Ako to vysvetliť? Striktne logicky je to nevysvetliteľné. Menej logicky to vysvetliteľné je. Američanov fascinuje rovnosť. A presvedčenie, že nehrozia žiadne nevinné obete.
Percento stúpencov práva na život malých nenarodených detí je dané tým, že jeho opak vedie k nevinným obetiam, zabitým deťom. Právo vlastniť zbrane je právom nevinných na sebaobranu, jeho opak vedie k zabíjaniu nevinných zo strany zločincov; tí si zbrane obstarajú, aj keď je to zakázané.
Ale čo zlé sa stane, ak dve osoby rovnakého pohlavia, ktoré sa majú radi, uzavrú sobáš? Ako nám tým ublížia? Na prvý pohľad nijako.
A potom je tu myšlienka rovnosti: z hľadiska liberalizmu (liberálneho štátu) sme si všetci občania rovní. A keď dvaja občania A a B (muž a žena) či C a D (žena a muž) smú uzavrieť manželstvo, prečo by z hľadiska liberálneho štátu nemohli uzavrieť manželstvo i občanie E a F (muž a muž) či G a H (žena a žena)? Predsa z hľadiska štátu sú si všetci občania A, B, C, D, E, F, G, H, …X, Y, Z rovní.
Áno, to by platilo, ale iba ak platí predpoklad dogmatického pohlavného rovnostárstva, že muži a ženy sú identickí a neexistujú medzi nimi objektívne rozdiely; a ak berieme ohľad len na dospelých ľudí, ich práva a „práva“, nie však už na deti a ich dobro.
Keď však uznáme podstatné rozdiely medzi mužmi a ženami, a máme na pamäti nie „práva“ (v skutočnosti samoľúbosť) dospelých, ale dobro detí, okamžite vidíme, že spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia na jednej strane a manželská rodina dvoch osôb opačného pohlavia a ich vlastné deti na strane druhej sú dve formy spolužitia, ktoré majú len máločo spoločného.
Nedáva zmysel, aby štát rovnakým spôsobom privilegoval obe formy spolužitia – pretože tu skutočne nejde o práva, ale privilégiá. Právo na spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia v slobodnej spoločnosti sa nezpochybňuje – tá pochbynosť je o tom, či spoločnosť má toto spolužitie i aktívne podporovať, oceňovať a uznávať. Objektívne vzaté, nie je pre to žiadny dôvod. Záujmom spoločnosti je aktívna podpora toho typu spolužitia, v ktorom prichádzajú na svet najmenší občania štátu a ktoré im poskytuje starostlivosť v ich najzraniteľnejšej fáze – teda vo fáze stabilnej manželskej rodiny.
Ak manželstvo rozvoľníme tak, že z definice „spolužitie dvoch osôb opačného pohlavia“ odstránime obmedzenie „opačného pohlavia“, prečo by sa z nej podľa rovnakej rovnostárskej logiky nemalo odstrániť i obmedzenie „dvoch osôb“?
Keď A a B chcú manželstvo a E a F chcú manželstvo a aj I a J a K a L a M a N a O a P a Q chcú spoločné kolektívne manželstvo, ako im rovnostársky štát smie toto ich „právo“ odmietnuť?
Ponúka sa nám potom otázka, prečo by štát mal vôbec manželstvo vytvárať či uznávať. Ak je moderný liberálny štát pod vpyvom rovnostárskej (sexuálne a pohlavne rovnostárskej) ideológie ochotný „redefinovať“ manželstvo (teda inštitúciu staršiu než štát) až k jeho absurdizácii a deštrukcii, je najvyšší čas právomoc, k otázkam manželstva sa vyjadrovať, štátu vziať. Oddeliť štát a manželstvo. Ponechať manželstvo ako inštitúciu náboženskú či prirodzenozmluvnú. A znemožniť štátu ju ohrozovať.
Ak už štát nie je ochotný skutočné manželstvo a z neho vychádzajúcu a vyrastajúcu rodinu účinne podporovať, ale ich „redefinuje“, devalvuje a konceptuálne rozbíja, tak nech ich radšej nepodporuje vôbec. A samozrejme, nech im ani neškodí.
Percento stúpencov práva na život malých nenarodených detí je dané tým, že jeho opak vedie k nevinným obetiam, zabitým deťom. Právo vlastniť zbrane je právom nevinných na sebaobranu, jeho opak vedie k zabíjaniu nevinných zo strany zločincov; tí si zbrane obstarajú, aj keď je to zakázané.
Ale čo zlé sa stane, ak dve osoby rovnakého pohlavia, ktoré sa majú radi, uzavrú sobáš? Ako nám tým ublížia? Na prvý pohľad nijako.
A potom je tu myšlienka rovnosti: z hľadiska liberalizmu (liberálneho štátu) sme si všetci občania rovní. A keď dvaja občania A a B (muž a žena) či C a D (žena a muž) smú uzavrieť manželstvo, prečo by z hľadiska liberálneho štátu nemohli uzavrieť manželstvo i občanie E a F (muž a muž) či G a H (žena a žena)? Predsa z hľadiska štátu sú si všetci občania A, B, C, D, E, F, G, H, …X, Y, Z rovní.
Áno, to by platilo, ale iba ak platí predpoklad dogmatického pohlavného rovnostárstva, že muži a ženy sú identickí a neexistujú medzi nimi objektívne rozdiely; a ak berieme ohľad len na dospelých ľudí, ich práva a „práva“, nie však už na deti a ich dobro.
Keď však uznáme podstatné rozdiely medzi mužmi a ženami, a máme na pamäti nie „práva“ (v skutočnosti samoľúbosť) dospelých, ale dobro detí, okamžite vidíme, že spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia na jednej strane a manželská rodina dvoch osôb opačného pohlavia a ich vlastné deti na strane druhej sú dve formy spolužitia, ktoré majú len máločo spoločného.
Nedáva zmysel, aby štát rovnakým spôsobom privilegoval obe formy spolužitia – pretože tu skutočne nejde o práva, ale privilégiá. Právo na spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia v slobodnej spoločnosti sa nezpochybňuje – tá pochbynosť je o tom, či spoločnosť má toto spolužitie i aktívne podporovať, oceňovať a uznávať. Objektívne vzaté, nie je pre to žiadny dôvod. Záujmom spoločnosti je aktívna podpora toho typu spolužitia, v ktorom prichádzajú na svet najmenší občania štátu a ktoré im poskytuje starostlivosť v ich najzraniteľnejšej fáze – teda vo fáze stabilnej manželskej rodiny.
Ak manželstvo rozvoľníme tak, že z definice „spolužitie dvoch osôb opačného pohlavia“ odstránime obmedzenie „opačného pohlavia“, prečo by sa z nej podľa rovnakej rovnostárskej logiky nemalo odstrániť i obmedzenie „dvoch osôb“?
Keď A a B chcú manželstvo a E a F chcú manželstvo a aj I a J a K a L a M a N a O a P a Q chcú spoločné kolektívne manželstvo, ako im rovnostársky štát smie toto ich „právo“ odmietnuť?
Ponúka sa nám potom otázka, prečo by štát mal vôbec manželstvo vytvárať či uznávať. Ak je moderný liberálny štát pod vpyvom rovnostárskej (sexuálne a pohlavne rovnostárskej) ideológie ochotný „redefinovať“ manželstvo (teda inštitúciu staršiu než štát) až k jeho absurdizácii a deštrukcii, je najvyšší čas právomoc, k otázkam manželstva sa vyjadrovať, štátu vziať. Oddeliť štát a manželstvo. Ponechať manželstvo ako inštitúciu náboženskú či prirodzenozmluvnú. A znemožniť štátu ju ohrozovať.
Ak už štát nie je ochotný skutočné manželstvo a z neho vychádzajúcu a vyrastajúcu rodinu účinne podporovať, ale ich „redefinuje“, devalvuje a konceptuálne rozbíja, tak nech ich radšej nepodporuje vôbec. A samozrejme, nech im ani neškodí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.