Čo bolo u nás, keď rímski senátori zavraždili Júlia Caesara, keď sa Markus Antónius zaľúbil do egyptskej kráľovnej Kleopatry alebo keď Ježiš Kristus kráčal ulicami Jeruzalema? Krátka odpoveď znie: Barbari a husté lesy. Dlhšia odpoveď je vzrušujúcejšia.
.hranica dvoch svetov
Staroveké dejiny nášho hlavného mesta majú lesk zlatých a strieborných peňazí. Sto rokov pred Kristom sa na dnešnom hradnom kopci v Bratislave a pod ním nachádzalo sídlo keltského kmeňa Bójov, takzvané oppidum. O jeho mimoriadnom význame svedčí aj razenie vlastných mincí. Boli to známe biateky, zobrazené na starých slovenských päťkorunáčkach. Kto by si ich už náhodou nepamätal (na eurá sa zvyká rýchlo), mamutia moderná plastika sochárky Ľudmily Cvengrošovej v tvare mince biatek sa nachádza aj pred mrakodrapom Národnej banky Slovenska. Kelti čulo obchodovali s civilizáciami Stredomoria a patrili k tým vyspelejším etnikám barbarskej časti Európy. Zároveň boli prvými obyvateľmi Slovenska, o ktorých máme nielen archeologické, ale aj písomné doklady. Slovania sa vtedy nachádzali ešte vo svojej pravlasti, zrejme kdesi pri rieke Dneper. Územie Slovenska začali osídľovať až o šesťsto rokov neskôr.
Bratislavské oppidum malo rozlohu asi sto hektárov. Na hradnom kopci si Kelti dali postaviť honosné kamenné stavby na rímsky spôsob, ktorými chceli zrejme demonštrovať svoju moc, blahobyt, ale aj približovanie sa k civilizačnému štandardu Stredomoria. Mincovňa sa nachádzala v priestore dnešného Pálffyho paláca, v Starom Meste na Panskej ulici. V súčasnosti tu možno obdivovať stálu expozíciu vzácnych keltských nálezov. No v polovici 1. storočia pred Kristom sa moc Keltov na strednom Dunaji náhle rúti. Z juhozápadu sa do tejto časti Európy začínajú tlačiť Rimania. Ich obchodníci už u nás sú, aj keď rímske légie sa ešte nachádzajú ďaleko. Zo severozápadu sem prenikajú germánske kmene. A z juhovýchodu zase Dákovia. Práve posledne menovaní spustošili okolo roku 50 pred Kr. aj podhradie bratislavského oppida (sídla na hradnom kopci zrejme nedobyli). Populáciu Keltov na našom území Dákovia čiastočne preriedili, čiastočne vytlačili do horských oblastí na severe a čiastočne s nimi splynuli. Určujúcimi pre ďalšie osudy tejto oblasti budú vzťahy dvoch národov, ktoré sa na Dunaji zrazia na prelome letopočtov: Germánov a Rimanov.
Bolo to zrejme v roku 6 po Kr., čo rímske légie prvý raz vstúpili na územie dnešného Slovenska. Viedol ich vojvodca a neskorší druhý rímsky cisár Tibérius. Cieľom jeho výpravy bolo z juhovýchodu zaútočiť na Marobuda, kráľa germánskych Markomanov, ktorí sa usídlili v stredných Čechách. Ťaženie muselo byť odvolané kvôli vzbure v Panónii. No Rimania práve vtedy obsadili Devín, ktorý im poslúžil ako oporný bod na ľavom brehu Dunaja. Na hradnom kopci archeológovia odkryli základy rímskej strážnej veže a vojenských barakov.
.logika rímskej bezpečnosti
Rímske pamiatky na našom území treba vnímať v širšom kontexte bezpečnostných potrieb ríše. Rimania mali vzhľadom na obrovské teritórium, ktorému vládli, začiatkom nášho letopočtu len pomerne malú profesionálnu armádu. Pozostávala z asi štvrť milióna mužov, z ktorých navyše polovicu tvorili pomocné zbory. Mali strážiť ríšu, v ktorej žilo okolo 60 miliónov obyvateľov na rozlohe asi 4 milióny štvorcových kilometrov. Vojenské sily boli strategicky rozmiestnené pozdĺž hraníc, no veľmi natenko. Keď sa napríklad objavila hrozba na východe, ríša na jej potlačenie stiahla jednotky z riek Rýn a Dunaj, čo pre susedov mohlo pôsobiť ako pozvánka na útok. Rím teda musel svoju moc nasadzovať veľmi hospodárne. Nedostatok vojakov bolo treba kompenzovať štátnickým umením.
Rimania napríklad dopĺňali obranu svojho územia klientskymi pohraničnými štátmi. Takýmto bola trebárs Judea za vlády Herodesa Veľkého (37 až 4 pred Kr.). Ale aj germánske Vanniovo kráľovstvo, ktoré medzi rokmi 21 až 50 po Kr. existovalo na juhozápadnom Slovensku. Klientske štáty a klientske kmene, udržiavané Rimanmi v poslušnosti politikou cukru a biča, využívali vlastné vojenské kapacity, aby sa tesne za hranicami ríše postarali o prípadné menšie bezpečnostné hrozby. Občas poskytli rímskej armáde pomocné jednotky. Rimania vlastne svoj občiansky systém vzťahov medzi patrónom a klientom preniesli na medzinárodnú úroveň, čo šetrilo ich materiálne i ľudské zdroje. Aj keď na germánske kmene nebolo vždy spoľahnutie, pretože náčelník, priateľsky naklonený Rímu, mohol byť náhle zvrhnutý a nahradený iným. To sa stalo aj Vanniovi, ktorý po tridsiatich rokoch pri moci musel ujsť pred domácimi sprisahancami na rímske územie, kde dostal azyl.
Vzťahy medzi Rimanmi a germánskymi Kvádmi na strednom Dunaji tak boli premenlivé. Mierové spolužitie a obchod mohli ľahko vystriedať ozbrojené potýčky. V rokoch 166 až 180 museli Rimania pod vedením cisára Marka Aurélia zviesť na strednom Dunaji mimoriadne ničivý konflikt, ktorý do dejín vošiel pod názvom Markomanské vojny. Bojovalo sa aj na našom území. Rimania práve vtedy prenikli až k Trenčínu...
Dunaj je prirodzená prekážka, no Rimania ju postupne doplňovali systémom obranných zariadení, aby svoje provincie udržali bezpečné. Išlo o veľké legionárske posádkové tábory (takzvané kastrá), medzi nimi menšie tábory pomocných zborov (kastely) a v neskoršej antike aj robustné strážne veže (burgi). Rímsky limes dopĺňala cestná sieť, spájajúca tábory navzájom i s vnútrozemím. Na barbarmi obývanom brehu Dunaja boli tiež rôzne predsunuté tábory či pozorovacie stanovištia, z ktorých Rimania monitorovali miestnu situáciu a mohli včas signalizovať nebezpečenstvo.
.gerulata a UNESCO
Z dnešného územia Slovenska bol priamou súčasťou Rímskej ríše len pravý breh Dunaja pri Bratislave. Za vlády cisára Domitiana (81 až 96 po Kr.) tu Rimania zriadili opevnený vojenský tábor Gerulata (dnes Rusovce). Pomenovanie zrejme prevzali od pôvodného keltského obyvateľstva. Na začiatku bol tábor drevozemný, v 2. storočí ho postupne prebudovali na kamenný. Sídlila tu 500-členná elitná jazdecká jednotka Kananefátov. Išlo o germánsky kmeň z územia dnešného Holandska, ktorého príslušníci slúžili v pomocných zboroch rímskeho vojska. „Rimania svoje pomocné jednotky, samozrejme, presúvali tak, aby ich členovia pokiaľ možno nečelili krajanom,“ hovorí archeologička Jaroslava Schmidtová, ktorá je vedúcou výskumu Múzea mesta Bratislavy v Rusovciach. „Najskôr ich teda presunuli do Ladenburgu a odtiaľ sem. Veliacim jazykom bola latinčina a velili im rímski dôstojníci. Ak nerozumeli, mali k dispozícii tlmočníka.“
Keďže vojenská posádka priťahovala obchod, okolo kastela vznikla civilná osada, ktorá mohla mať asi 3-tisíc obyvateľov. Odkrytá je len malá časť tábora so základmi neskoroantickej vežovitej pevnosti. V tunajšom múzeu je však možné pozrieť si (a dokonca ohmatať) pestré nálezy, ktoré sa našli pri vykopávkach. Gerulata by sa mohla v priebehu niekoľkých rokov dostať na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Zo Slovenska je v hre ešte rímsky tábor v Iži pri Komárne. Keďže Slovensko má len krátky úsek dunajského limesu, pripojilo sa so svojimi dvoma lokalitami k spoločnému zápisu s Maďarskom, ktoré má podobné ambície. „V tejto chvíli čakáme na maďarských kolegov, kým budú mať hotové všetky podklady pre svoje limitné tábory,“ vysvetľuje Schmidtová. Rakúsko sa so svojimi rímskymi pamiatkami usiluje o osobitný zápis.
Archeológia na Slovensku je dnes v štádiu, keď mnohé zaujímavé nálezy nepochybne ešte čakajú pod zemou na objavenie. No s Jaroslavou Schmidtovou sa rozprávame aj o praktických problémoch. Každý stavebný zásah má predpísaný archeologický výskum, ktorého rozsah určuje pamiatkový úrad. Zafinancovať ho musí vlastník nehnuteľnosti, čo sa napríklad v Rusovciach môže predražiť. „My sme navrhovali, aby sa v priestore tábora a najbližšom okolí zastavila výstavba,“ hovorí archeologička. „Je nonsens, aby sme v 21. storočí dovolili, že kastel Gerulata je ďalej zastavovaný rodinnými domami bez dôkladného archeologického prieskumu. Ten je veľmi drahý. Chceli by sme zachovať súčasný stav zástavby a nechceme ľudí odtiaľto vysťahovať, ale ak sa predáva náhodou parcela, štát ju musí získať.“ Výmena pozemkov alebo ich kúpa štátom je jeden spôsob, ako tento problém riešiť. Iná možnosť je integrovať archeologický nález hoci aj do súkromnej stavby: „Poznám príklad Rakúšana, ktorý má v pivnici malé súkromné múzeum. Za dobrovoľné vstupné si k nemu môžete prísť pozrieť nálezy, ktoré mal pod domom.“
.bratislavské otázniky
Rímske pamiatky sa nachádzajú aj na ďalších miestach okolo hlavného mesta. V Dúbravke si počas druhej polovice 1. storočia po Kr. Germáni vybudovali sídlisko. Dnes tu možno vidieť pôdorys budovy, postavenej rímskou stavebnou technikou začiatkom 3. storočia. Mohlo ísť buď o kúpele, alebo o vidiecku vilu, postavenú pre germánske knieža. Do Stupavy sa zase Rimania dostali niekedy v druhej polovici 2. storočia. Zrejme aj tu sa nachádzala germánska osada. Rimania v Stupave postavili stanicu, ktorá slúžila hlavne na obchodné účely. „Je možné, že tam boli aj vojaci. Robili sa pokusy so svetelnými signálmi z rakúskeho Carnunta, či ich vidieť na stanici v Stupave. A naozaj boli viditeľné,“ hovorí Margaréta Musilová z Mestkého ústavu ochrany pamiatok Bratislavy.
Musilová je tiež spoluautorkou pozoruhodnej publikácie Rímske pamiatky na strednom Dunaji (Od Vindobony po Aquincum). Rozprávame sa o tom, čo bolo v centre dnešnej Bratislavy medzi úpadkom Keltov na prelome letopočtov a príchodom Slovanov o pol tisícročia neskôr. „Povedať presne, ako to bolo s osídlením územia bratislavského Starého Mesta po zničení keltského oppida majú problém aj archeológovia. Nie je vylúčené, že tu bol kastel pomocných zborov, rímska strážna veža alebo aspoň stanica. No priame dôkazy chýbajú.“ Hustá zástavba centra, prirodzene, výskum sťažuje, aj keď archeológia o Rimanoch v Bratislave zrejme ešte nepovedala posledné slovo. Doterajšie rímske nálezy možno vidieť v Múzeu mesta Bratislavy či v Slovenskom národnom múzeu.
Ako viac spopularizovať hŕstku rímskych pamiatok na slovenskom území? Zápis v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO je jedna možnosť. Druhou je trend stavať pre väčšiu názornosť rímske stavby originálnymi technikami a často dokonca na pôvodných základoch. V rakúskej obci Petronell-Carnuntum takto obnovili mestskú vilu aj s interiérom. Priestranstvá v Dúbravke a Stupave priam volajú po tom postaviť repliky tamojších budov z rímskych čias. Trebárs kúsok od miesta, kde stáli pôvodne. Ako vo všetkom sa musí nájsť akurát niekto, kto prevezme iniciatívu a spojí nápad, ľudí, inštitúcie i peniaze.
Článok vychádza v spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom.
.hranica dvoch svetov
Staroveké dejiny nášho hlavného mesta majú lesk zlatých a strieborných peňazí. Sto rokov pred Kristom sa na dnešnom hradnom kopci v Bratislave a pod ním nachádzalo sídlo keltského kmeňa Bójov, takzvané oppidum. O jeho mimoriadnom význame svedčí aj razenie vlastných mincí. Boli to známe biateky, zobrazené na starých slovenských päťkorunáčkach. Kto by si ich už náhodou nepamätal (na eurá sa zvyká rýchlo), mamutia moderná plastika sochárky Ľudmily Cvengrošovej v tvare mince biatek sa nachádza aj pred mrakodrapom Národnej banky Slovenska. Kelti čulo obchodovali s civilizáciami Stredomoria a patrili k tým vyspelejším etnikám barbarskej časti Európy. Zároveň boli prvými obyvateľmi Slovenska, o ktorých máme nielen archeologické, ale aj písomné doklady. Slovania sa vtedy nachádzali ešte vo svojej pravlasti, zrejme kdesi pri rieke Dneper. Územie Slovenska začali osídľovať až o šesťsto rokov neskôr.
Bratislavské oppidum malo rozlohu asi sto hektárov. Na hradnom kopci si Kelti dali postaviť honosné kamenné stavby na rímsky spôsob, ktorými chceli zrejme demonštrovať svoju moc, blahobyt, ale aj približovanie sa k civilizačnému štandardu Stredomoria. Mincovňa sa nachádzala v priestore dnešného Pálffyho paláca, v Starom Meste na Panskej ulici. V súčasnosti tu možno obdivovať stálu expozíciu vzácnych keltských nálezov. No v polovici 1. storočia pred Kristom sa moc Keltov na strednom Dunaji náhle rúti. Z juhozápadu sa do tejto časti Európy začínajú tlačiť Rimania. Ich obchodníci už u nás sú, aj keď rímske légie sa ešte nachádzajú ďaleko. Zo severozápadu sem prenikajú germánske kmene. A z juhovýchodu zase Dákovia. Práve posledne menovaní spustošili okolo roku 50 pred Kr. aj podhradie bratislavského oppida (sídla na hradnom kopci zrejme nedobyli). Populáciu Keltov na našom území Dákovia čiastočne preriedili, čiastočne vytlačili do horských oblastí na severe a čiastočne s nimi splynuli. Určujúcimi pre ďalšie osudy tejto oblasti budú vzťahy dvoch národov, ktoré sa na Dunaji zrazia na prelome letopočtov: Germánov a Rimanov.
Bolo to zrejme v roku 6 po Kr., čo rímske légie prvý raz vstúpili na územie dnešného Slovenska. Viedol ich vojvodca a neskorší druhý rímsky cisár Tibérius. Cieľom jeho výpravy bolo z juhovýchodu zaútočiť na Marobuda, kráľa germánskych Markomanov, ktorí sa usídlili v stredných Čechách. Ťaženie muselo byť odvolané kvôli vzbure v Panónii. No Rimania práve vtedy obsadili Devín, ktorý im poslúžil ako oporný bod na ľavom brehu Dunaja. Na hradnom kopci archeológovia odkryli základy rímskej strážnej veže a vojenských barakov.
.logika rímskej bezpečnosti
Rímske pamiatky na našom území treba vnímať v širšom kontexte bezpečnostných potrieb ríše. Rimania mali vzhľadom na obrovské teritórium, ktorému vládli, začiatkom nášho letopočtu len pomerne malú profesionálnu armádu. Pozostávala z asi štvrť milióna mužov, z ktorých navyše polovicu tvorili pomocné zbory. Mali strážiť ríšu, v ktorej žilo okolo 60 miliónov obyvateľov na rozlohe asi 4 milióny štvorcových kilometrov. Vojenské sily boli strategicky rozmiestnené pozdĺž hraníc, no veľmi natenko. Keď sa napríklad objavila hrozba na východe, ríša na jej potlačenie stiahla jednotky z riek Rýn a Dunaj, čo pre susedov mohlo pôsobiť ako pozvánka na útok. Rím teda musel svoju moc nasadzovať veľmi hospodárne. Nedostatok vojakov bolo treba kompenzovať štátnickým umením.
Rimania napríklad dopĺňali obranu svojho územia klientskymi pohraničnými štátmi. Takýmto bola trebárs Judea za vlády Herodesa Veľkého (37 až 4 pred Kr.). Ale aj germánske Vanniovo kráľovstvo, ktoré medzi rokmi 21 až 50 po Kr. existovalo na juhozápadnom Slovensku. Klientske štáty a klientske kmene, udržiavané Rimanmi v poslušnosti politikou cukru a biča, využívali vlastné vojenské kapacity, aby sa tesne za hranicami ríše postarali o prípadné menšie bezpečnostné hrozby. Občas poskytli rímskej armáde pomocné jednotky. Rimania vlastne svoj občiansky systém vzťahov medzi patrónom a klientom preniesli na medzinárodnú úroveň, čo šetrilo ich materiálne i ľudské zdroje. Aj keď na germánske kmene nebolo vždy spoľahnutie, pretože náčelník, priateľsky naklonený Rímu, mohol byť náhle zvrhnutý a nahradený iným. To sa stalo aj Vanniovi, ktorý po tridsiatich rokoch pri moci musel ujsť pred domácimi sprisahancami na rímske územie, kde dostal azyl.
Vzťahy medzi Rimanmi a germánskymi Kvádmi na strednom Dunaji tak boli premenlivé. Mierové spolužitie a obchod mohli ľahko vystriedať ozbrojené potýčky. V rokoch 166 až 180 museli Rimania pod vedením cisára Marka Aurélia zviesť na strednom Dunaji mimoriadne ničivý konflikt, ktorý do dejín vošiel pod názvom Markomanské vojny. Bojovalo sa aj na našom území. Rimania práve vtedy prenikli až k Trenčínu...
Dunaj je prirodzená prekážka, no Rimania ju postupne doplňovali systémom obranných zariadení, aby svoje provincie udržali bezpečné. Išlo o veľké legionárske posádkové tábory (takzvané kastrá), medzi nimi menšie tábory pomocných zborov (kastely) a v neskoršej antike aj robustné strážne veže (burgi). Rímsky limes dopĺňala cestná sieť, spájajúca tábory navzájom i s vnútrozemím. Na barbarmi obývanom brehu Dunaja boli tiež rôzne predsunuté tábory či pozorovacie stanovištia, z ktorých Rimania monitorovali miestnu situáciu a mohli včas signalizovať nebezpečenstvo.
.gerulata a UNESCO
Z dnešného územia Slovenska bol priamou súčasťou Rímskej ríše len pravý breh Dunaja pri Bratislave. Za vlády cisára Domitiana (81 až 96 po Kr.) tu Rimania zriadili opevnený vojenský tábor Gerulata (dnes Rusovce). Pomenovanie zrejme prevzali od pôvodného keltského obyvateľstva. Na začiatku bol tábor drevozemný, v 2. storočí ho postupne prebudovali na kamenný. Sídlila tu 500-členná elitná jazdecká jednotka Kananefátov. Išlo o germánsky kmeň z územia dnešného Holandska, ktorého príslušníci slúžili v pomocných zboroch rímskeho vojska. „Rimania svoje pomocné jednotky, samozrejme, presúvali tak, aby ich členovia pokiaľ možno nečelili krajanom,“ hovorí archeologička Jaroslava Schmidtová, ktorá je vedúcou výskumu Múzea mesta Bratislavy v Rusovciach. „Najskôr ich teda presunuli do Ladenburgu a odtiaľ sem. Veliacim jazykom bola latinčina a velili im rímski dôstojníci. Ak nerozumeli, mali k dispozícii tlmočníka.“
Keďže vojenská posádka priťahovala obchod, okolo kastela vznikla civilná osada, ktorá mohla mať asi 3-tisíc obyvateľov. Odkrytá je len malá časť tábora so základmi neskoroantickej vežovitej pevnosti. V tunajšom múzeu je však možné pozrieť si (a dokonca ohmatať) pestré nálezy, ktoré sa našli pri vykopávkach. Gerulata by sa mohla v priebehu niekoľkých rokov dostať na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Zo Slovenska je v hre ešte rímsky tábor v Iži pri Komárne. Keďže Slovensko má len krátky úsek dunajského limesu, pripojilo sa so svojimi dvoma lokalitami k spoločnému zápisu s Maďarskom, ktoré má podobné ambície. „V tejto chvíli čakáme na maďarských kolegov, kým budú mať hotové všetky podklady pre svoje limitné tábory,“ vysvetľuje Schmidtová. Rakúsko sa so svojimi rímskymi pamiatkami usiluje o osobitný zápis.
Archeológia na Slovensku je dnes v štádiu, keď mnohé zaujímavé nálezy nepochybne ešte čakajú pod zemou na objavenie. No s Jaroslavou Schmidtovou sa rozprávame aj o praktických problémoch. Každý stavebný zásah má predpísaný archeologický výskum, ktorého rozsah určuje pamiatkový úrad. Zafinancovať ho musí vlastník nehnuteľnosti, čo sa napríklad v Rusovciach môže predražiť. „My sme navrhovali, aby sa v priestore tábora a najbližšom okolí zastavila výstavba,“ hovorí archeologička. „Je nonsens, aby sme v 21. storočí dovolili, že kastel Gerulata je ďalej zastavovaný rodinnými domami bez dôkladného archeologického prieskumu. Ten je veľmi drahý. Chceli by sme zachovať súčasný stav zástavby a nechceme ľudí odtiaľto vysťahovať, ale ak sa predáva náhodou parcela, štát ju musí získať.“ Výmena pozemkov alebo ich kúpa štátom je jeden spôsob, ako tento problém riešiť. Iná možnosť je integrovať archeologický nález hoci aj do súkromnej stavby: „Poznám príklad Rakúšana, ktorý má v pivnici malé súkromné múzeum. Za dobrovoľné vstupné si k nemu môžete prísť pozrieť nálezy, ktoré mal pod domom.“
.bratislavské otázniky
Rímske pamiatky sa nachádzajú aj na ďalších miestach okolo hlavného mesta. V Dúbravke si počas druhej polovice 1. storočia po Kr. Germáni vybudovali sídlisko. Dnes tu možno vidieť pôdorys budovy, postavenej rímskou stavebnou technikou začiatkom 3. storočia. Mohlo ísť buď o kúpele, alebo o vidiecku vilu, postavenú pre germánske knieža. Do Stupavy sa zase Rimania dostali niekedy v druhej polovici 2. storočia. Zrejme aj tu sa nachádzala germánska osada. Rimania v Stupave postavili stanicu, ktorá slúžila hlavne na obchodné účely. „Je možné, že tam boli aj vojaci. Robili sa pokusy so svetelnými signálmi z rakúskeho Carnunta, či ich vidieť na stanici v Stupave. A naozaj boli viditeľné,“ hovorí Margaréta Musilová z Mestkého ústavu ochrany pamiatok Bratislavy.
Musilová je tiež spoluautorkou pozoruhodnej publikácie Rímske pamiatky na strednom Dunaji (Od Vindobony po Aquincum). Rozprávame sa o tom, čo bolo v centre dnešnej Bratislavy medzi úpadkom Keltov na prelome letopočtov a príchodom Slovanov o pol tisícročia neskôr. „Povedať presne, ako to bolo s osídlením územia bratislavského Starého Mesta po zničení keltského oppida majú problém aj archeológovia. Nie je vylúčené, že tu bol kastel pomocných zborov, rímska strážna veža alebo aspoň stanica. No priame dôkazy chýbajú.“ Hustá zástavba centra, prirodzene, výskum sťažuje, aj keď archeológia o Rimanoch v Bratislave zrejme ešte nepovedala posledné slovo. Doterajšie rímske nálezy možno vidieť v Múzeu mesta Bratislavy či v Slovenskom národnom múzeu.
Ako viac spopularizovať hŕstku rímskych pamiatok na slovenskom území? Zápis v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO je jedna možnosť. Druhou je trend stavať pre väčšiu názornosť rímske stavby originálnymi technikami a často dokonca na pôvodných základoch. V rakúskej obci Petronell-Carnuntum takto obnovili mestskú vilu aj s interiérom. Priestranstvá v Dúbravke a Stupave priam volajú po tom postaviť repliky tamojších budov z rímskych čias. Trebárs kúsok od miesta, kde stáli pôvodne. Ako vo všetkom sa musí nájsť akurát niekto, kto prevezme iniciatívu a spojí nápad, ľudí, inštitúcie i peniaze.
Článok vychádza v spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.