V malom pieskovisku pred panelákom sídliska sedí chlapec a drobnými rúčkami podniká cestu do stredu Zeme. Je vzrušujúce naraziť na tmavú mazľavú hlinu a drvinu zo staveniska pod pieskom. Červené bobuľky jarabiny. Pre neho je tých pár štvorcových metrov piesku najväčšou púšťou sveta s mnohými tajomnými pokladmi. O pár mesiacov sa však náhle zmení na kokpit rýchleho auta. Deti si ľahko vytvarujú z piesku dokonalé anatomické sedadlá. Tehly v dôležitej funkcii pedálov. Formula, ale aj rodinný sedan. Podľa nálady. Koliesko od kočíka ako volant a gumený zvon na čistenie upchatého drezu prisatý na doštičku ako radiaca páka. Tajomstvo pre mamu, odkiaľ sa v kúpeľni ustavične berie toľko piesku. Neskôr sa z nej stane iná páka, posunie sa medzi kolená, tentoraz ako knipel superstíhačky. Už ako deti sme spoznali celú hĺbku, šírku i výšku sveta. Stačila na to fantázia a pol tatrovky piesku. Náhle si na to spomenieme až v dospelosti a zatúžime znova cestovať v priestore a čase.
.začínali sme v Lendaku
Môj priateľ Marek Stolarčík – skautským menom Kekso s takýmito rozžiarenými očami pozeral jedného večera na premietané fotografie, ktoré som urobil spod vrchlíka môjho padákového klzáka. Chopok s hrebeňom Nízkych Tatier a s teniskami, čo práve videl na mojich nohách. Skautíci boli síce na važeckej fare úplne z iného dôvodu, ale z jeho prosby, vyskúšať si nafúknuť padák na lúke Hovaldu, som sa už nemohol vykrútiť. Až som sa divil, ako rýchlo si dokázal vopchať strapatú hlavu do ochrannej prilby, keď som váhavo povedal že „teda dobre a áno“. Váľanie sa v tráve, vlečenie vo vetre cez klzké kravské... dôkazy ich nedávnej tam prítomnosti. Ale aj prvý meter výšky pri zlete mierne sklonenou lúčkou. A už sa to nedalo vrátiť späť. Kto zažije prechod z 2D pohybu do 3D v sedačke paraglajdu a prebudí to v ňom pilota stíhačky z detského pieskoviska, už nedokáže prestať. Marek začal lietať. Zo študentských brigád si našetril na prvý padák. Poznáte tú nesmrteľnosť -násťročných. Záchranný padák som mu viac-menej nanútil. Beztak mi ten dômyselne zabalený kus životodarnej látky ležaním v skrini len stále nástojčivejšie vyčítal, že som pribral, a už pár rokov som dvadsať kíl nad jeho maximálnu nosnosť.
Začalo sa spoločné lietanie. Lendak, prvé predĺžené zlety, svahovanie. Na Sľubici prvý seriózny termický let. Bál som sa nebojácnosti mladých pilotov z okruhu jeho priateľov. Základné delenie pri našom leteckom športe je totiž také, že sú len dve skupiny pilotov – prismelí a starí. Tam, kam sa vyvinul tento nádherný šport aj napriek bolestivým zlomeninám a vedrám adrenalínu z bytostného strachu našej generácie pionierov lietania, tam oni len začínali. Rýchlo nás predbehli. Marek sa začlenil do partie „uletených“ – mladých ambicióznych letcov a nomádov. Precestoval s nimi a so svojím padákom temer celú Európu.
.dobrodružné srdcia
Raz za rok sa schádzame na vrbovskej fare a ukazujeme si fotky a krátke filmy z toho, čo za uplynulý rok nalietame. So závisťou som mohol pozorovať hory a krajiny, do ktorých už asi nenájdem odvahu cestovať za lietaním. Alpy, Balkán a posledné roky pribudla India, Pakistan. Keď komusi kedysi v Alpách napadlo skočiť s výsadkárskym obdĺžnikovým padákom zo strmej hory, tak asi ani netušil, kam to až dospeje. Že raz budem pozerať dokument o svetovom rekorde Ďura Kleju, pilota spod Tatier, ktorý s parťákom prileteli v Himalájach ku osemtisícovému vrchu K2, prekonali bez kyslíka výšku 7 000 m nad morom a na svojich bezmotorových krídlach len z látky a šnúr sa po vyše stovke odletených kilometroch vrátili späť k najbližšej civilizácii. V búrlivých srdciach Mareka a jeho priateľov to však bola výzva. A tak tento rok šli objavovať nepoznané hory Iránu. Vybavení kvalitnými fotoaparátmi – to je to, čo Marek študuje a hodlá sa tým aj živiť, byť dobrým fotografom je dar zhora, niet dôvodu neurobiť zo zaujímavej destinácie nádherné fotografie. Letecké prístroje a vysielačka sú podmienkou na udržanie sa vo vzduchu a bezpečný let bezmotorového padáka – vetroňa.
.špionáž? Nemožné!
Ak som sa o Mareka a našich spoločných priateľov bál, tak len z dôvodu silných termických poryvov, nepredvídateľných údolných vetrov, nevyspytateľných búrkových mrakov. Krkolomných štartov na panenských štartovačkách. Alebo exotických chorôb. Ani by mi nenapadlo, že budú zadržaní s podozrením, že mohli vykonávať špionáž. Let na padákovom klzáku vyžaduje neustálu pozornosť. Kde-tu človek stihne urobiť pár záberov a hneď sa znova venuje pilotáži. Z kilometrovej výšky sa ťažko dá rozoznať, čo je na zemi, kde sú zakázané oblasti na lietanie a čo vlastne človek odfotil. Že tá smietka na zemi je nejaké tajné zariadenie. Zvlášť v neznámych horách. Ale na padáku si nerozložíte mapu ako v kabíne lietadla. Omyly sa stávajú.
Tí slovenskí piloti, čo sú internovaní v Iráne, nie sú nezodpovední turisti ani hazardéri. Úplne analogicky, ako horolezci v Pakistane, aj oni na svojej expedícii posúvajú hranice nášho mladého športu. Som na nich hrdý a aj v ich mene prosím, aby sme ako krajina, ich vlasť, urobili všetko pre to, aby sa mohli vrátiť späť do slobodného priestoru so šuštiacou látkou nad hlavou a oblakmi, kam len oko dovidí. A najmä, aby sa mohli vrátiť k svojim blízkym tu na Slovensku.
Autor je pilot padákového klzáka a katolícky kňaz vo Vrbove.
.začínali sme v Lendaku
Môj priateľ Marek Stolarčík – skautským menom Kekso s takýmito rozžiarenými očami pozeral jedného večera na premietané fotografie, ktoré som urobil spod vrchlíka môjho padákového klzáka. Chopok s hrebeňom Nízkych Tatier a s teniskami, čo práve videl na mojich nohách. Skautíci boli síce na važeckej fare úplne z iného dôvodu, ale z jeho prosby, vyskúšať si nafúknuť padák na lúke Hovaldu, som sa už nemohol vykrútiť. Až som sa divil, ako rýchlo si dokázal vopchať strapatú hlavu do ochrannej prilby, keď som váhavo povedal že „teda dobre a áno“. Váľanie sa v tráve, vlečenie vo vetre cez klzké kravské... dôkazy ich nedávnej tam prítomnosti. Ale aj prvý meter výšky pri zlete mierne sklonenou lúčkou. A už sa to nedalo vrátiť späť. Kto zažije prechod z 2D pohybu do 3D v sedačke paraglajdu a prebudí to v ňom pilota stíhačky z detského pieskoviska, už nedokáže prestať. Marek začal lietať. Zo študentských brigád si našetril na prvý padák. Poznáte tú nesmrteľnosť -násťročných. Záchranný padák som mu viac-menej nanútil. Beztak mi ten dômyselne zabalený kus životodarnej látky ležaním v skrini len stále nástojčivejšie vyčítal, že som pribral, a už pár rokov som dvadsať kíl nad jeho maximálnu nosnosť.
Začalo sa spoločné lietanie. Lendak, prvé predĺžené zlety, svahovanie. Na Sľubici prvý seriózny termický let. Bál som sa nebojácnosti mladých pilotov z okruhu jeho priateľov. Základné delenie pri našom leteckom športe je totiž také, že sú len dve skupiny pilotov – prismelí a starí. Tam, kam sa vyvinul tento nádherný šport aj napriek bolestivým zlomeninám a vedrám adrenalínu z bytostného strachu našej generácie pionierov lietania, tam oni len začínali. Rýchlo nás predbehli. Marek sa začlenil do partie „uletených“ – mladých ambicióznych letcov a nomádov. Precestoval s nimi a so svojím padákom temer celú Európu.
.dobrodružné srdcia
Raz za rok sa schádzame na vrbovskej fare a ukazujeme si fotky a krátke filmy z toho, čo za uplynulý rok nalietame. So závisťou som mohol pozorovať hory a krajiny, do ktorých už asi nenájdem odvahu cestovať za lietaním. Alpy, Balkán a posledné roky pribudla India, Pakistan. Keď komusi kedysi v Alpách napadlo skočiť s výsadkárskym obdĺžnikovým padákom zo strmej hory, tak asi ani netušil, kam to až dospeje. Že raz budem pozerať dokument o svetovom rekorde Ďura Kleju, pilota spod Tatier, ktorý s parťákom prileteli v Himalájach ku osemtisícovému vrchu K2, prekonali bez kyslíka výšku 7 000 m nad morom a na svojich bezmotorových krídlach len z látky a šnúr sa po vyše stovke odletených kilometroch vrátili späť k najbližšej civilizácii. V búrlivých srdciach Mareka a jeho priateľov to však bola výzva. A tak tento rok šli objavovať nepoznané hory Iránu. Vybavení kvalitnými fotoaparátmi – to je to, čo Marek študuje a hodlá sa tým aj živiť, byť dobrým fotografom je dar zhora, niet dôvodu neurobiť zo zaujímavej destinácie nádherné fotografie. Letecké prístroje a vysielačka sú podmienkou na udržanie sa vo vzduchu a bezpečný let bezmotorového padáka – vetroňa.
.špionáž? Nemožné!
Ak som sa o Mareka a našich spoločných priateľov bál, tak len z dôvodu silných termických poryvov, nepredvídateľných údolných vetrov, nevyspytateľných búrkových mrakov. Krkolomných štartov na panenských štartovačkách. Alebo exotických chorôb. Ani by mi nenapadlo, že budú zadržaní s podozrením, že mohli vykonávať špionáž. Let na padákovom klzáku vyžaduje neustálu pozornosť. Kde-tu človek stihne urobiť pár záberov a hneď sa znova venuje pilotáži. Z kilometrovej výšky sa ťažko dá rozoznať, čo je na zemi, kde sú zakázané oblasti na lietanie a čo vlastne človek odfotil. Že tá smietka na zemi je nejaké tajné zariadenie. Zvlášť v neznámych horách. Ale na padáku si nerozložíte mapu ako v kabíne lietadla. Omyly sa stávajú.
Tí slovenskí piloti, čo sú internovaní v Iráne, nie sú nezodpovední turisti ani hazardéri. Úplne analogicky, ako horolezci v Pakistane, aj oni na svojej expedícii posúvajú hranice nášho mladého športu. Som na nich hrdý a aj v ich mene prosím, aby sme ako krajina, ich vlasť, urobili všetko pre to, aby sa mohli vrátiť späť do slobodného priestoru so šuštiacou látkou nad hlavou a oblakmi, kam len oko dovidí. A najmä, aby sa mohli vrátiť k svojim blízkym tu na Slovensku.
Autor je pilot padákového klzáka a katolícky kňaz vo Vrbove.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.