Navyše, po ôsmich rokoch intelektuálneho pápežstva Benedikta nový rímsky biskup František komunikuje s verejnosťou podobne efektívne ako Ján Pavol II., takže za každým miliónom na ulici sú desiatky miliónov pri televízoroch či na sociálnych sieťach.
Pohľad pod hladinu je zložitejší. Milióny prídu na námestia, všade však vidíme oslabenie náboženských inštitúcií. Len v samotnej Brazílii bolo pred štvrťstoročím 90 percent katolíkov, dnes iba dve tretiny, vo veľkých mestách aj menej. A kríza legitimity inštitúcií sa netýka len cirkví. Vďaka technológiám dnes vieme o ľuďoch a organizáciách veci, ktoré sme kedysi nevedeli. Od prezidenta Clintona po francúzskeho politika Straussa-Kahna vieme o verejných predstaviteľoch súkromné, často nelichotivé detaily. O škandáloch Borgiovcov toho tiež vieme dosť, sú však minulosťou. Prešľapy vo Vatikánskej banke či nevhodné sexuálne správanie najvyššie postaveného britského katolíckeho biskupa však bežia online. Žijeme vo svete bez hrdinov, vo svete obyčajných ľudí. Ich tieň dopadá aj na povesť inštitúcií, ktoré riadia.
Okrem krízy inštitúcií je však oslabenie cirkví aj súčasťou iného trendu, ktorý niektorí teológovia nazývajú „od náboženstva k spiritualite“. Namiesto jasne definovaných náboženských doktrín a ich hraníc sa časť „Božieho ľudu“ správa tak, ako sa správajú spotrebitelia pri nakupovaní: príslušnosť k mojej cirkvi mi nebráni zájsť občas na skusy niekam inam, hoci k buddhistom alebo jogínom, a nebráni mi myslieť si či praktizovať veci podľa vlastnej interpretácie – a nie vždy v súlade s predkladaným modelom. Na strane dopytu žijeme v období akýchsi tekutých hraníc, a to je pre tých, ktorí „ponúkajú“, veľká dilema: majú svoje hranice zodpovedajúco rozostriť, či naopak, vyostriť?
Inú možnú cestu ponúkajú protestantské cirkvi, ktoré v Brazílii ako najväčšej katolíckej krajine sveta zaznamenávajú prudký rast: väčšiu spoluúčasť kresťanov či laikov na živote spoločenstva, pretože cirkev nie je vo vlastníctve duchovenstva. Pápež František v Riu vyzýval k tomu, aby mladí „zatriasli svojimi diecézami a vyšli z kostolov (teda zo svojho prostredia) na verejnosť. Potrebu vyjsť zo svojich zabehaných koľají ukázal František aj návštevou brazílskych slumov. Viac ako o otázkach osobnej sexuálnej morálky kázal o vzťahoch a spravodlivosti. To padlo na úrodnú pôdu hneď dvakrát: Brazílčania nedávno mohutne protestovali proti korupcii, a Vatikán pred pár desaťročiami rázne pribrzdil latinskoamerickú „teológiu oslobodenia“, v ktorej si katolícki intelektuáli začali až priveľmi rozumieť s revolučnými marxistami. Marxa možno pokojne odložiť na poličku, no sociálne témy sa v ére globálnej neistoty aj vďaka pápežovi Františkovi dostávajú do popredia náboženského diškurzu.
Pohľad pod hladinu je zložitejší. Milióny prídu na námestia, všade však vidíme oslabenie náboženských inštitúcií. Len v samotnej Brazílii bolo pred štvrťstoročím 90 percent katolíkov, dnes iba dve tretiny, vo veľkých mestách aj menej. A kríza legitimity inštitúcií sa netýka len cirkví. Vďaka technológiám dnes vieme o ľuďoch a organizáciách veci, ktoré sme kedysi nevedeli. Od prezidenta Clintona po francúzskeho politika Straussa-Kahna vieme o verejných predstaviteľoch súkromné, často nelichotivé detaily. O škandáloch Borgiovcov toho tiež vieme dosť, sú však minulosťou. Prešľapy vo Vatikánskej banke či nevhodné sexuálne správanie najvyššie postaveného britského katolíckeho biskupa však bežia online. Žijeme vo svete bez hrdinov, vo svete obyčajných ľudí. Ich tieň dopadá aj na povesť inštitúcií, ktoré riadia.
Okrem krízy inštitúcií je však oslabenie cirkví aj súčasťou iného trendu, ktorý niektorí teológovia nazývajú „od náboženstva k spiritualite“. Namiesto jasne definovaných náboženských doktrín a ich hraníc sa časť „Božieho ľudu“ správa tak, ako sa správajú spotrebitelia pri nakupovaní: príslušnosť k mojej cirkvi mi nebráni zájsť občas na skusy niekam inam, hoci k buddhistom alebo jogínom, a nebráni mi myslieť si či praktizovať veci podľa vlastnej interpretácie – a nie vždy v súlade s predkladaným modelom. Na strane dopytu žijeme v období akýchsi tekutých hraníc, a to je pre tých, ktorí „ponúkajú“, veľká dilema: majú svoje hranice zodpovedajúco rozostriť, či naopak, vyostriť?
Inú možnú cestu ponúkajú protestantské cirkvi, ktoré v Brazílii ako najväčšej katolíckej krajine sveta zaznamenávajú prudký rast: väčšiu spoluúčasť kresťanov či laikov na živote spoločenstva, pretože cirkev nie je vo vlastníctve duchovenstva. Pápež František v Riu vyzýval k tomu, aby mladí „zatriasli svojimi diecézami a vyšli z kostolov (teda zo svojho prostredia) na verejnosť. Potrebu vyjsť zo svojich zabehaných koľají ukázal František aj návštevou brazílskych slumov. Viac ako o otázkach osobnej sexuálnej morálky kázal o vzťahoch a spravodlivosti. To padlo na úrodnú pôdu hneď dvakrát: Brazílčania nedávno mohutne protestovali proti korupcii, a Vatikán pred pár desaťročiami rázne pribrzdil latinskoamerickú „teológiu oslobodenia“, v ktorej si katolícki intelektuáli začali až priveľmi rozumieť s revolučnými marxistami. Marxa možno pokojne odložiť na poličku, no sociálne témy sa v ére globálnej neistoty aj vďaka pápežovi Františkovi dostávajú do popredia náboženského diškurzu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.