Minulý týždeň sa pre nás skončila ďalšia kvalifikácia, moja prvá na poste reprezentačného trénera. Bohužiaľ, ani tentoraz sme sa na šampionát nedostali.
K tímu som prišiel po štyroch odohraných zápasoch. S Cyprom a Walesom mužstvo vyhralo, naopak s Českom a Nemeckom prehralo. V predchádzajúcej kvalifikácii sa dostalo Slovensko až do baráže, väčšina ľudí preto čakala, že sa nám bude dariť aj teraz.
Prečo sa nám to opäť nepodarilo, bolo jasne vidieť v poslednom súboji s Čechmi. Nemyslím si, že existuje nejaký český syndróm, o ktorom sa toľko hovorí. Musíme si však povedať pravdu do očí, aká je kvalita nášho tímu a silných súperov. Neviem, prečo by sme si práve my mali namýšľať, že budeme bez problémov porážať silné európske tímy. Neoprávňuje nás k tomu ani história a, žiaľ, ani súčasnosť.
Naše súboje so súpermi ako Nemecko alebo Česko sú najmä o tom, či my dokážeme odohrať vyrovnané stretnutie s takým kvalitným tímom. Je vždy dôležité, aby každý jeden náš hráč podal práve v deň ťažkého zápasu nadpriemerný výkon. Len vtedy môžeme porážať súperov zo špičky. Keď čo i len jeden článok nie je stopercentný, naše šance na úspech rapídne klesajú. Práve o tom bol aj zápas v Prahe.
Proti slabším súperom vieme dosiahnuť povinné víťazstvá. Tak ako v poslednom zápase v San Marine, kde bol síce začiatok z našej strany nervózny a trošku rozpačitý, ale bolo len otázkou času, keď dáme prvý gól. Ani proti takýmto súperom to však nie je zadarmo. Ako sa zvyšoval náš náskok, boli reprezentanti San Marina čoraz brutálnejší. Fyzicky nevládali, a preto chceli hru rozdrobiť a rozkúskovať. Svojím spôsobom sa im to aj darilo a tým nám viazla kombinácia a naša hra trpela.
Čo ma však skutočne mrzelo, boli domáce zápasy s Írskom a Walesom. Proti týmto súperom sme zlyhali a tým sme si sami zmarili šancu bojovať o postup až do konca. Tie individuálne chyby, ktoré sme urobili najmä v zápase s Walesom, boli naozaj katastrofálne. Ako k tomu mohlo dôjsť, v čom je problém?
Slovenská futbalová špička nie je široká, a preto nedokážeme vykompenzovať straty, ktoré sa v kvalifikácii vyskytnú. Vždy bola skupina futbalistov, ktorých som chcel, ale ktorí nemohli hrať pre karty alebo pre zranenia. Naša základňa nie je ani zďaleka taká široká ako u mužstiev zo svetovej alebo európskej špičky. A náhrada sa hľadá veľmi ťažko.
Pritom máme dobrých futbalistov, na ktorých sa dá stavať. Spomeniem napríklad Mareka Hamšíka, ktorý bol veľmi príjemným prekvapením, a určite nielen pre mňa. Chodil som ho pozorovať do Talianska, ešte keď nebol tým Hamšíkom, čo teraz. Videl som, že sa v ňom niečo skrýva, aj preto som ho vytiahol na prvý reprezentačný zraz pred sústredením v Španielsku. Tam som ho v zápase s Poľskom poslal aj na ihrisko. V Nemecku som možno išiel do veľkého rizika, keď som ho dal do základnej zostavy. Myslím, že vedľa Zdena Štrbu odohral veľmi dobré stretnutie. Ukázal, že by mohol byť hráčom do budúcnosti. Určite však musí na sebe ešte pracovať. Dôležité je, aby zostal tým, čím je a aby zvládol ten humbuk, ktorý sa okolo neho robí v Neapole a zrejme bude aj na Slovensku. V tom ho musia usmerniť a pomôcť mu rodičia, manažér a celé jeho okolie. Futbalovo má na to, aby sa vyvíjal. Samozrejme, že aj on má nejaké nedostatky a tie musí odstraňovať.
Čo sa budúcnosti týka, v ďalšej kvalifikácii by som rád staval na tých hráčoch, ktorí tvorili základ aj teraz. Určite, že môžu vyskočiť aj ďalší, napríklad z našej ligy Jurčo. Podstatná je psychika hráčov, najmä ich odvaha a skúsenosti. Ak hral niekto v tejto kvalifikácii a zažil všetky stresové situácie, tak si myslím, že v tej najbližšej mu to pomôže a naozaj bude odolnejší.
Ale, ako som už povedal, pri našej súčasnej situácii je úplne kľúčové, aby boli všetky opory zdravé. V tejto kvalifikácii sme pod mojím vedením nehrali ani raz v ideálnej jedenástke, ktorú som mal v hlave už pred nástupom do funkcie. Ideálna jedenástka sa, z môjho pohľadu, na ihrisko nedostala ani raz.
Autor je tréner futbalovej reprezentácie
K tímu som prišiel po štyroch odohraných zápasoch. S Cyprom a Walesom mužstvo vyhralo, naopak s Českom a Nemeckom prehralo. V predchádzajúcej kvalifikácii sa dostalo Slovensko až do baráže, väčšina ľudí preto čakala, že sa nám bude dariť aj teraz.
Prečo sa nám to opäť nepodarilo, bolo jasne vidieť v poslednom súboji s Čechmi. Nemyslím si, že existuje nejaký český syndróm, o ktorom sa toľko hovorí. Musíme si však povedať pravdu do očí, aká je kvalita nášho tímu a silných súperov. Neviem, prečo by sme si práve my mali namýšľať, že budeme bez problémov porážať silné európske tímy. Neoprávňuje nás k tomu ani história a, žiaľ, ani súčasnosť.
Naše súboje so súpermi ako Nemecko alebo Česko sú najmä o tom, či my dokážeme odohrať vyrovnané stretnutie s takým kvalitným tímom. Je vždy dôležité, aby každý jeden náš hráč podal práve v deň ťažkého zápasu nadpriemerný výkon. Len vtedy môžeme porážať súperov zo špičky. Keď čo i len jeden článok nie je stopercentný, naše šance na úspech rapídne klesajú. Práve o tom bol aj zápas v Prahe.
Proti slabším súperom vieme dosiahnuť povinné víťazstvá. Tak ako v poslednom zápase v San Marine, kde bol síce začiatok z našej strany nervózny a trošku rozpačitý, ale bolo len otázkou času, keď dáme prvý gól. Ani proti takýmto súperom to však nie je zadarmo. Ako sa zvyšoval náš náskok, boli reprezentanti San Marina čoraz brutálnejší. Fyzicky nevládali, a preto chceli hru rozdrobiť a rozkúskovať. Svojím spôsobom sa im to aj darilo a tým nám viazla kombinácia a naša hra trpela.
Čo ma však skutočne mrzelo, boli domáce zápasy s Írskom a Walesom. Proti týmto súperom sme zlyhali a tým sme si sami zmarili šancu bojovať o postup až do konca. Tie individuálne chyby, ktoré sme urobili najmä v zápase s Walesom, boli naozaj katastrofálne. Ako k tomu mohlo dôjsť, v čom je problém?
Slovenská futbalová špička nie je široká, a preto nedokážeme vykompenzovať straty, ktoré sa v kvalifikácii vyskytnú. Vždy bola skupina futbalistov, ktorých som chcel, ale ktorí nemohli hrať pre karty alebo pre zranenia. Naša základňa nie je ani zďaleka taká široká ako u mužstiev zo svetovej alebo európskej špičky. A náhrada sa hľadá veľmi ťažko.
Pritom máme dobrých futbalistov, na ktorých sa dá stavať. Spomeniem napríklad Mareka Hamšíka, ktorý bol veľmi príjemným prekvapením, a určite nielen pre mňa. Chodil som ho pozorovať do Talianska, ešte keď nebol tým Hamšíkom, čo teraz. Videl som, že sa v ňom niečo skrýva, aj preto som ho vytiahol na prvý reprezentačný zraz pred sústredením v Španielsku. Tam som ho v zápase s Poľskom poslal aj na ihrisko. V Nemecku som možno išiel do veľkého rizika, keď som ho dal do základnej zostavy. Myslím, že vedľa Zdena Štrbu odohral veľmi dobré stretnutie. Ukázal, že by mohol byť hráčom do budúcnosti. Určite však musí na sebe ešte pracovať. Dôležité je, aby zostal tým, čím je a aby zvládol ten humbuk, ktorý sa okolo neho robí v Neapole a zrejme bude aj na Slovensku. V tom ho musia usmerniť a pomôcť mu rodičia, manažér a celé jeho okolie. Futbalovo má na to, aby sa vyvíjal. Samozrejme, že aj on má nejaké nedostatky a tie musí odstraňovať.
Čo sa budúcnosti týka, v ďalšej kvalifikácii by som rád staval na tých hráčoch, ktorí tvorili základ aj teraz. Určite, že môžu vyskočiť aj ďalší, napríklad z našej ligy Jurčo. Podstatná je psychika hráčov, najmä ich odvaha a skúsenosti. Ak hral niekto v tejto kvalifikácii a zažil všetky stresové situácie, tak si myslím, že v tej najbližšej mu to pomôže a naozaj bude odolnejší.
Ale, ako som už povedal, pri našej súčasnej situácii je úplne kľúčové, aby boli všetky opory zdravé. V tejto kvalifikácii sme pod mojím vedením nehrali ani raz v ideálnej jedenástke, ktorú som mal v hlave už pred nástupom do funkcie. Ideálna jedenástka sa, z môjho pohľadu, na ihrisko nedostala ani raz.
Autor je tréner futbalovej reprezentácie
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.