Finančné trhy sa v zásade zotavili. Kľúčové indikátory na trhoch ako Dow30, S&P500, Russell 2000, NASDAQ a podobne sú dnes všetky na nominálne vyšších úrovniach ako pred piatimi rokmi. Pre držiteľov akcií a majetkových podielov dobrá správa, aspoň zatiaľ.
Po druhé, príbeh reálnej ekonomiky, kde sa produkujú hmotné tovary a služby, už podobne šťastný nie je. Podľa oficiálnych odhadov je dnešné HDP očistené o infláciu približne o tri percentná vyššie ako bola najvyššia úroveň z roku 2007, spred krízy. Ale keďže počet obyvateľov v krajine vzrástol za ten čas asi o päť percent, znamená to, že reálna úroveň HDP na hlavu obyvateľa je stále pod úrovňou spred šiestich rokov. Ak zachováme súčasné tempo, zdá sa, že bude trvať minimálne rok, možno viac, kým dosiahneme úroveň spred krízy. Makroekonomicky povedané, približujeme sa k niečomu, čo sa dá nazvať „stratenou dekádou“.
.nezamestnanosť mimo štatistiky
A napokon, po tretie, pracovný trh: situácia je jednoducho katastrofálna a kríza je oveľa horšia, ako si komentátori a politici myslia. A pritom akýkoľvek výhľad na zlepšenie v dohľadnom čase chýba. Niektorí čitatelia určite zapochybujú, že moje tvrdenie o stave amerického pracovného trhu je v takom neblahom stave. Ak by bol stav taký zlý, môžu rozumne poznamenať, prečo sa o tom verejne nehovorí a nepočuť o znepokojení? Časťou odpovede je, ako zle meriame skutočnú nezamestnanosť (joblessness). Oficiálne meradlo ukazuje mieru nezamestnanosti, ktorá sa meria v percentách prácu hľadajúcich nezamestnaných. Môže to znieť ako rozumné kritérium, ale prakticky vzaté ide o štatistický nástroj, ktorý významne podceňuje magnitúdu súčasnej krízy zamestnanosti.
Podľa konvenčného merania nezamestnanosti bola v júni 2013 nezamestnanosť v USA na úrovni 7,6 percenta. Hoci vôbec nejde o „dobré“ číslo, oficiálne štatistiky hovoria, že pracovný trh sa pomaly, ale isto zotavuje, keďže situácia sa od začiatku roku 2010, keď bola celoštátna nezamestnanosť na úrovni 10 percent, postupne zlepšuje. Podľa tých istých čísel je súčasná úroveň nezamestnanosti vysoká, ale vôbec nie bezprecedentná: oficiálna úroveň nezamestnanosti bola nad 7,6 percenta v 70., 80. a nakrátko aj v 90. rokoch.
Napriek tomu, že takáto štatistika môže byť čiastočne užitočná (napríklad pre odhad počtu ľudí, žiadajúcich o podporu v nezamestnanosti), je úplne nepoužiteľná na meranie toho, koľko ľudí by malo alebo mohlo hľadať prácu. Lepší a zmysluplnejší spôsob, ako hodnotiť stav pracovného trhu, spočíva v meraní pomeru pracujúcich k celkovej populácii dospelých mužov a žien (takzvaný pomer zamestnanosti).
Keď sa pozrieme na tieto čísla, získame o americkom pracovnom trhu úplne iný obraz. Z čísel vyplýva, že nielenže nedochádza k žiadnemu zotaveniu, ale presne naopak, pomer zamestnanosti zostáva aj dnes zaseknutý na tých istých hrozivých úrovniach, aké boli na začiatku roku 2010, čo boli najhoršie čísla za obdobie dlhšie ako jedna generácia.
Dnes je oficiálne klasifikovaných ako nezamestnaných niečo tesne pod 12 miliónov mužov a žien, čo je asi dvojnásobok stavu z roku 2000. Ale ak by celoštátny pomer zamestnanosti bol na takej úrovni, ako v roku 2000, keď dosahoval svoj zenit, pracovalo by dnes približne o ďalších 15 miliónov Američanov viac. A netreba pritom zabúdať na vyše 10 miliónov Američanov, ktorí majú kratšie pracovné úväzky, ako by sami chceli, čo je tiež vyše dvojnásobok stavu z roku 2000.
.kríza ničí mužov
A hoci to znie samo osebe zle, ešte horšia je situácia, pokiaľ ide o porovnanie trendov pre mužov a ženy. Všeobecne vzaté, platené zamestnanie je ako fenomén na vzostupe od 40. rokov 20. storočia, čo súvisí so všetkými veľkými zmenami v postavení žien v spoločnosti v povojnovej ére. Ak sa však pozrieme na pomer zamestnanosti mužov, vidíme dych vyrážajúci prepad.
Vrchol pomeru zamestnanosti mužov bol na začiatku 50. Rokov, a potom začal takmer neprestávajúci prepad. Trend trvá celé dekády a dotýka sa celých generácií mužov, pričom dnešná úroveň je doteraz na najnižšie nameranej úrovni. Za posledných 60 rokov sa pomer zamestnanosti dospelých mužov prepadol asi o 20 percentných bodov. Dnes pracuje približne 76 miliónov amerických mužov. To znamená, že ak by sme mali dosiahnuť úroveň zamestnanosti mužov z éry prezidenta Eisenhowera, muselo by pracovať o vyše 20 miliónov mužov viac.
Ako možno tento kolaps zamestnanosti vysvetliť? Čisto aritmeticky ide o dôsledok exodu veľkej časti dospelých mužov mimo trhu práce: nielenže nepracujú, ale ani nehľadajú prácu. Za posledných 60 rokov padla hodnota účasti mužov na pracovnom trhu o 16 percent. V roku 1953 bolo mimo pracovného trhu asi 14 percent dospelých mužov, čo bol jeden zo siedmich mužov, dnes ide asi o 30 percent, takmer každého tretieho muža.
Samozrejme, že to súvisí so starnutím populácie, aj keď vplyv nemožno preceňovať. V 50. rokoch bolo asi 12 percent mužov starších ako 65 rokov, dnes ide asi o 16 percent mužov. Starnutie takýmto tempom preto nemôže vysvetliť väčšinu z tohto masívneho prepadu. Dôkazom je aj pomer účasti na pracovnom trhu vo vekovej kategórii 25- až 54-ročných mužov. Na začiatku 50. rokov prakticky všetci muži v tejto vekovej skupine pracovali alebo hľadali prácu. Iba traja zo sto boli mimo pracovného trhu. Dnes je ich mimo trhu práce 11 zo 100. Práve to vysvetľuje hlavný zdroj nárastu nepracujúcich mužov.
Čo sa to deje v modernej Amerike? V čom je problém? Z ekonomického hľadiska ide o problém dopytu aj ponuky. Naša ekonomika zjavne neprodukuje také množstvo pracovných miest, ako to bolo v nedávnej minulosti. To možno nazvať štrukturálnym problémom. Pokiaľ ide o ponukovú stránku, prišlo k obrovskej behaviorálnej zmene, ktorá okrem iného znamená, že nepracovať nie je dnes také nepredstaviteľné a nemysliteľné, ako to bolo v minulosti. Dokonca aj v produktívnom veku. To je, samozrejme, tiež problém a veľký problém. Celé desaťročia sa pritom len zväčšuje a je nepravdepodobné, že mu so štandardnými keynesánskymi nástrojmi dokážeme vôbec čeliť. Nadišiel čas, aby tomu americkí politici začali venovať vážnu pozornosť.
Nicholas Eberstadt/
Politický ekonóm a demograf. Študoval na London School of Economics a na Harvarde, kde následne pôsobil. Pracoval vo viacerých vládnych a nadnárodných organizáciach, o. i. v Rade pre bioetiku, poradnom orgáne amerického prezidenta, alebo ako konzultant Svetovej banky. Dnes pracuje v mimovládnom think-tanku American Enterprise Institute a ako poradca National Bureau of Asian Research. Napísal viacero kníh, kde sa venoval problémom Severnej Kórey, Číny, Indie alebo Ruska. Osobitnú pozornosť si získali jeho texty o demografickej kríze a ekonomike. So svojou manželkou a štyrmi deťmi žije vo Washingtone. Publikovaný text vyšiel v Real Clear Markets.
Po druhé, príbeh reálnej ekonomiky, kde sa produkujú hmotné tovary a služby, už podobne šťastný nie je. Podľa oficiálnych odhadov je dnešné HDP očistené o infláciu približne o tri percentná vyššie ako bola najvyššia úroveň z roku 2007, spred krízy. Ale keďže počet obyvateľov v krajine vzrástol za ten čas asi o päť percent, znamená to, že reálna úroveň HDP na hlavu obyvateľa je stále pod úrovňou spred šiestich rokov. Ak zachováme súčasné tempo, zdá sa, že bude trvať minimálne rok, možno viac, kým dosiahneme úroveň spred krízy. Makroekonomicky povedané, približujeme sa k niečomu, čo sa dá nazvať „stratenou dekádou“.
.nezamestnanosť mimo štatistiky
A napokon, po tretie, pracovný trh: situácia je jednoducho katastrofálna a kríza je oveľa horšia, ako si komentátori a politici myslia. A pritom akýkoľvek výhľad na zlepšenie v dohľadnom čase chýba. Niektorí čitatelia určite zapochybujú, že moje tvrdenie o stave amerického pracovného trhu je v takom neblahom stave. Ak by bol stav taký zlý, môžu rozumne poznamenať, prečo sa o tom verejne nehovorí a nepočuť o znepokojení? Časťou odpovede je, ako zle meriame skutočnú nezamestnanosť (joblessness). Oficiálne meradlo ukazuje mieru nezamestnanosti, ktorá sa meria v percentách prácu hľadajúcich nezamestnaných. Môže to znieť ako rozumné kritérium, ale prakticky vzaté ide o štatistický nástroj, ktorý významne podceňuje magnitúdu súčasnej krízy zamestnanosti.
Podľa konvenčného merania nezamestnanosti bola v júni 2013 nezamestnanosť v USA na úrovni 7,6 percenta. Hoci vôbec nejde o „dobré“ číslo, oficiálne štatistiky hovoria, že pracovný trh sa pomaly, ale isto zotavuje, keďže situácia sa od začiatku roku 2010, keď bola celoštátna nezamestnanosť na úrovni 10 percent, postupne zlepšuje. Podľa tých istých čísel je súčasná úroveň nezamestnanosti vysoká, ale vôbec nie bezprecedentná: oficiálna úroveň nezamestnanosti bola nad 7,6 percenta v 70., 80. a nakrátko aj v 90. rokoch.
Napriek tomu, že takáto štatistika môže byť čiastočne užitočná (napríklad pre odhad počtu ľudí, žiadajúcich o podporu v nezamestnanosti), je úplne nepoužiteľná na meranie toho, koľko ľudí by malo alebo mohlo hľadať prácu. Lepší a zmysluplnejší spôsob, ako hodnotiť stav pracovného trhu, spočíva v meraní pomeru pracujúcich k celkovej populácii dospelých mužov a žien (takzvaný pomer zamestnanosti).
Keď sa pozrieme na tieto čísla, získame o americkom pracovnom trhu úplne iný obraz. Z čísel vyplýva, že nielenže nedochádza k žiadnemu zotaveniu, ale presne naopak, pomer zamestnanosti zostáva aj dnes zaseknutý na tých istých hrozivých úrovniach, aké boli na začiatku roku 2010, čo boli najhoršie čísla za obdobie dlhšie ako jedna generácia.
Dnes je oficiálne klasifikovaných ako nezamestnaných niečo tesne pod 12 miliónov mužov a žien, čo je asi dvojnásobok stavu z roku 2000. Ale ak by celoštátny pomer zamestnanosti bol na takej úrovni, ako v roku 2000, keď dosahoval svoj zenit, pracovalo by dnes približne o ďalších 15 miliónov Američanov viac. A netreba pritom zabúdať na vyše 10 miliónov Američanov, ktorí majú kratšie pracovné úväzky, ako by sami chceli, čo je tiež vyše dvojnásobok stavu z roku 2000.
.kríza ničí mužov
A hoci to znie samo osebe zle, ešte horšia je situácia, pokiaľ ide o porovnanie trendov pre mužov a ženy. Všeobecne vzaté, platené zamestnanie je ako fenomén na vzostupe od 40. rokov 20. storočia, čo súvisí so všetkými veľkými zmenami v postavení žien v spoločnosti v povojnovej ére. Ak sa však pozrieme na pomer zamestnanosti mužov, vidíme dych vyrážajúci prepad.
Vrchol pomeru zamestnanosti mužov bol na začiatku 50. Rokov, a potom začal takmer neprestávajúci prepad. Trend trvá celé dekády a dotýka sa celých generácií mužov, pričom dnešná úroveň je doteraz na najnižšie nameranej úrovni. Za posledných 60 rokov sa pomer zamestnanosti dospelých mužov prepadol asi o 20 percentných bodov. Dnes pracuje približne 76 miliónov amerických mužov. To znamená, že ak by sme mali dosiahnuť úroveň zamestnanosti mužov z éry prezidenta Eisenhowera, muselo by pracovať o vyše 20 miliónov mužov viac.
Ako možno tento kolaps zamestnanosti vysvetliť? Čisto aritmeticky ide o dôsledok exodu veľkej časti dospelých mužov mimo trhu práce: nielenže nepracujú, ale ani nehľadajú prácu. Za posledných 60 rokov padla hodnota účasti mužov na pracovnom trhu o 16 percent. V roku 1953 bolo mimo pracovného trhu asi 14 percent dospelých mužov, čo bol jeden zo siedmich mužov, dnes ide asi o 30 percent, takmer každého tretieho muža.
Samozrejme, že to súvisí so starnutím populácie, aj keď vplyv nemožno preceňovať. V 50. rokoch bolo asi 12 percent mužov starších ako 65 rokov, dnes ide asi o 16 percent mužov. Starnutie takýmto tempom preto nemôže vysvetliť väčšinu z tohto masívneho prepadu. Dôkazom je aj pomer účasti na pracovnom trhu vo vekovej kategórii 25- až 54-ročných mužov. Na začiatku 50. rokov prakticky všetci muži v tejto vekovej skupine pracovali alebo hľadali prácu. Iba traja zo sto boli mimo pracovného trhu. Dnes je ich mimo trhu práce 11 zo 100. Práve to vysvetľuje hlavný zdroj nárastu nepracujúcich mužov.
Čo sa to deje v modernej Amerike? V čom je problém? Z ekonomického hľadiska ide o problém dopytu aj ponuky. Naša ekonomika zjavne neprodukuje také množstvo pracovných miest, ako to bolo v nedávnej minulosti. To možno nazvať štrukturálnym problémom. Pokiaľ ide o ponukovú stránku, prišlo k obrovskej behaviorálnej zmene, ktorá okrem iného znamená, že nepracovať nie je dnes také nepredstaviteľné a nemysliteľné, ako to bolo v minulosti. Dokonca aj v produktívnom veku. To je, samozrejme, tiež problém a veľký problém. Celé desaťročia sa pritom len zväčšuje a je nepravdepodobné, že mu so štandardnými keynesánskymi nástrojmi dokážeme vôbec čeliť. Nadišiel čas, aby tomu americkí politici začali venovať vážnu pozornosť.
Nicholas Eberstadt/
Politický ekonóm a demograf. Študoval na London School of Economics a na Harvarde, kde následne pôsobil. Pracoval vo viacerých vládnych a nadnárodných organizáciach, o. i. v Rade pre bioetiku, poradnom orgáne amerického prezidenta, alebo ako konzultant Svetovej banky. Dnes pracuje v mimovládnom think-tanku American Enterprise Institute a ako poradca National Bureau of Asian Research. Napísal viacero kníh, kde sa venoval problémom Severnej Kórey, Číny, Indie alebo Ruska. Osobitnú pozornosť si získali jeho texty o demografickej kríze a ekonomike. So svojou manželkou a štyrmi deťmi žije vo Washingtone. Publikovaný text vyšiel v Real Clear Markets.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.