Mám priateľa, ktorý sa rozhodol pre svoju rodinu postaviť pekný dom. Väčší a krajší. Bolo to možné, ale mal nedobrú povahu. Stále meral, vážil, kontroloval a študoval plány. Nahneval ma, odradil a prestal som k nemu chodiť na brigádu. Moje oko mi neomylne povie, čo je rovné a čo nie.
Dom postavil aj bezo mňa. Horšie to bolo s domovom. Ako keby si tam zabetónoval srdce. Všetky dovolenky strávil na stavbe, pre rodinu mal málo času. Veľa kričal, vyžadoval, chcel mať všetko, ako sa patrí. Dačo ako studený odchov. Po čase ho opustila manželka, všetky deti, len čo dospeli, odišli. V peknom veľkom dome ostal chorľavý, sklamaný a hrozne sám.
Kde je hranica medzi slobodou a zákonom? Pokiaľ prižmúriť oko a kde byť tvrdý ako kremeň? Krehká hranica medzi domom a domovom. Domov, to je teplo, otvorené náručie, ochota odpúšťať a poprosiť o prepáčenie, trpezlivo deliť svoju lásku, čas, prostriedky a nemyslieť na seba.
Vidím to aj v našom verejnom priestore. Pribudlo nám bezdomovcov. Už dvadsať rokov budujeme náš rodný, slovenský dom. No nestal sa teplým domovom. Mladí ľudia utekajú ako z topiacej sa lode. Ani kostol sa v mnohých prípadoch nestal miestom, kde ma prijmú takého, takú aká som. Kde môžem pokojne zložiť svoje bremeno, kde by môj hlad po Hlbine a Zmysle nasýtili čerstvou stravou. Veľa zákonov, predpisov a nezrozumiteľnej reči. Dôsledok je vysoké percento duchovných bezdomovcov.
Domov, tá existenciálna potreba spočinúť a ponúknuť prijatie, sa stáva osobnou hodnotou. A vo všetkých úrovniach mám na krku bezdomovcov, ktorí so mnou pôjdu až po jamu.
Dom postavil aj bezo mňa. Horšie to bolo s domovom. Ako keby si tam zabetónoval srdce. Všetky dovolenky strávil na stavbe, pre rodinu mal málo času. Veľa kričal, vyžadoval, chcel mať všetko, ako sa patrí. Dačo ako studený odchov. Po čase ho opustila manželka, všetky deti, len čo dospeli, odišli. V peknom veľkom dome ostal chorľavý, sklamaný a hrozne sám.
Kde je hranica medzi slobodou a zákonom? Pokiaľ prižmúriť oko a kde byť tvrdý ako kremeň? Krehká hranica medzi domom a domovom. Domov, to je teplo, otvorené náručie, ochota odpúšťať a poprosiť o prepáčenie, trpezlivo deliť svoju lásku, čas, prostriedky a nemyslieť na seba.
Vidím to aj v našom verejnom priestore. Pribudlo nám bezdomovcov. Už dvadsať rokov budujeme náš rodný, slovenský dom. No nestal sa teplým domovom. Mladí ľudia utekajú ako z topiacej sa lode. Ani kostol sa v mnohých prípadoch nestal miestom, kde ma prijmú takého, takú aká som. Kde môžem pokojne zložiť svoje bremeno, kde by môj hlad po Hlbine a Zmysle nasýtili čerstvou stravou. Veľa zákonov, predpisov a nezrozumiteľnej reči. Dôsledok je vysoké percento duchovných bezdomovcov.
Domov, tá existenciálna potreba spočinúť a ponúknuť prijatie, sa stáva osobnou hodnotou. A vo všetkých úrovniach mám na krku bezdomovcov, ktorí so mnou pôjdu až po jamu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.