAP v Sasku. Neskôr začal pracovať pre nemeckú vojenskú tajnú službu – Abwehr. V roku 1937 nadviazal spoluprácu s československou spravodajskou službou a začal pre ňu pracovať ako agent A – 54. Včasným varovaním pred nemeckým obsadením Čiech a Moravy umožnil českoslovneským spravodajcom bezproblémový odchod do exilu, kde veľmi rýchlo obnovili svoju činnosť. V roku 1942 ho v Prahe zatklo gestapo. V roku 1944 ho previezli do Terezína a v tejto pevnosti ho 20. apríla 1945, teda krátko pred koncom vojny, popravili.
Dimitrij Poljakov/
Narodil sa v roku 1921 na Ukrajine. Počas druhej svetovej vojny slúžil v Červenej armáde ako delostrelec. Po jej skončení študoval na vojenskej akadémii a neskôr vstúpil do sovietskej vojenskej spravodajskej služby GRU. V roku 1961, keď pôsobil ako sovietsky vojenský pridelenec v New Yorku, nadviazal kontakt s americkou tajnou službou CIA. Američanom odovzdal viacero dôležitých tajných informácií a prezradil im aj niekoľko ich agentov, ktorí pracovali pre sovietske tajné služby. Do dôchodku odišiel v roku 1980 v hodnosti generála. V roku 1986 ho zatkli, odsúdili a v roku 1988 popravili. O jeho smrti Moskva verejne informovala až v roku 1990.
Eli Cohen/
Narodil sa v roku 1924 v Alexandrii v Egypte v židovskej rodine. Po vzniku štátu Izrael sa v Egypte podieľal na viacerých izraelských tajných akciách. Po Suezskej kríze bol nútený opustiť Egypt a v decembri 1956 emigroval do Izraela. Chvíľu pôsobil vo vojenskej kontrarozviedke, ale keďže táto práca ho nenapĺňala a Mossad ho odmietol prijať do svojich radov, stiahol sa a začal žiť rodinným životom. Mossad ho však napokon oslovil a Cohen sa stal jedným z jeho najlepších špiónov. Infiltroval sa do najvyšších sýrskych kruhov, odkiaľ vynášal dôležité informácie. Jeho sýrska misia trvala štyri roky, do januára 1965, keď bol odhalený. Napriek medzinárodným protestom ho odsúdili na smrť a a verejne popravili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.