„Už teraz vidno, že má štýl," napísal Nelson Frazer v Spectatore, „nechal novinárov čakať takmer dva týždne a keď sa konečne ukázal na schodoch Nemocnice Panny Márie, pozdravil svet churchillovským gestom." A skutočne, dva prstíky v tvare víťazného véčka sa na pár sekúnd zamihali nad perinkou.
Anglické médiá to naozaj nemali ľahké. Radostne očakávaná udalosť sa natoľko pretiahla, že už chudáci komentátori ani nevedeli, o čom písať a často písali len o tom, čo kto z nich napísal. Jeden hlásateľ v televízii oznámil hlavnú správu dňa slovami „žiadna nová správa". A tak špekulácie prebíjali špekulácie. Prečo sa vlastne predpokladalo, že sa dieťa narodí trinásteho? Ako dlho to lekári vydržia, kým spustia umelý pôrod? V akom znamení zodiaku sa narodí nástupca na trón – bude to Rak alebo Lev? Čo keď to budú dvojičky? Bude to dievča alebo chlapec, keď si sami rodičia dopredu zakázali vedieť pohlavie svojho potomka? Nie, že by toto dnes hralo konštitučnú rolu, keď Cameronova vláda zrušila primogenitúru, a tak sa prvýkrát v histórii mohla narodiť dedičná kráľovná. Rojili sa stávky na mená, ktoré musia zodpovedať tradícii a zásadne sa nedávajú po rodičoch, ale po slávnych kráľovských predkoch, a opäť sa potvrdilo, že sa stávkové kancelárie nemýlia – George, James, Edward, aj keď ani to nie je dôležité, kto by si pamätal skutočné meno Juraja VI., kráľovninho otca, zvaného Bertie, ktorého nedávno tak preslávil Colin Firth vo filme Kráľova reč.
Angličania milujú zaujímavé detaily, iskrivé slovné spojenia (kalambury), iróniu a vtip. A tak sa komentátori predbiehali a vymýšľali, čo sa dalo, akoby súťažili, kto vyhrá preteky v slovnom slalome. Aj vojvoda (princ William) poznamenal, že jeho syn má viac vlasov ako on sám a stanica BBC zabodovala, keď hlásila: „Narodil sa mládenec, ktorý sa podľa všetkého má stať kráľom," avšak „aj pre tých, ktorí nemajú britskú vlajku vytetovanú na duši, je vlajkosláva radostnou udalosťou, prísľubom nádejnej budúcnosti národa, ktorý aspoň na čas zaplní priepasť, vyhĺbenú beznádejnými, neinšpiratívnymi politikmi. " A vzhľadom na takú nesmiernu popularitu kráľovskej rodiny, predovšetkým kráľovnej, a dnes už aj mladého kráľovského páru Kate a Williama, má monarchia „podľa všetkého" vystarané. Tretí korunný princ v poradí by tak mohol nastúpiť približne o päťdesiat, šesťdesiat rokov. A znovu sa špekulovalo, aké to Anglicko (Spojené kráľovstvo?) vlastne bude – multikultúrne, multietnické? S bielou, ešte stále monarchickou menšinou?
Jedno je isté. Čerstvo narodený nástupca na trón si bude môcť vziať za manželku, na rozdiel od svojho nešťastného deda, koho bude chcieť a ak zrejme už nebude hlavou anglikánskej cirkvi, mohol by sa stať aj katolíkom, čo ústava dnes zakazuje, aj keď by vznikol problém s anglikánskym kráľovským ceremoniálom. Nakoniec, od nedávneho prílivu Poliakov, Slovákov a Litovčanov je podľa počtu veriacich na nedeľnej omši Katolícka cirkev najväčšia v krajine.
Kráľovská artiléria podľa protokolu vypálila tradičných 41 sálv a z katedrály Westminsterského opátstva celé tri hodiny vyzváňali zvony. Tentoraz sa anglická tlač, hádam preto, aby trumfla nedávne Diamantové jubileum kráľovninej vlády, načisto zbláznila. Bulvárny The Sun sa na deň premenoval na The Son, na Syna, The Mail mal dvadsaťstranovú prílohu a dokonca aj seriózne Timesy vyrukovali s veľkou fotografickou prílohou.
Samozrejme, problémy s národnou eufóriou má ľavica, ktorá reprezentuje nejakých dvadsať percent republikánov, väčšinou írskeho či škótskeho pôvodu, prisťahovalci sa na spore nezúčastňujú, ale tentoraz sa na uštipačné poznámky ani nezmohla, akoby už nevedela, čo: „Kate je neľudská, je až príliš dokonalá "(H. Lewisová v The New Statesman). Republikáni sú na tom naozaj zle, „varia sa vo vlastnej šťave", napísal Harry Mount v Telegraphe. „A čaká ich teraz celý rok sladkastých ružových správ zo života kráľovského miminka – onedlho krst, prvé krôčiky, prvé slovko, prvý deň v škôlke."
Pre európskeho kontinentálca a republikána sú sláva a majestát anglickej monarchie, a jej nesmierna prestíž a obľuba, celkom pochopiteľne nepochopiteľné. Žijeme predsa v rovnostárskej, pluralitnej, demokratickej a civilnej spoločnosti. Ako môže byť zlučiteľná s dedičskými privilégiami monarchie, osobným majestátom, pompou, slávou imperiálnej (zlej) minulosti? Absurdné.
Problém je v tom, že v podstate hanbliví Angličania nevedia takú veľkú emocionálnu záležitosť vysvetliť. Väčšinou len vykoktajú niečo ako: no, je to istota, viete, stabilita, tradícia, volený prezident je tak akosi absurdný, niečo ako zlý komediant. Veď by mal zastupovať celý národ, a nie ho politicky rozdeľovať. A ktože si v Európe pamätá hlavu štátu po päťdesiatich, sto rokoch?
Len neanglicky bádateľ (etnograf) ostrovných domorodcov by mohol do absurdity anglického života vniesť trochu svetla. Život je tu od narodenia symbolicky, ceremoniálne zviazaný s panovníkom. Dnes tu žijú Alžbetínci, školáci oslavujú každoročne kráľovnine narodeniny, všetko, čo je staré (anglicky old znamená aj dobré), ctihodné, ako napríklad Kráľovská záhradnícka spoločnosť, nesie insígnie kráľovnej E. R. Tu sa pripíja nielen na zdravie, ale aj na kráľovnú. Každý (často nevedome) priraďuje a reťazí vlastný osud k udalostiam zo života kráľovskej rodiny – kráľovskej svadbe, krstu, jubileu, pohrebu. Tak ako každé, aj toto patriotické náboženstvo je oslavou rodiny a súručenstva mŕtvych, živých i doposiaľ nenarodených.
A čo sa týka zlučiteľnosti občianskej demokracie a ceremoniálnej monarchie, tak pozor, tento francúzsky predsudok my neuznávame, povedal by bežný Angličan. To my sme predsa boli prvou parlamentnou res publikou už v 15. storočí (Dominium politikum et regale) a odlúčili postupne kráľovskú vládu od moci legislatívnej a nakoniec aj od vlády. A čo ten váš prezident (pseudokráľ), proti ktorému večne demonštrujete v parížskych uliciach? To my máme naozajstnú demokraciu, v ktorej je ctená opozícia jej veličenstva. A s tým imperializmom na nás tiež nechoďte, povedal by. Nezaviedli sme hádam v impériu vládu zákona, neskorumpovanú administratívu a slobodný obchod? Iste, nedokonale, ale zaviedli, a naše Britské spoločenstvo národov má takmer dve miliardy ľudí a žiadny štát z neho nemieni vystúpiť.
A prečo by demokracia mala byť občiansky bezfarebná, uniformná a otravná a kráľ azda jazdiť na bicykli ako vo Švédsku? Máme tisícročné dejiny, plné farebných práporcov, regimentov, cechov, insígnií, poriadkov a starodávnych privilégií. Prečo by rovnosť pred zákonom mala zglajchšaltovať život? A prečo by kráľovské dedičné privilégium malo prekážať zdravej spoločenskej hierarchii a meritórnej nerovnosti.
Má prosto iný konštitučný význam, tú „dobre uváženú nečinnosť panovníka" a spočíva takmer v každodennom živom, dôstojnom, ceremoniánom dialógu kráľovskej rodiny so spoločenstvom (na rozdiel od mŕtvych symbolov štátnosti) a vyjadruje jeho kontinuitu v rituáli, ktorý presahuje jedinca aj jeho krátky život . Vedie k pokore i hrdosti na slávnu kolektívnu minulosť, ktoré atomizovanej ahistorickej a vykorenenej spoločnosti chýbajú.
A ešte niečo: vznešenosť kráľovského majestátu kultivuje politikov aj verejný život.
Autor je vydavateľ. Pred rokom 1989 študoval a dlhodobo žil v Británii, kde viedol exilové nakladateľstvo Rozmluvy.
Anglické médiá to naozaj nemali ľahké. Radostne očakávaná udalosť sa natoľko pretiahla, že už chudáci komentátori ani nevedeli, o čom písať a často písali len o tom, čo kto z nich napísal. Jeden hlásateľ v televízii oznámil hlavnú správu dňa slovami „žiadna nová správa". A tak špekulácie prebíjali špekulácie. Prečo sa vlastne predpokladalo, že sa dieťa narodí trinásteho? Ako dlho to lekári vydržia, kým spustia umelý pôrod? V akom znamení zodiaku sa narodí nástupca na trón – bude to Rak alebo Lev? Čo keď to budú dvojičky? Bude to dievča alebo chlapec, keď si sami rodičia dopredu zakázali vedieť pohlavie svojho potomka? Nie, že by toto dnes hralo konštitučnú rolu, keď Cameronova vláda zrušila primogenitúru, a tak sa prvýkrát v histórii mohla narodiť dedičná kráľovná. Rojili sa stávky na mená, ktoré musia zodpovedať tradícii a zásadne sa nedávajú po rodičoch, ale po slávnych kráľovských predkoch, a opäť sa potvrdilo, že sa stávkové kancelárie nemýlia – George, James, Edward, aj keď ani to nie je dôležité, kto by si pamätal skutočné meno Juraja VI., kráľovninho otca, zvaného Bertie, ktorého nedávno tak preslávil Colin Firth vo filme Kráľova reč.
Angličania milujú zaujímavé detaily, iskrivé slovné spojenia (kalambury), iróniu a vtip. A tak sa komentátori predbiehali a vymýšľali, čo sa dalo, akoby súťažili, kto vyhrá preteky v slovnom slalome. Aj vojvoda (princ William) poznamenal, že jeho syn má viac vlasov ako on sám a stanica BBC zabodovala, keď hlásila: „Narodil sa mládenec, ktorý sa podľa všetkého má stať kráľom," avšak „aj pre tých, ktorí nemajú britskú vlajku vytetovanú na duši, je vlajkosláva radostnou udalosťou, prísľubom nádejnej budúcnosti národa, ktorý aspoň na čas zaplní priepasť, vyhĺbenú beznádejnými, neinšpiratívnymi politikmi. " A vzhľadom na takú nesmiernu popularitu kráľovskej rodiny, predovšetkým kráľovnej, a dnes už aj mladého kráľovského páru Kate a Williama, má monarchia „podľa všetkého" vystarané. Tretí korunný princ v poradí by tak mohol nastúpiť približne o päťdesiat, šesťdesiat rokov. A znovu sa špekulovalo, aké to Anglicko (Spojené kráľovstvo?) vlastne bude – multikultúrne, multietnické? S bielou, ešte stále monarchickou menšinou?
Jedno je isté. Čerstvo narodený nástupca na trón si bude môcť vziať za manželku, na rozdiel od svojho nešťastného deda, koho bude chcieť a ak zrejme už nebude hlavou anglikánskej cirkvi, mohol by sa stať aj katolíkom, čo ústava dnes zakazuje, aj keď by vznikol problém s anglikánskym kráľovským ceremoniálom. Nakoniec, od nedávneho prílivu Poliakov, Slovákov a Litovčanov je podľa počtu veriacich na nedeľnej omši Katolícka cirkev najväčšia v krajine.
Kráľovská artiléria podľa protokolu vypálila tradičných 41 sálv a z katedrály Westminsterského opátstva celé tri hodiny vyzváňali zvony. Tentoraz sa anglická tlač, hádam preto, aby trumfla nedávne Diamantové jubileum kráľovninej vlády, načisto zbláznila. Bulvárny The Sun sa na deň premenoval na The Son, na Syna, The Mail mal dvadsaťstranovú prílohu a dokonca aj seriózne Timesy vyrukovali s veľkou fotografickou prílohou.
Samozrejme, problémy s národnou eufóriou má ľavica, ktorá reprezentuje nejakých dvadsať percent republikánov, väčšinou írskeho či škótskeho pôvodu, prisťahovalci sa na spore nezúčastňujú, ale tentoraz sa na uštipačné poznámky ani nezmohla, akoby už nevedela, čo: „Kate je neľudská, je až príliš dokonalá "(H. Lewisová v The New Statesman). Republikáni sú na tom naozaj zle, „varia sa vo vlastnej šťave", napísal Harry Mount v Telegraphe. „A čaká ich teraz celý rok sladkastých ružových správ zo života kráľovského miminka – onedlho krst, prvé krôčiky, prvé slovko, prvý deň v škôlke."
Pre európskeho kontinentálca a republikána sú sláva a majestát anglickej monarchie, a jej nesmierna prestíž a obľuba, celkom pochopiteľne nepochopiteľné. Žijeme predsa v rovnostárskej, pluralitnej, demokratickej a civilnej spoločnosti. Ako môže byť zlučiteľná s dedičskými privilégiami monarchie, osobným majestátom, pompou, slávou imperiálnej (zlej) minulosti? Absurdné.
Problém je v tom, že v podstate hanbliví Angličania nevedia takú veľkú emocionálnu záležitosť vysvetliť. Väčšinou len vykoktajú niečo ako: no, je to istota, viete, stabilita, tradícia, volený prezident je tak akosi absurdný, niečo ako zlý komediant. Veď by mal zastupovať celý národ, a nie ho politicky rozdeľovať. A ktože si v Európe pamätá hlavu štátu po päťdesiatich, sto rokoch?
Len neanglicky bádateľ (etnograf) ostrovných domorodcov by mohol do absurdity anglického života vniesť trochu svetla. Život je tu od narodenia symbolicky, ceremoniálne zviazaný s panovníkom. Dnes tu žijú Alžbetínci, školáci oslavujú každoročne kráľovnine narodeniny, všetko, čo je staré (anglicky old znamená aj dobré), ctihodné, ako napríklad Kráľovská záhradnícka spoločnosť, nesie insígnie kráľovnej E. R. Tu sa pripíja nielen na zdravie, ale aj na kráľovnú. Každý (často nevedome) priraďuje a reťazí vlastný osud k udalostiam zo života kráľovskej rodiny – kráľovskej svadbe, krstu, jubileu, pohrebu. Tak ako každé, aj toto patriotické náboženstvo je oslavou rodiny a súručenstva mŕtvych, živých i doposiaľ nenarodených.
A čo sa týka zlučiteľnosti občianskej demokracie a ceremoniálnej monarchie, tak pozor, tento francúzsky predsudok my neuznávame, povedal by bežný Angličan. To my sme predsa boli prvou parlamentnou res publikou už v 15. storočí (Dominium politikum et regale) a odlúčili postupne kráľovskú vládu od moci legislatívnej a nakoniec aj od vlády. A čo ten váš prezident (pseudokráľ), proti ktorému večne demonštrujete v parížskych uliciach? To my máme naozajstnú demokraciu, v ktorej je ctená opozícia jej veličenstva. A s tým imperializmom na nás tiež nechoďte, povedal by. Nezaviedli sme hádam v impériu vládu zákona, neskorumpovanú administratívu a slobodný obchod? Iste, nedokonale, ale zaviedli, a naše Britské spoločenstvo národov má takmer dve miliardy ľudí a žiadny štát z neho nemieni vystúpiť.
A prečo by demokracia mala byť občiansky bezfarebná, uniformná a otravná a kráľ azda jazdiť na bicykli ako vo Švédsku? Máme tisícročné dejiny, plné farebných práporcov, regimentov, cechov, insígnií, poriadkov a starodávnych privilégií. Prečo by rovnosť pred zákonom mala zglajchšaltovať život? A prečo by kráľovské dedičné privilégium malo prekážať zdravej spoločenskej hierarchii a meritórnej nerovnosti.
Má prosto iný konštitučný význam, tú „dobre uváženú nečinnosť panovníka" a spočíva takmer v každodennom živom, dôstojnom, ceremoniánom dialógu kráľovskej rodiny so spoločenstvom (na rozdiel od mŕtvych symbolov štátnosti) a vyjadruje jeho kontinuitu v rituáli, ktorý presahuje jedinca aj jeho krátky život . Vedie k pokore i hrdosti na slávnu kolektívnu minulosť, ktoré atomizovanej ahistorickej a vykorenenej spoločnosti chýbajú.
A ešte niečo: vznešenosť kráľovského majestátu kultivuje politikov aj verejný život.
Autor je vydavateľ. Pred rokom 1989 študoval a dlhodobo žil v Británii, kde viedol exilové nakladateľstvo Rozmluvy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.