KNIHA Emir Kusturica: Kde jsem v tom příběhu já? (Freytag & Berndt, 2012)
Ak od autobiografickej knihy slávneho režiséra očakávate, že mu budete môcť apoň letmo nahliadnuť cez plece a dozvedieť sa, ako svoje oceňované diela tvorí, ak čakáte nejaké zaujímavé poznatky o filmárskom remesle, budete sklamaní. Aj keď spomína svoje filmy, nakrúcanie, štúdium na FAMU v Prahe aj proces politického schvaľovania a ustavičného prepracúvania scenára, o jeho tvorivej metóde sa z toho nedozviete nič, zato o divokej povahe autora a jeho rodinných a kamarátskych vzťahoch, prerastajúcich do najvyšších politických kruhov, všetko. Kusturicova kniha je taká ako jeho filmy, poetická, absurdná, fanfarónska, preľudnená svojráznymi postavičkami, divoká jazda najčudesnejšími zákutiami sveta. Najviac zo všetkého je to však kniha extrémne subjektívna, čo by v prípade opisovania osobných historiek nebol žiadny problém, keby sa Kusturica nesnažil vnútiť čitateľovi (a tiež naivnému Američanovi Johnymu Deppovi) predstavu, že jeho pohľad na vojnu na Balkáne je jediný správny a objektívny.
.Elena Akácsová
KNIHA Ján Čarnogurský: Denník 1994 – 2007 (Prešov, Vydavateľstvo M. Vaška 2013)
Čítanie politického denníka je osobitý zážitok: ide v ňom o politiku, ale ešte viac o myslenie autora, ktorý sa odhalí až na kosť. Vidíte, čo je pre neho dôležité a čo nie, čo dokázal predvídať, kde sa mýlil, čoho sa dokáže vzdať a čoho nie. Čarnogurský píše úsporne a jadrne, úplne odkrýva karty, vidíte, čo si myslí o svojich politických spojencoch, čo o oponentoch, čo považuje za dôležité témy a čo je pena dní. Určite zaujme nadhľad, s akým píše o Mečiarovi pred rokom 1998, aj ako vníma slovenských liberálov. Koalícia, ktorú s nimi uzavrel na novembrovej tribúne, splnila pre neho svoj dejinný zmysel a vyčerpala sa. Čitateľa prekvapí odvážne a sebavedomé rozmýšľanie o dovoze zbraní pre Macedónsko, ako aj aktivity smerom k moskovskému patriarchovi. Čarnogurský má cit pre geopolitiku aj dejiny a Slovensko môže podľa neho hrať ďaleko dôležitejšiu rolu, ako si vedeli iní premiéri čo i len predstaviť.
.jaroslav Daniška
HUDBA David Kollar: The Son (Hevhetia)
Existuje mnoho ciest, ako pristupovať k hudobnému nástroju. Rovnako je množstvo spôsobov, ako ventilovať bolestivé životné skúšky. Prešovčan David Kollar sa po jednej z operácií svojho syna zavrel do štúdia so snahou „vyplakať sa“ prostredníctvom elektrickej gitary, mandolíny, gamelanovej zvonkohry, elektronických krabičiek a jeho krik má veľa podôb: od dynamických amplitúd cez éterické prebúdzania sa v nemocničnej izbe, s bezslovnými vokálmi Lenky Dusilovej a Indie Czajkowskej, po rozorvaté noiseové úseky. Svoje tvrdenie, že potenciál elektrickej gitary využíva väčšina kolegov len čiastočne, sám deklaruje novoobjavenými zvukmi, ruchmi, priznanými šumami... Nedávna Kollarova spolupráca s renomovaným nórskym gitarovým mágom Eivindom Aarsetom priniesla dobré ovocie novej sorty a The Son sa atmosférou i osekaním prebytočných elementov približuje k škandinávskej estetike.
.peter Motyčka
HUDBA Magic Arm: Images Rolling (Peacefrog)
Pri slove „multiinštrumentalista“ hrozí častá predstava o predvádzaní krkolomných inštrumentálnych výkonov, nezriedka sa končiacich v kompozičnej prázdnote. Angličan Marc Rigelsford uprednostňuje vo svojom projekte Magic Arm opačný prístup – najprv pieseň s premyslenou kompozíciou, potom prepracované aranžmány a až nakoniec ukazovanie hráčskych schopností. Jeho indie pop sa začína inšpiračne v psychedélii roka 1967, kdesi pri The Electric Prunes, Pink Floyd, prechádza cez Simona &Garfunkela, Briana Wilsona a končí sa pri Grizzly Bear, Air, Daft Punk. Vznikal v Marcovej domácej spálni v Manchestri. Neznie však diletantsky, ale naopak, profesionálne, pestro, symfonicky, filmovo scénicky. Mnohí recenzenti album Images Rolling ospevujú. Oprávnene? Možno áno, veď napríklad skladba Is History oprávnenosť ich nadšenia potvrdzuje. Nie je to síce nič nové, ale zato vkusné a pekné.
.miro Potoček
HUDBA Collegium Musicum, Marián Varga: Collegium Musicum, Stále tie dni (Opus)
V rámci rozsiahleho projektu Opus 100 základných albumov a interpretov vychádza v jednom balení dvojica dôležitých albumov Mariána Vargu. Nevie sa, prečo práve tieto dve nahrávky sa ocitli vedľa seba, môžeme len hádať, že to autorom koncepcie jednoducho takto vyšlo. Collegium Musicum a Stále tie dni sú ako deň a noc. Debutový album artrockového zoskupenia z roku 1970 zachytáva začiatky vtedajšieho kvarteta, ktoré našlo vlastný zvuk až na nasledujúcich Konvergenciách. Zato Stále tie dni sú Vargovým „utajeným“ masterpiece, jeho intímnou výpoveďou zo stratených 80. rokov, z ktorých väčšinu času prežil sám so svojou hudbou. Na jednej strane poteší, že Vargov fanúšik sa môže opäť dostať k dvom albumom, ktoré sa dnes zháňajú veľmi ťažko. Na druhej strane ho však nepoteší úplne odfláknutý obal s veľmi slabým sprievodným textom. Obe diela by si zaslúžili oveľa hlbšie zhodnotenie.
.peter Bálik
Ak od autobiografickej knihy slávneho režiséra očakávate, že mu budete môcť apoň letmo nahliadnuť cez plece a dozvedieť sa, ako svoje oceňované diela tvorí, ak čakáte nejaké zaujímavé poznatky o filmárskom remesle, budete sklamaní. Aj keď spomína svoje filmy, nakrúcanie, štúdium na FAMU v Prahe aj proces politického schvaľovania a ustavičného prepracúvania scenára, o jeho tvorivej metóde sa z toho nedozviete nič, zato o divokej povahe autora a jeho rodinných a kamarátskych vzťahoch, prerastajúcich do najvyšších politických kruhov, všetko. Kusturicova kniha je taká ako jeho filmy, poetická, absurdná, fanfarónska, preľudnená svojráznymi postavičkami, divoká jazda najčudesnejšími zákutiami sveta. Najviac zo všetkého je to však kniha extrémne subjektívna, čo by v prípade opisovania osobných historiek nebol žiadny problém, keby sa Kusturica nesnažil vnútiť čitateľovi (a tiež naivnému Američanovi Johnymu Deppovi) predstavu, že jeho pohľad na vojnu na Balkáne je jediný správny a objektívny.
.Elena Akácsová
KNIHA Ján Čarnogurský: Denník 1994 – 2007 (Prešov, Vydavateľstvo M. Vaška 2013)
Čítanie politického denníka je osobitý zážitok: ide v ňom o politiku, ale ešte viac o myslenie autora, ktorý sa odhalí až na kosť. Vidíte, čo je pre neho dôležité a čo nie, čo dokázal predvídať, kde sa mýlil, čoho sa dokáže vzdať a čoho nie. Čarnogurský píše úsporne a jadrne, úplne odkrýva karty, vidíte, čo si myslí o svojich politických spojencoch, čo o oponentoch, čo považuje za dôležité témy a čo je pena dní. Určite zaujme nadhľad, s akým píše o Mečiarovi pred rokom 1998, aj ako vníma slovenských liberálov. Koalícia, ktorú s nimi uzavrel na novembrovej tribúne, splnila pre neho svoj dejinný zmysel a vyčerpala sa. Čitateľa prekvapí odvážne a sebavedomé rozmýšľanie o dovoze zbraní pre Macedónsko, ako aj aktivity smerom k moskovskému patriarchovi. Čarnogurský má cit pre geopolitiku aj dejiny a Slovensko môže podľa neho hrať ďaleko dôležitejšiu rolu, ako si vedeli iní premiéri čo i len predstaviť.
.jaroslav Daniška
HUDBA David Kollar: The Son (Hevhetia)
Existuje mnoho ciest, ako pristupovať k hudobnému nástroju. Rovnako je množstvo spôsobov, ako ventilovať bolestivé životné skúšky. Prešovčan David Kollar sa po jednej z operácií svojho syna zavrel do štúdia so snahou „vyplakať sa“ prostredníctvom elektrickej gitary, mandolíny, gamelanovej zvonkohry, elektronických krabičiek a jeho krik má veľa podôb: od dynamických amplitúd cez éterické prebúdzania sa v nemocničnej izbe, s bezslovnými vokálmi Lenky Dusilovej a Indie Czajkowskej, po rozorvaté noiseové úseky. Svoje tvrdenie, že potenciál elektrickej gitary využíva väčšina kolegov len čiastočne, sám deklaruje novoobjavenými zvukmi, ruchmi, priznanými šumami... Nedávna Kollarova spolupráca s renomovaným nórskym gitarovým mágom Eivindom Aarsetom priniesla dobré ovocie novej sorty a The Son sa atmosférou i osekaním prebytočných elementov približuje k škandinávskej estetike.
.peter Motyčka
HUDBA Magic Arm: Images Rolling (Peacefrog)
Pri slove „multiinštrumentalista“ hrozí častá predstava o predvádzaní krkolomných inštrumentálnych výkonov, nezriedka sa končiacich v kompozičnej prázdnote. Angličan Marc Rigelsford uprednostňuje vo svojom projekte Magic Arm opačný prístup – najprv pieseň s premyslenou kompozíciou, potom prepracované aranžmány a až nakoniec ukazovanie hráčskych schopností. Jeho indie pop sa začína inšpiračne v psychedélii roka 1967, kdesi pri The Electric Prunes, Pink Floyd, prechádza cez Simona &Garfunkela, Briana Wilsona a končí sa pri Grizzly Bear, Air, Daft Punk. Vznikal v Marcovej domácej spálni v Manchestri. Neznie však diletantsky, ale naopak, profesionálne, pestro, symfonicky, filmovo scénicky. Mnohí recenzenti album Images Rolling ospevujú. Oprávnene? Možno áno, veď napríklad skladba Is History oprávnenosť ich nadšenia potvrdzuje. Nie je to síce nič nové, ale zato vkusné a pekné.
.miro Potoček
HUDBA Collegium Musicum, Marián Varga: Collegium Musicum, Stále tie dni (Opus)
V rámci rozsiahleho projektu Opus 100 základných albumov a interpretov vychádza v jednom balení dvojica dôležitých albumov Mariána Vargu. Nevie sa, prečo práve tieto dve nahrávky sa ocitli vedľa seba, môžeme len hádať, že to autorom koncepcie jednoducho takto vyšlo. Collegium Musicum a Stále tie dni sú ako deň a noc. Debutový album artrockového zoskupenia z roku 1970 zachytáva začiatky vtedajšieho kvarteta, ktoré našlo vlastný zvuk až na nasledujúcich Konvergenciách. Zato Stále tie dni sú Vargovým „utajeným“ masterpiece, jeho intímnou výpoveďou zo stratených 80. rokov, z ktorých väčšinu času prežil sám so svojou hudbou. Na jednej strane poteší, že Vargov fanúšik sa môže opäť dostať k dvom albumom, ktoré sa dnes zháňajú veľmi ťažko. Na druhej strane ho však nepoteší úplne odfláknutý obal s veľmi slabým sprievodným textom. Obe diela by si zaslúžili oveľa hlbšie zhodnotenie.
.peter Bálik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.