Otvorený list Michalovi Kaščákovi

Vzhľadom na zvyklosti na tomto stejdži a v tomto čase je nás tu hŕstka. Vychutnávam a formulujem prvé slová reportáže, ďakovačka a tak, tradičné superlatívy, len ich zabalíme inak. Napísal už niekto Kaščákovi a Pohode otvorený list? Dôstojný, presný, formálny? Také to, že dobrý deň pán Kaščák a všetci zainteresovaní – treba vykať, aby bola vážnosť chvíle zachovaná a poďme čo najprecíznejšie argumentovať. Strácam sa vo vzletných majestátnych vetách, chcem aby sa podpísali.
Už mám odrobené, aj u nás – v .týždni, aj v rádioaktívnej FM zóne, páči sa mi toto rozkročenie. Beriem, ale aj trošinku prispievam, teším sa samoľúbo. Tento rok som za partnera, ale prvé, čo robím po príchode do areálu, ešte v piatok, je, že vymieňam partnerskú červenú pásku za oranžovú novinársku. Vraj menej silná, ale nevadí, keď sa tu mám za novinára, ľahšie sa mi dodržiava odstup. Ale čerta starého, viac sa cítim súčasťou.
V piatok robíme naživo rozhovor do vysielania Rádia FM s jednou z hviezd festivalu, Kate Nash. Krásna dievčina, ale inak som celkom mimo, až kým sa nedozvedám, že je tiež fanúšičkou Buffy, premožiteľky upírov. Spriaznená duša, neviem, koľko je v tom stane ľudí, ale minimálne štyria z nich milujú Buffy. Kate, ja, Nina a Sabina. Toto je dokonalosť, stávam sa fanúšikom Kate Nash, všetko napočúvam, dobehnem, Buffy je záruka.
V sobotu na tom istom mieste čakáme na vysielanie, debatujeme. Z vysielačky sa ozve hlas, Vidiek žiada na pódium Kaščáka. Idem, idem, idem, idem, idem. Nie raz, nie dvakrát, päťkrát to povedal, ide, v hlase čistá eufória, nadšenie, radosť, ani stopa po únave. Každý na niečom fičí. Na Buffy, na štýle, na Pohode. Toto je môj súkromný vrchol, konečne som porozumel. Ďakovať nie je na mieste, ani oslavovať, patrí sa, ale vlastne netreba. Veď on to robí, lebo ho to napĺňa. Oni to robia, lebo ich to napĺňa. Preto je to také dobré, také silné, také skutočné. To, že tam príde tridsaťtisíc ľudí, je vlastne len akási pridaná hodnota. Teším sa o rok.