Meno Claire Keegan si pamätám ešte zo školy, na prekladateľských seminároch sme skúšali prekladať jednu z jej poviedok zo zbierky Antarctica. Doteraz si dobre pamätám, ako ťažko sa ten kratučký text prekladal. Claire Keegan, v roku 1968 narodená írska autorka, používa čisté a jednoduché vyjadrovanie, ale každé jedno slovo má svoj význam. Vytvára silné obrazy, vizuálne aj emocionálne, ktoré sa dajú preniesť len dokonalou a premyslenou výstavbou viet. Jediné zlé slovo by to dokázalo zničiť. Pri čítaní tejto „dlhej krátkej poviedky" som mala pocit, akoby som ju čítala v origináli, a preto prekladu Adriany Komorníkovej vzdávam vďaku. Viem ho oceniť. Zdalo sa mi, akoby som tie silné obrazy, to svetlo, tie tiene videla na vlastné oči, alebo ešte lepšie, akoby som ich videla prenikavým vnútorným zrakom spomienok. Claire Keegan sama povedala, že radšej použije niekoľko slov a nechá to na predstavivosti čitateľa, než aby mala dôsledne opísať svoju myšlienku.
Ten príbeh sa začína jednoducho, je vyrozprávaný jednoducho, ale jednoduchý nie je. Otec vezie malé dievča k príbuzným na írskom vidieku, aby tam strávilo leto, pretože doma je toho veľa, nikto na ňu nemá čas a blíži sa príchod ďalšieho súrodenca. Nevie, čo ju u tety čaká, nevie, ako dlho tam bude musieť ostať, nevie, ako má reagovať na to, že sa k nej niekto správa s úctou, ale všetko vníma tým priamočiarym detským pohľadom, ktorý vidí veci tak, ako sú, a nie tak, ako chceme, aby sa zdali. Leto u Kinsellovcov ju zmení navždy. Láska a starostlivosť dokážu za niekoľko týždňov viac než roky zanedbávania. Chela by byť doma a zároveň je rada, že doma nie je.
„Kinsella ma chytí za ruku. Keď to spraví, zrazu si uvedomím, že otec ma nikdy nedržal za ruku, a odrazu chcem, aby ma Kinsella pustil, nech už toto nemusím cítiť. Je to totiž hnev, ale ako kráčame ďalej, som čoraz pokojnejšia a prestáva ma trápiť rozdiel medzi tým, ako žijem doma a ako mi je tu."
Tento príbeh má akúsi tajomnú silu pritiahnuť a nepustiť, niečo vnútorne krásne, čo odlišuje príbehy, do ktorých stojí za to sa ponoriť, od tých ostatných. Je plný skrytého smútku a pritom detsky naivného pohľadu na jedno slnečné leto. Keď sa ten príbeh skončí, tak si uvedomíte, že ten detský pohľad nie je ani zďaleka naivný, ako sa to väčšinou hovorí. Len nie je zaťažený všetkými tými nánosmi predsudkov, konvencií, zvykov, slušností, predstierania a toto-by-sa-patrilo konvencií. Nádherný pohľad na to, aké to je, keď si dieťa začne uvedomovať, akí sú dospelí ľudia rozdielni. Aké je to, túžiť byť doma, kde doma nie je. Aké je to, prísť na nové miesto, ktoré nepozná, kde potrebuje nájsť nové slová na opísanie nových pocitov. Ako sa dieťa cíti, keď počúva dospelých rozprávať mu o veciach, ktorým celkom nerozumie a ktoré možno ani nie sú tak úplne určené pre neho. „Prajem si, aby ma tu ocko nechal, no zároveň chcem, aby ma zobral domov, kde to poznám. Tu nemôžem byť taká, aká vždy som, ani sa nemôžem zmeniť a byť taká, aká by som byť mohla."
Fo(s)ter Claire Keeganovej je plný veľmi silných emócií. Zostanú v človeku veľmi dlho po prečítaní.
Claire Keegan: Fo(s)ter . Preklad Adriana Komorníková. Artforum, 2013.
Autorka je prekladateľka.
Ten príbeh sa začína jednoducho, je vyrozprávaný jednoducho, ale jednoduchý nie je. Otec vezie malé dievča k príbuzným na írskom vidieku, aby tam strávilo leto, pretože doma je toho veľa, nikto na ňu nemá čas a blíži sa príchod ďalšieho súrodenca. Nevie, čo ju u tety čaká, nevie, ako dlho tam bude musieť ostať, nevie, ako má reagovať na to, že sa k nej niekto správa s úctou, ale všetko vníma tým priamočiarym detským pohľadom, ktorý vidí veci tak, ako sú, a nie tak, ako chceme, aby sa zdali. Leto u Kinsellovcov ju zmení navždy. Láska a starostlivosť dokážu za niekoľko týždňov viac než roky zanedbávania. Chela by byť doma a zároveň je rada, že doma nie je.
„Kinsella ma chytí za ruku. Keď to spraví, zrazu si uvedomím, že otec ma nikdy nedržal za ruku, a odrazu chcem, aby ma Kinsella pustil, nech už toto nemusím cítiť. Je to totiž hnev, ale ako kráčame ďalej, som čoraz pokojnejšia a prestáva ma trápiť rozdiel medzi tým, ako žijem doma a ako mi je tu."
Tento príbeh má akúsi tajomnú silu pritiahnuť a nepustiť, niečo vnútorne krásne, čo odlišuje príbehy, do ktorých stojí za to sa ponoriť, od tých ostatných. Je plný skrytého smútku a pritom detsky naivného pohľadu na jedno slnečné leto. Keď sa ten príbeh skončí, tak si uvedomíte, že ten detský pohľad nie je ani zďaleka naivný, ako sa to väčšinou hovorí. Len nie je zaťažený všetkými tými nánosmi predsudkov, konvencií, zvykov, slušností, predstierania a toto-by-sa-patrilo konvencií. Nádherný pohľad na to, aké to je, keď si dieťa začne uvedomovať, akí sú dospelí ľudia rozdielni. Aké je to, túžiť byť doma, kde doma nie je. Aké je to, prísť na nové miesto, ktoré nepozná, kde potrebuje nájsť nové slová na opísanie nových pocitov. Ako sa dieťa cíti, keď počúva dospelých rozprávať mu o veciach, ktorým celkom nerozumie a ktoré možno ani nie sú tak úplne určené pre neho. „Prajem si, aby ma tu ocko nechal, no zároveň chcem, aby ma zobral domov, kde to poznám. Tu nemôžem byť taká, aká vždy som, ani sa nemôžem zmeniť a byť taká, aká by som byť mohla."
Fo(s)ter Claire Keeganovej je plný veľmi silných emócií. Zostanú v človeku veľmi dlho po prečítaní.
Claire Keegan: Fo(s)ter . Preklad Adriana Komorníková. Artforum, 2013.
Autorka je prekladateľka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.