Obe filmové nivočenia Bieleho domu a vôbec všetkého, čo symbolizuje, sú úžasné. Skvelé, bravúrne, zábavné – dosaďte si expresívum aké chcete – samozrejme, ak sa na ne dívame tak, ako sa dívať má. Zvrchu, blahosklonne, s láskavým, ironizujúcim nadhľadom, zohľadňujúcim, že to, na čo sa dívame, je číra fikcia, síce bez vedeckofantastického či fantasy ozvláštnenia, ale o to bizarnejšia. Potom, keď prijmeme fakt, že ani jeden z filmov nemá so zobrazovaním potenciálne možného absolútne nič spoločné, môžeme si naplno vychutnávať všetky tie veci, kvôli ktorým sú oba útoky na Biely dom až mrazivo aktuálne a so zásadnou výpovednou hodnotou vzhľadom na svet, v ktorom žijeme.
Keď ničili Biely dom republikáni (Olympus Has Fallen, Fuqua), bolo to hrdinské, vlastenecké, patetické, a tak ďalej. Adrenalínová akčná zábava, maskovaná za skutočnú drámu. Teraz, keď ho ničia demokrati (White House Down, Emmerich), už sa to vážne ani len netvári. Otvorene sa žartuje, dívame sa síce na akčný film, ale zároveň veľmi výrazne komediálne ladený.
Akoby ten istý scenár spracovali dve ideologicky inak zaťažené strany. Spája ich vlastenectvo, rozdeľuje jeho výklad.
Zápletka je prostá, až banálna. Údajne najstráženejšieho miesta na svete – toho Bieleho domu (Oválna pracovňa a tak) sa zmocnia navzdory pravdepodobnosti a zdravému rozumu paravojenské soldatesky s tými najnečistejšími úmyslami – globálna jadrová katastrofa, atóm na nich, nech to stojí, čo to stojí. Kde tajné služby zlyhajú, koľko ich je, kde je armáda bezmocná a polícia plní úlohu pohyblivých terčov, tam situáciu s Bielym domom v rukách gaunerov zvláda jednotlivec, sám vojak v poli, najdrsnejší z drsných, skutočný Američan, hrdina. On odhalí sprisahanie – bez zrady sa Biely dom plieniť nepodarí ani vo filme, on zachráni prezidenta a vôbec celý civilizovaný svet, on, zvyknutý holiť sa len tak, nasucho, príborovým nožom, ukáže nám divákom, aké sú tie najpravejšie hodnoty.
Dúfam, veľmi dúfam, že White House Down (a aj Olympus Has Fallen) videli či Slavoj Žižek, či Noam Chomsky, najlepšie obaja, a veľmi sa teším, až o nich napíšu knihy. Mohli by, mali by, bolo by to fascinujúce čítanie. O demoblikánoch a repukratoch. V ten rok zásadnejšie filmy nevznikli.
Keď ničili Biely dom republikáni (Olympus Has Fallen, Fuqua), bolo to hrdinské, vlastenecké, patetické, a tak ďalej. Adrenalínová akčná zábava, maskovaná za skutočnú drámu. Teraz, keď ho ničia demokrati (White House Down, Emmerich), už sa to vážne ani len netvári. Otvorene sa žartuje, dívame sa síce na akčný film, ale zároveň veľmi výrazne komediálne ladený.
Akoby ten istý scenár spracovali dve ideologicky inak zaťažené strany. Spája ich vlastenectvo, rozdeľuje jeho výklad.
Zápletka je prostá, až banálna. Údajne najstráženejšieho miesta na svete – toho Bieleho domu (Oválna pracovňa a tak) sa zmocnia navzdory pravdepodobnosti a zdravému rozumu paravojenské soldatesky s tými najnečistejšími úmyslami – globálna jadrová katastrofa, atóm na nich, nech to stojí, čo to stojí. Kde tajné služby zlyhajú, koľko ich je, kde je armáda bezmocná a polícia plní úlohu pohyblivých terčov, tam situáciu s Bielym domom v rukách gaunerov zvláda jednotlivec, sám vojak v poli, najdrsnejší z drsných, skutočný Američan, hrdina. On odhalí sprisahanie – bez zrady sa Biely dom plieniť nepodarí ani vo filme, on zachráni prezidenta a vôbec celý civilizovaný svet, on, zvyknutý holiť sa len tak, nasucho, príborovým nožom, ukáže nám divákom, aké sú tie najpravejšie hodnoty.
Dúfam, veľmi dúfam, že White House Down (a aj Olympus Has Fallen) videli či Slavoj Žižek, či Noam Chomsky, najlepšie obaja, a veľmi sa teším, až o nich napíšu knihy. Mohli by, mali by, bolo by to fascinujúce čítanie. O demoblikánoch a repukratoch. V ten rok zásadnejšie filmy nevznikli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.