Pred dvoma rokmi sme s manželkou usúdili, že náš 113-ročný dom s tromi miestnosťami, jedným okienkom na juh a bez teplej vody nám stačiť nebude a na jeho mieste treba postaviť väčší. Tisíckrát som to rozhodnutie oľutoval. A tisíckrát som našiel dôvod pokračovať.
Od (najmä mestských) idealistov mám dosť ďaleko. V rodinnom dome nevidím veľkú romantiku ani pohodu. Vďaka tomu, že som v štyroch rodinných domoch v dvoch dedinách prežil celý život, rozhodoval som sa skôr pragmaticky. Rozhodujúca bola pritom zdanlivo banálna otázka: čo robia ľudia, ktorí žijú v panelákoch, v sobotu doobeda. Odpovede sú rôzne, ale vo mne sa najhlbšie usadila predstava času stráveného v pyžame pred televízorom. Zostala jediná možnosť: Postav dom!
Od tohto pragmatického rozhodnutia k realizácii vedie veľmi dlhá a krivolaká cesta: búracie povolenie, búranie, odvoz odpadu, projekty na všetko možné, stavebné konanie, stavebné povolenie, pečiatky, podpisy, výpisy, vklady, potvrdenia, ručitelia, pôžičky...
.majster, ešte pivo?
Keď to s pomocou všetkých príbuzných (a azda aj svätých) a s láskavým dovolením susedov zdoláte, ovládne vás opojný pocit. Všetky formality sú vybavené, účet plný ako nikdy, a do budúcnosti hľadíte s nezdolným, ale, ako sa už čoskoro ukáže, nie celkom oprávneným optimizmom.
Sčasti za to môžete sami, sčasti vami neovplyvniteľné skutočnosti (viete, aký drahý je cement?), ale zo všetkého najviac budete obviňovať vašich „majstrov“. Niekoľko príkladov a varovaní.
Nech majster vyzerá akokoľvek erudovane (čo poznáte napríklad z viet typu „To nie je problém...) alebo sa dokonca hrdí inžinierskym titulom, vždy je dobré po ňom všetko premerať. Inak sa vám môže stať, že keď ste podľa jeho merania vykopali a zaliali základy, zistíte, že tých 30 centimetrov, o ktoré sa vám zväčšila garáž, ubudlo v spálni. Neverte ani majstrovi s digitálnou vodováhou, ktorý príde osadiť okná. Určite nebudú v jednej rovine a vy budete tohto vyťaženého odborníka zháňať nasledujúce tri týždne.
Rovnako nie je dobré spoľahnúť sa na to, že si majstri zapamätali, čo majú presne urobiť. Ak odídete čo len na tri hodiny (to je len niekoľko dní stará skúsenosť), zalejú betónom aj to, čo nemali, a na to, čo zaliať mali, nezvýši materiál.
Tiež je dobré vedieť, že majstri niečo stoja. A zvyčajne je to ešte viac, než povedia na začiatku. V našej obci sa to začína už u nezamestnaných, rozmaznaných štátom i blízkosťou Bratislavy. Osemdesiat korún na hodinu plus stály prísun piva za to, čomu sa eufemisticky hovorí pomocné stavebné práce, vás definitívne zbaví ilúzií a týchto „ľudí práce“ si už radšej nikdy nezavoláte. O absencii elementárnej súdnosti vás presvedčí „známy“ tesár, ktorý okrem desiatej, obeda, olovrantu a nejakého alkoholu požaduje na hodinu sumu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani prezident republiky (a ten toho aspoň veľa nepokazí.) Pomstiť sa mu môžete len nelichotivou prezývkou a kliatbami do siedmeho pokolenia.
Kým majstrov čas je veľmi drahý, ten váš stojí ešte menej ako nič. Súdim podľa toho, že sa žiaden z nich ani nepokúša uviesť dôvody svojho meškania, nieto sa ospravedlniť. Nehovorím o hodine v prípade „podlahárov“ ani dvoch dňoch, ktoré meškali kúrenári. Mám na mysli tie tri týždne, počas ktorých si hovoríte, že zajtra tí omietkari určite dorazia. (Na tomto mieste odkazujem nášmu grafikovi a tiež amatérskemu staviteľovi – Brunovi: Za ten tip ti veľmi pekne ďakujem!)
.dobrovoľný otrok
Samozrejme, nie všetci majstri sú rovnakí. Stavebný boom však momentálne nedovoľuje veľmi si vyberať. Jedno riešenie však existuje. Stačí si zobrať k srdcu onú myšlienku, že váš čas nestojí nič, pridať k tomu trochu odvahy, sily a nemiestneho presvedčenia, že to rovnako dobre ako majstri zvládnete vy a váš viac-menej dobrovoľný otrok (najlepší je mladší brat bez záväzkov či svokor s množstvom voľného času – možno ich citovo vydierať.)
Aj tento postup má však niekoľko rizík.
Keďže živého tesára už v živote nechcete vidieť, môže sa stať, že vám vynútený pohyb po streche prinesie veľa krušných chvíľ, spôsobených stratou rovnováhy či – tentoraz vašimi – zlými meraniami.
Existuje tiež riziko, že si na kladenie škridly vyberiete práve dva najteplejšie dni v roku. (Tento problém však môže v budúcnosti vyriešiť dôsledná regulácia klímy.)
Pri lepení izolácie si určite popálite prsty horúcim asfaltom, ktorý vyhľadáva každú dieru v rukavici.
Stúpite na klinec.
Zakopete si čakan, ktorého vykopávaním stratíte – našťastie bezcenný – čas.
Súc nezvyknutí na tvrdú robotu, budete dostávať kŕče v čoraz kratších intervaloch. V týchto chvíľach je dobré myslieť na momenty, keď vám bolo ešte horšie. (Ja osobne napríklad spomínam na júlové dni so stopercentnou vlhkosťou v New Jersey, kde som s ukrajinskými kolegami Míšom a Voloďom betónoval priemerne 4 základy denne.) Práca ide hneď viac od ruky.
Namiesto na majstrov nadávate sebe i bratovi. Svokrovi len v duchu.
Začnete zanedbávať prácu, za ktorú ste platení. (Napríklad odovzdanie tohto článku mešká 24 hodín.)
.môj hrad
Ale aby to nevyzeralo, že stavba domu má len samé nevýhody, treba spomenúť aj niektoré plusy.
Veľmi dobre napríklad spoznáte svojich susedov. Jednej skupine začne prekážať všetko – hluk, prach, nákladné autá alebo okno, s ktorým pri stavebnom konaní súhlasili – a začnú vám dávať dobre mienené rady typu: „veď tú miestnosť kvalitne presvetlíte strešným oknom“ či vyhrážky ako „potom nemusíte skolaudovať“. Druhá skupina vás chápe a vďaka občasnej výpomoci môžete nadviazať dobré vzťahy.
Podobne sa môžete, často náhodou, dozvedieť, čo si o vás myslia ľudia, s ktorými ste sa v živote nerozprávali. Veď kedy inokedy môžete, zronený predstavou, že budete splácať do dôchodku, začuť optimistické vety ako „Musia ukázať, že na to majú“?
Pochopíte, že to, čo ste si spočiatku vykladali ako povzbudzovanie, je skôr sústredený tlak a ironické podpichovanie.
A v neposlednom rade sa dá na stavbe veľmi ľahko „zašiť“ pred manželkou či svokrou.
Skutočné výhody však ležia niekde inde – týkajú sa narcizmu a vlastníckeho pudu každého stavebníka. Pocit, že budete bývať v niečom, do čoho ste okrem peňazí investovali aj svoj pot a krv, je neopakovateľný. Stavba rodinného domubude síce trochu odporovať vznešenej myšlienke o voľnom pohybe osôb, ale zároveň človeka naplní nečakanou hrdosťou. Možno je to smiešne, ale určite lepšie ako predstava sobotného dopoludnia stráveného sledovaním Pionierskej lastovičky, či čo tam teraz vysielajú.
Od (najmä mestských) idealistov mám dosť ďaleko. V rodinnom dome nevidím veľkú romantiku ani pohodu. Vďaka tomu, že som v štyroch rodinných domoch v dvoch dedinách prežil celý život, rozhodoval som sa skôr pragmaticky. Rozhodujúca bola pritom zdanlivo banálna otázka: čo robia ľudia, ktorí žijú v panelákoch, v sobotu doobeda. Odpovede sú rôzne, ale vo mne sa najhlbšie usadila predstava času stráveného v pyžame pred televízorom. Zostala jediná možnosť: Postav dom!
Od tohto pragmatického rozhodnutia k realizácii vedie veľmi dlhá a krivolaká cesta: búracie povolenie, búranie, odvoz odpadu, projekty na všetko možné, stavebné konanie, stavebné povolenie, pečiatky, podpisy, výpisy, vklady, potvrdenia, ručitelia, pôžičky...
.majster, ešte pivo?
Keď to s pomocou všetkých príbuzných (a azda aj svätých) a s láskavým dovolením susedov zdoláte, ovládne vás opojný pocit. Všetky formality sú vybavené, účet plný ako nikdy, a do budúcnosti hľadíte s nezdolným, ale, ako sa už čoskoro ukáže, nie celkom oprávneným optimizmom.
Sčasti za to môžete sami, sčasti vami neovplyvniteľné skutočnosti (viete, aký drahý je cement?), ale zo všetkého najviac budete obviňovať vašich „majstrov“. Niekoľko príkladov a varovaní.
Nech majster vyzerá akokoľvek erudovane (čo poznáte napríklad z viet typu „To nie je problém...) alebo sa dokonca hrdí inžinierskym titulom, vždy je dobré po ňom všetko premerať. Inak sa vám môže stať, že keď ste podľa jeho merania vykopali a zaliali základy, zistíte, že tých 30 centimetrov, o ktoré sa vám zväčšila garáž, ubudlo v spálni. Neverte ani majstrovi s digitálnou vodováhou, ktorý príde osadiť okná. Určite nebudú v jednej rovine a vy budete tohto vyťaženého odborníka zháňať nasledujúce tri týždne.
Rovnako nie je dobré spoľahnúť sa na to, že si majstri zapamätali, čo majú presne urobiť. Ak odídete čo len na tri hodiny (to je len niekoľko dní stará skúsenosť), zalejú betónom aj to, čo nemali, a na to, čo zaliať mali, nezvýši materiál.
Tiež je dobré vedieť, že majstri niečo stoja. A zvyčajne je to ešte viac, než povedia na začiatku. V našej obci sa to začína už u nezamestnaných, rozmaznaných štátom i blízkosťou Bratislavy. Osemdesiat korún na hodinu plus stály prísun piva za to, čomu sa eufemisticky hovorí pomocné stavebné práce, vás definitívne zbaví ilúzií a týchto „ľudí práce“ si už radšej nikdy nezavoláte. O absencii elementárnej súdnosti vás presvedčí „známy“ tesár, ktorý okrem desiatej, obeda, olovrantu a nejakého alkoholu požaduje na hodinu sumu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani prezident republiky (a ten toho aspoň veľa nepokazí.) Pomstiť sa mu môžete len nelichotivou prezývkou a kliatbami do siedmeho pokolenia.
Kým majstrov čas je veľmi drahý, ten váš stojí ešte menej ako nič. Súdim podľa toho, že sa žiaden z nich ani nepokúša uviesť dôvody svojho meškania, nieto sa ospravedlniť. Nehovorím o hodine v prípade „podlahárov“ ani dvoch dňoch, ktoré meškali kúrenári. Mám na mysli tie tri týždne, počas ktorých si hovoríte, že zajtra tí omietkari určite dorazia. (Na tomto mieste odkazujem nášmu grafikovi a tiež amatérskemu staviteľovi – Brunovi: Za ten tip ti veľmi pekne ďakujem!)
.dobrovoľný otrok
Samozrejme, nie všetci majstri sú rovnakí. Stavebný boom však momentálne nedovoľuje veľmi si vyberať. Jedno riešenie však existuje. Stačí si zobrať k srdcu onú myšlienku, že váš čas nestojí nič, pridať k tomu trochu odvahy, sily a nemiestneho presvedčenia, že to rovnako dobre ako majstri zvládnete vy a váš viac-menej dobrovoľný otrok (najlepší je mladší brat bez záväzkov či svokor s množstvom voľného času – možno ich citovo vydierať.)
Aj tento postup má však niekoľko rizík.
Keďže živého tesára už v živote nechcete vidieť, môže sa stať, že vám vynútený pohyb po streche prinesie veľa krušných chvíľ, spôsobených stratou rovnováhy či – tentoraz vašimi – zlými meraniami.
Existuje tiež riziko, že si na kladenie škridly vyberiete práve dva najteplejšie dni v roku. (Tento problém však môže v budúcnosti vyriešiť dôsledná regulácia klímy.)
Pri lepení izolácie si určite popálite prsty horúcim asfaltom, ktorý vyhľadáva každú dieru v rukavici.
Stúpite na klinec.
Zakopete si čakan, ktorého vykopávaním stratíte – našťastie bezcenný – čas.
Súc nezvyknutí na tvrdú robotu, budete dostávať kŕče v čoraz kratších intervaloch. V týchto chvíľach je dobré myslieť na momenty, keď vám bolo ešte horšie. (Ja osobne napríklad spomínam na júlové dni so stopercentnou vlhkosťou v New Jersey, kde som s ukrajinskými kolegami Míšom a Voloďom betónoval priemerne 4 základy denne.) Práca ide hneď viac od ruky.
Namiesto na majstrov nadávate sebe i bratovi. Svokrovi len v duchu.
Začnete zanedbávať prácu, za ktorú ste platení. (Napríklad odovzdanie tohto článku mešká 24 hodín.)
.môj hrad
Ale aby to nevyzeralo, že stavba domu má len samé nevýhody, treba spomenúť aj niektoré plusy.
Veľmi dobre napríklad spoznáte svojich susedov. Jednej skupine začne prekážať všetko – hluk, prach, nákladné autá alebo okno, s ktorým pri stavebnom konaní súhlasili – a začnú vám dávať dobre mienené rady typu: „veď tú miestnosť kvalitne presvetlíte strešným oknom“ či vyhrážky ako „potom nemusíte skolaudovať“. Druhá skupina vás chápe a vďaka občasnej výpomoci môžete nadviazať dobré vzťahy.
Podobne sa môžete, často náhodou, dozvedieť, čo si o vás myslia ľudia, s ktorými ste sa v živote nerozprávali. Veď kedy inokedy môžete, zronený predstavou, že budete splácať do dôchodku, začuť optimistické vety ako „Musia ukázať, že na to majú“?
Pochopíte, že to, čo ste si spočiatku vykladali ako povzbudzovanie, je skôr sústredený tlak a ironické podpichovanie.
A v neposlednom rade sa dá na stavbe veľmi ľahko „zašiť“ pred manželkou či svokrou.
Skutočné výhody však ležia niekde inde – týkajú sa narcizmu a vlastníckeho pudu každého stavebníka. Pocit, že budete bývať v niečom, do čoho ste okrem peňazí investovali aj svoj pot a krv, je neopakovateľný. Stavba rodinného domubude síce trochu odporovať vznešenej myšlienke o voľnom pohybe osôb, ale zároveň človeka naplní nečakanou hrdosťou. Možno je to smiešne, ale určite lepšie ako predstava sobotného dopoludnia stráveného sledovaním Pionierskej lastovičky, či čo tam teraz vysielajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.