To mi napadlo pri nedávnych, takmer konsenzuálnych návrhoch na obmedzenie práce pre starších. Budú si môcť vybrať – dôchodok, alebo prácu. Teda v žiadnom prípade nie prácu pri poberaní dôchodku. Takéto opatrenie by vyradilo pomerne značnú časť starších ľudí z pracovného procesu.
Zástancovia takejto politiky to vidia ako riešenie nezamestnanosti. Každý z nás možno zažil situáciu, keď sme si intuitívne mohli myslieť, že starší zamestnanec je menej výkonný a väčšinou len zaberá miesto tomu mladšiemu. Poslať ho preč by teda vytvorilo prácu pre niekoho mladšieho, ktorý je momentálne nezamestnaný. Práce je predsa iba určité množstvo. Znie to veľmi uveriteľne.
Tak skúsme na to logicky nadviazať. A čo zapájanie žien od druhej svetovej vojny do pracovného procesu? Nebrali prácu mužom? Alebo imigranti v Severnej Amerike – nespôsobili nezamestnanosť tých prvotných prisťahovalcov? A automatizácia, stroje? Nemali by sme ich zničiť, aby bolo viac práce pre ľudí? Apropo, prečo nevyriešiť nezamestnanosť znížením veku odchodu do dôchodku, alebo skrátením pracovného času? Všetky tieto úvahy ukazujú absurdnosť predpokladu, že miesto pre starého vytvára nezamestnanosť mladého.
Ekonómia takéto chybné myslenie nazýva mýtus o nemennom počte pracovných miest. Jeho príťažlivosť spočíva v tom, že to vyzerá ako produkt sedliackeho rozumu. Dáta pritom naznačujú, že v krajinách, kde je vysoká zamestnanosť starších, je väčšia pravdepodobnosť, že bude vysoká aj zamestnanosť mladých. A naopak. Ak je zamestnanosť starších nízka, zvyšuje to pravdepodobnosť nižšej zamestnanosti aj u mladých. A konštantný počet pracovných miest? V roku 1910 sme mali na Slovensku 1 milión pracovných miest. V roku 1960 ich bolo 1,6 milióna. V súčasnosti máme 2,3 milióna pracovných miest.
Nie, starí neberú prácu mladým, ani ženy neberú prácu mužom. Každý nový zamestnanec totiž zväčšuje ekonomiku a dáva prácu ďalším. Zarobí si totiž dodatočné peniaze, za ktoré si potom bude žiadať výrobu ďalších tovarov a poskytovanie dodatočných služieb. Vyhadzovanie ľudí z pracovného procesu ochudobňuje krajinu, a teda nás všetkých. Takáto politika by bola v úplnom rozpore s reformami trhu práce. Tie sa vždy snažia „vyháňať“ ľudí do práce. Spoločnosť nemôže byť na tom lepšie, ak bude menej ľudí vytvárať hodnoty.
Skutočný problém je niekde inde. Je pravda, že súčasné nastavenie výpočtu dôchodkov príliš štedro prepláca prácu dôchodcom vo forme dodatočného nárastu dôchodku. Namiesto nárastu o 6 percent za odpracovaný rok by mali férovo získať k dôchodku len asi 3 percentá. Treba zmeniť len toto jedno číslo. Ale určite nevyháňajme ľudí z práce. Poškodí to všetkých.
Autor je viceguvernér NBS.
Zástancovia takejto politiky to vidia ako riešenie nezamestnanosti. Každý z nás možno zažil situáciu, keď sme si intuitívne mohli myslieť, že starší zamestnanec je menej výkonný a väčšinou len zaberá miesto tomu mladšiemu. Poslať ho preč by teda vytvorilo prácu pre niekoho mladšieho, ktorý je momentálne nezamestnaný. Práce je predsa iba určité množstvo. Znie to veľmi uveriteľne.
Tak skúsme na to logicky nadviazať. A čo zapájanie žien od druhej svetovej vojny do pracovného procesu? Nebrali prácu mužom? Alebo imigranti v Severnej Amerike – nespôsobili nezamestnanosť tých prvotných prisťahovalcov? A automatizácia, stroje? Nemali by sme ich zničiť, aby bolo viac práce pre ľudí? Apropo, prečo nevyriešiť nezamestnanosť znížením veku odchodu do dôchodku, alebo skrátením pracovného času? Všetky tieto úvahy ukazujú absurdnosť predpokladu, že miesto pre starého vytvára nezamestnanosť mladého.
Ekonómia takéto chybné myslenie nazýva mýtus o nemennom počte pracovných miest. Jeho príťažlivosť spočíva v tom, že to vyzerá ako produkt sedliackeho rozumu. Dáta pritom naznačujú, že v krajinách, kde je vysoká zamestnanosť starších, je väčšia pravdepodobnosť, že bude vysoká aj zamestnanosť mladých. A naopak. Ak je zamestnanosť starších nízka, zvyšuje to pravdepodobnosť nižšej zamestnanosti aj u mladých. A konštantný počet pracovných miest? V roku 1910 sme mali na Slovensku 1 milión pracovných miest. V roku 1960 ich bolo 1,6 milióna. V súčasnosti máme 2,3 milióna pracovných miest.
Nie, starí neberú prácu mladým, ani ženy neberú prácu mužom. Každý nový zamestnanec totiž zväčšuje ekonomiku a dáva prácu ďalším. Zarobí si totiž dodatočné peniaze, za ktoré si potom bude žiadať výrobu ďalších tovarov a poskytovanie dodatočných služieb. Vyhadzovanie ľudí z pracovného procesu ochudobňuje krajinu, a teda nás všetkých. Takáto politika by bola v úplnom rozpore s reformami trhu práce. Tie sa vždy snažia „vyháňať“ ľudí do práce. Spoločnosť nemôže byť na tom lepšie, ak bude menej ľudí vytvárať hodnoty.
Skutočný problém je niekde inde. Je pravda, že súčasné nastavenie výpočtu dôchodkov príliš štedro prepláca prácu dôchodcom vo forme dodatočného nárastu dôchodku. Namiesto nárastu o 6 percent za odpracovaný rok by mali férovo získať k dôchodku len asi 3 percentá. Treba zmeniť len toto jedno číslo. Ale určite nevyháňajme ľudí z práce. Poškodí to všetkých.
Autor je viceguvernér NBS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.