Keď prichádzali v štyridsiatom piatom do Česka Sovieti, babička spálila všetky fotografie a dokumenty o živote na Volyni, tak sa bála, že ju odvezú naspäť.
Ako som už písal minulý týždeň, Poliaci a Ukrajinci si pripomínajú sedemdesiate výročie Volynskej masakry, najväčšieho etnického konfliktu na východe Európy v minulom storočí. Po pomerne šialenej rezolúcii poľského Sejmu, ktorý nazval útoky ukrajinských povstalcov na poľské dediny „etnickou čistkou s črtami genocídy“ som s nádejou čakal na návštevu umierneného poľského prezidenta Bronislawa Komorowského na Volyni. „Modlime sa spoločne za všetky obete, Poliakov aj Ukrajincov,“ predniesol minulý víkend Komorowski a zdalo sa, že pochopil. O deň neskôr, pod tlakom nacionalistov okolo šéfa opozície Jaroslawa Kaczynského, však dodal nezmierlivú a nezmyselnú vetu: „Tu nemožno klásť znamienko rovnosti, vraždiť začali Ukrajinci. Poliaci len odpovedali.“
Áno, aj keby mal Komorowski pravdu, hoci, ako dodávajú ukrajinskí historici, ukrajinská nevraživosť nespadla z neba a polonizačný asimilačný tlak na prevažne ukrajinskú Volyň v dvadsiatych a tridsiatych rokoch je faktom, takto sa na udalosti pozerať nedá. Poľských dedinčanov vraždili predsa ukrajinské jednotky povstaleckej armády, ale Poliaci si vyliali zlosť nie na tých ozbrojencoch, ale zase na ukrajinských dedinčanoch, ktorí väčšinou nemali s útočníkmi nič spoločné. Nezmyselné sú aj počty, ktoré podľa Poliakov sú zopár tisíc mŕtvych Ukrajincov, kým sami Ukrajinci hovoria o štyridsiatich tisícoch svojich mŕtvych, čo je množstvo, porovnateľné s poľskými obeťami.
Trochu múdrejšie zneli Komorowského slová, keď hovoril, že „bratovražedná vojna je vždy strašná“. Ja k tomu dodávam, že na Volyni vtedy v roku 1943 nič bratského nebolo, hoci majú k sebe poľština s ukrajinčinou blízko asi tak ako čeština a slovenčina. Za seba hovorím, že žiadne vraždenie nevinných nemožno ospravedlniť tým, že to bola len odplata. My Česi, ktorí sme takto v čase mieru povraždili v roku 1945 desať-, možno aj pätnásťtisíc sudetských mužov, žien, detí a starcov, o tom vieme svoje.
Autor je redaktor MF DNES a Lidových novín
Ako som už písal minulý týždeň, Poliaci a Ukrajinci si pripomínajú sedemdesiate výročie Volynskej masakry, najväčšieho etnického konfliktu na východe Európy v minulom storočí. Po pomerne šialenej rezolúcii poľského Sejmu, ktorý nazval útoky ukrajinských povstalcov na poľské dediny „etnickou čistkou s črtami genocídy“ som s nádejou čakal na návštevu umierneného poľského prezidenta Bronislawa Komorowského na Volyni. „Modlime sa spoločne za všetky obete, Poliakov aj Ukrajincov,“ predniesol minulý víkend Komorowski a zdalo sa, že pochopil. O deň neskôr, pod tlakom nacionalistov okolo šéfa opozície Jaroslawa Kaczynského, však dodal nezmierlivú a nezmyselnú vetu: „Tu nemožno klásť znamienko rovnosti, vraždiť začali Ukrajinci. Poliaci len odpovedali.“
Áno, aj keby mal Komorowski pravdu, hoci, ako dodávajú ukrajinskí historici, ukrajinská nevraživosť nespadla z neba a polonizačný asimilačný tlak na prevažne ukrajinskú Volyň v dvadsiatych a tridsiatych rokoch je faktom, takto sa na udalosti pozerať nedá. Poľských dedinčanov vraždili predsa ukrajinské jednotky povstaleckej armády, ale Poliaci si vyliali zlosť nie na tých ozbrojencoch, ale zase na ukrajinských dedinčanoch, ktorí väčšinou nemali s útočníkmi nič spoločné. Nezmyselné sú aj počty, ktoré podľa Poliakov sú zopár tisíc mŕtvych Ukrajincov, kým sami Ukrajinci hovoria o štyridsiatich tisícoch svojich mŕtvych, čo je množstvo, porovnateľné s poľskými obeťami.
Trochu múdrejšie zneli Komorowského slová, keď hovoril, že „bratovražedná vojna je vždy strašná“. Ja k tomu dodávam, že na Volyni vtedy v roku 1943 nič bratského nebolo, hoci majú k sebe poľština s ukrajinčinou blízko asi tak ako čeština a slovenčina. Za seba hovorím, že žiadne vraždenie nevinných nemožno ospravedlniť tým, že to bola len odplata. My Česi, ktorí sme takto v čase mieru povraždili v roku 1945 desať-, možno aj pätnásťtisíc sudetských mužov, žien, detí a starcov, o tom vieme svoje.
Autor je redaktor MF DNES a Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.