Obraz však skresľuje. V bode, kde sa táto podobnosť začína, totiž hneď aj končí. Nedostižný náskok Fica relativizujú jednak staršie prieskumy, predovšetkým ale existencia druhého kola, kde sa systém môže správať asi tak ako v parlamentných voľbách, do ktorých by šli všetky opozičné strany na spoločnej listine. Isteže to neplatí do posledného detailu, keďže napr. od Čarnogurského sa sotva dočkáme, aby po vypadnutí v prvom kole odporučil svojim voličom pre druhé kolo „Antifica“ – ktokoľvek ním už bude. Aj s dierami v súdržnosti ale jeden dávnejší prieskum Focusu hovorí, že v súboji jeden na jedného by na Fica mali Radičová (???) aj Kiska...
Samozrejme, chybovosť (nepresnosť) týchto prezidentských prieskumov je ešte vyššia než u straníckych preferencií. Naznačujú však aspoň toľko, že pokiaľ sa Fico ozaj rozhodne vstúpiť do ringu, musí sa pokúsiť získať 50 percent plus jeden hlas už v prvom kole. Druhé by nieslo preň už neúnosné riziko s potenciálom obrátiť jeho doteraz úspešnú politickú kariéru v trosky. Fico má veľmi čo zvažovať, keďže na rozdiel od všetkých prípadných súperov môže v tejto voľbe viac stratiť než získať. Do rizika totiž pôjde s „perspektívou“, že za najvyšší ústavný post v štáte zaplatí - vzhľadom na kompetencie – stratou značnej časti moci a vplyvu, ktorými disponuje ako premiér.
Skutočnosť, že práve neduživé prostredie KDH vyprodukovalo trojicu kandidátov, z ktorých zrejme vzíde „runner up“ pre druhé kolo - ak sa uskutoční – je dokonalou iróniou. Kým Čarnogurský je spomienkou na lepšiu minulosť hnutia a (predčasne kandidujúci) Procházka - naopak – tvárou budúcnosti, Hrušovský je živý portrét biednej prítomnosti KDH. Ani tých 15 percent, ktoré mu v Polise namerali, neukončí frašku s hľadaním spoločného kandidáta Ľudovej platformy. Na Godota - – Radičovú - čakajúce SDKÚ ani toto nepresvedčí.
Keďže ďalšie mená v hre sú Kiska a Osuský, dá sa postulovať, že pole neľavicových kandidátov je – na milé prekvapenie – celkom dôstojné. Pritom platí, že čím kratší čas do volieb, tým menšia pravdepodobnosť, že niekto mimo už vyrysovaný kruh uchádzačov ešte relevantne zasiahne do súťaže. Samozrejme sa to netýka Radičovej, avšak zmena názoru po toľkých „nie“ by nereparovateľne poškodila jej vierohodnosti.
Keďže byť prezidentom znamená byť politikom-štátnikom, Slovensko hľadá osobnosť, ktorá už zažila politickú zodpovednosť, alebo aspoň je za ňou výrazná stopa v politicko-spoločenskom dianí. ´Iróniou situácie je, že voči osobnosti, ktorá tomuto kritériu vyhovuje najlepšie, sa dajú vzniesť aj najsilnejšie protiargumenty, prečo by z nej hlava štátu nemala byť...
Samozrejme, chybovosť (nepresnosť) týchto prezidentských prieskumov je ešte vyššia než u straníckych preferencií. Naznačujú však aspoň toľko, že pokiaľ sa Fico ozaj rozhodne vstúpiť do ringu, musí sa pokúsiť získať 50 percent plus jeden hlas už v prvom kole. Druhé by nieslo preň už neúnosné riziko s potenciálom obrátiť jeho doteraz úspešnú politickú kariéru v trosky. Fico má veľmi čo zvažovať, keďže na rozdiel od všetkých prípadných súperov môže v tejto voľbe viac stratiť než získať. Do rizika totiž pôjde s „perspektívou“, že za najvyšší ústavný post v štáte zaplatí - vzhľadom na kompetencie – stratou značnej časti moci a vplyvu, ktorými disponuje ako premiér.
Skutočnosť, že práve neduživé prostredie KDH vyprodukovalo trojicu kandidátov, z ktorých zrejme vzíde „runner up“ pre druhé kolo - ak sa uskutoční – je dokonalou iróniou. Kým Čarnogurský je spomienkou na lepšiu minulosť hnutia a (predčasne kandidujúci) Procházka - naopak – tvárou budúcnosti, Hrušovský je živý portrét biednej prítomnosti KDH. Ani tých 15 percent, ktoré mu v Polise namerali, neukončí frašku s hľadaním spoločného kandidáta Ľudovej platformy. Na Godota - – Radičovú - čakajúce SDKÚ ani toto nepresvedčí.
Keďže ďalšie mená v hre sú Kiska a Osuský, dá sa postulovať, že pole neľavicových kandidátov je – na milé prekvapenie – celkom dôstojné. Pritom platí, že čím kratší čas do volieb, tým menšia pravdepodobnosť, že niekto mimo už vyrysovaný kruh uchádzačov ešte relevantne zasiahne do súťaže. Samozrejme sa to netýka Radičovej, avšak zmena názoru po toľkých „nie“ by nereparovateľne poškodila jej vierohodnosti.
Keďže byť prezidentom znamená byť politikom-štátnikom, Slovensko hľadá osobnosť, ktorá už zažila politickú zodpovednosť, alebo aspoň je za ňou výrazná stopa v politicko-spoločenskom dianí. ´Iróniou situácie je, že voči osobnosti, ktorá tomuto kritériu vyhovuje najlepšie, sa dajú vzniesť aj najsilnejšie protiargumenty, prečo by z nej hlava štátu nemala byť...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.