Presne také to bolo: Nasťahovala som sa do starého rozpadnutého domu so záchodmi na pavlači, kde presne ako z Hrabala volá suseda na susedu: „bude pršať, smrdia kanály“, za pár korún dala zaviesť kúrenie, sprchovací kút, záchod... V tom čase ešte dopravu na Šancovej riadili feťáci na toluéne a istým typom matrónovitých Cigánok sa bolo lepšie vyhnúť. Dnes z celej tejto parády rozheganého sveta opilcov, vykladačov vagónov, zberačov šrotu a podstaničných štamgastov ostala už len ich perla – trh na Žilinskej ulici. A ešte nepochopiteľne nezlomná a novým časom sťa torpédo čeliaca Lacinka Palacinka. Tá by si zaslúžila metál za statočnosť. Malá miestnosť, jednu zástavku trolejbusom pod stanicou, kde vám pri okienku predajú palacinky so všetkými možnými plnkami, od sladkých a slaných až po ich kombinácie, za smiešnu cenu a bezkonkurenčnú kvalitu. Lacinka Palacinka je posledný mohykán hipisáckej podnikavosti deväťdesiatych rokov. Čo je to za zázrak, že prežila? Teraz je už štvrť plná „dizajnu“ a štýlových firiem, napriek tomu nestráca svoje čaro aj vďaka klubom. Túto jej špinavú krásu nechápe každý. Ale nezabudnem, ako jeden americký kamarát užasol pri pohľade na náš pavlačový dvor, a so slzami v očiach klesol na kolená: „Piussi, presne takto som si predstavoval Európu!“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.