Ako si asi mohol vidieť, po tom, čo Ťa v novembri 2010 zavraždili, sme sa tu dlho nevedeli spamätať. Naša spoločná rozkokošená piatková partia z kaviarne stíchla, vážení ústavní poctivci Paľo Hollander a Ivan Trimaj premáhali slzy a Tvoj inak mierny kolega Jozef Vozár sa priamo na pohrebe veľmi hneval na ľudí, ktorí sa Ťa nezastali, keď mali.
Boli to dni a týždne, keď som nevedel normálne prejsť okolo Tvojej kancelárie a priateľov som sa obsedantne pýtal, čo ideme robiť. Samozrejme, nikto nevedel nič na takú hysterickú otázku povedať. Vedeli sme len to, že si nenahraditeľný ľudsky aj profesionálne. My tu dolu síce občas chceme uveriť, že každý je nahraditeľný, a dokonca sme si na falošné uistenie vymysleli ironické klišé, že nenahraditeľných sú plné cintoríny, v hĺbke duše však opakovane cítim, že to tak celkom nie je. Kto nahradil Janka Langoša a Jula Satinského? Kto Václava Havla? Kto Tigrida či Medka? A koho stretnem každú piatkovú noc na mieste ufrflaného Mankyho? Nikto a nikoho. Každý je originál, kópia je nemožná, a strata trvalá. Aj keď vlastne, z Tvojho pohľadu, ako sa to vezme, však?
O Tvojej ľudskej nenahraditeľnosti sa mi ešte stále píše ťažko. Keď sa Ti to pred dva a pol rokmi stalo, a videl som tváre Tvojich priateľov, napísal som, že síce ešte nevyšlo najavo, kto Ti to urobil, ale že to najdôležitejšie už najavo vyšlo. Oboje dodnes platí. To prvé žiaľ, to druhé našťastie. Za seba dnes chcem doplniť len to, že stále viem, ktoré sú najlepšie treščie „játra“, hoci ich už v sobotu chodím kupovať tak sám. A Erni, aj keď sa už v piatok znovu smejeme, stále nám v tie večery chýbaš ako šľak.
Ale o profesionálnej nenahraditeľnosti Ti niečo povedať musím. Vždy si sa hneval, ako málo tu rešpektujeme právo a ústavné princípy a väčšinu svojej energie si venoval ich obrane. Neuveríš, ale v tom sme sa ešte viac zopsuli. Bez Tvojich verejných názorov, upozornení a varovaní, bez Tvojich nezištných rád novinárom, politikom a tej časti právnikov, ktorí nestratili svedomie, sa to vlastne dalo čakať. Zbytočne Ti k tomu písať detaily, a vlastne neviem, či Ťa časná realita ústavných zvyklostí a práv ešte až tak drží za srdce, ale ak je peklo absenciou lásky, a teda aj úcty k iným, potom sú naše ústavné inštitúcie pevne usadené minimálne v predpeklí. Nie je tu veľa lepších dôkazov o dôležitosti jednotlivca. O Tvojej dôležitosti.
Nadchádzajúcu sobotu by si mal 60 rokov. Tak všetko dobré, Erničko.
Boli to dni a týždne, keď som nevedel normálne prejsť okolo Tvojej kancelárie a priateľov som sa obsedantne pýtal, čo ideme robiť. Samozrejme, nikto nevedel nič na takú hysterickú otázku povedať. Vedeli sme len to, že si nenahraditeľný ľudsky aj profesionálne. My tu dolu síce občas chceme uveriť, že každý je nahraditeľný, a dokonca sme si na falošné uistenie vymysleli ironické klišé, že nenahraditeľných sú plné cintoríny, v hĺbke duše však opakovane cítim, že to tak celkom nie je. Kto nahradil Janka Langoša a Jula Satinského? Kto Václava Havla? Kto Tigrida či Medka? A koho stretnem každú piatkovú noc na mieste ufrflaného Mankyho? Nikto a nikoho. Každý je originál, kópia je nemožná, a strata trvalá. Aj keď vlastne, z Tvojho pohľadu, ako sa to vezme, však?
O Tvojej ľudskej nenahraditeľnosti sa mi ešte stále píše ťažko. Keď sa Ti to pred dva a pol rokmi stalo, a videl som tváre Tvojich priateľov, napísal som, že síce ešte nevyšlo najavo, kto Ti to urobil, ale že to najdôležitejšie už najavo vyšlo. Oboje dodnes platí. To prvé žiaľ, to druhé našťastie. Za seba dnes chcem doplniť len to, že stále viem, ktoré sú najlepšie treščie „játra“, hoci ich už v sobotu chodím kupovať tak sám. A Erni, aj keď sa už v piatok znovu smejeme, stále nám v tie večery chýbaš ako šľak.
Ale o profesionálnej nenahraditeľnosti Ti niečo povedať musím. Vždy si sa hneval, ako málo tu rešpektujeme právo a ústavné princípy a väčšinu svojej energie si venoval ich obrane. Neuveríš, ale v tom sme sa ešte viac zopsuli. Bez Tvojich verejných názorov, upozornení a varovaní, bez Tvojich nezištných rád novinárom, politikom a tej časti právnikov, ktorí nestratili svedomie, sa to vlastne dalo čakať. Zbytočne Ti k tomu písať detaily, a vlastne neviem, či Ťa časná realita ústavných zvyklostí a práv ešte až tak drží za srdce, ale ak je peklo absenciou lásky, a teda aj úcty k iným, potom sú naše ústavné inštitúcie pevne usadené minimálne v predpeklí. Nie je tu veľa lepších dôkazov o dôležitosti jednotlivca. O Tvojej dôležitosti.
Nadchádzajúcu sobotu by si mal 60 rokov. Tak všetko dobré, Erničko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.