.som Rakúšan, žijem deväť rokov v Devínskej Novej Vsi a z tohto tesného odstupu od mojej vlasti dozrievam na čoraz sentimentálnejšieho patriota. „Nemyslím si, že by ste naozaj chceli počuť tento príbeh,“ vykrúcam sa, „Rakúsko je nudné.“ – „Ale my ho naozaj chceme počuť.“ – „No dobre, potom ste si nič iné nezaslúžili.“
.naši fádni štátnici
Začnem pri špičkách našej vlády, pretože sú také archetypálne: spolkový kancelár Werner Faymann, sociálny demokrat, a jeho vicekancelár Michael Spindelegger, ľudovec. Na tieto mená môžete hneď aj zabudnúť. To, či obaja po parlamentných voľbách 29. septembra odstúpia, alebo či budú úradovať ďalšie desaťročia, nemení nič na princípe. Obaja sú totiž klony. Majú 53 rokov, sú podobne prešedivení, sú rovnako sterilne neerotickým spôsobom fešácki, majú veľmi milé vystupovanie, a u žiadneho z nich by ste nepobadali náznak vášne. Ich bydliská, viedenský vonkajší obvod Liesing a viedenské predmestie Hinterbrühl, sú od seba vzdialené rovných osem a pol kilometra.
Faymann, predseda sociálno-demokratickej SPÖ,sa dostal do červenej viedenskej mestskej vlády cez Socialistickú mládež a združenie nájomníkov. Spindelegger, predseda kresťansko-demokratickej ÖVP,bol praktikant zväzu priemyselníkov a úradník Dolného Rakúska, tradičnej bašty ľudovcov. Obaja sú už od mladíckych čias politikmi z povolania. Najvyššie kariérne miesta si vyslúžili tak nehlučne, že ich sotva niekto poznal, keď sa prvýkrát stali ministrami.
Tak, ako oba tieto klony v kancelárskom úrade, aj celý establišment alpskej republiky sa vyznačuje intelektuálnym priemerom. Ich prejavy sú prázdne. Alfa samci slovenskej politiky pretromfnú rakúskych kolegov svojou rétorikou aj bystrosťou o konské dĺžky. Sledovanie slovenských správ je oveľa väčšia zábava. Každý mesiac tu vznikne nová strana, v Rakúsku sa to stane len raz za desať rokov. Tam by vám stačil ročný prehľad spravodajstva ORF a boli by ste dostatočne informovaný. V Rakúsku sa naozaj veľa nemení.
.tichý zázrak
Ostáva už len vyrušujúca otázka: Prečo sa tejto priemerne spravovanej krajine tak darí? Od pádu Železnej opony sa Rakúsko vyšvihlo z uzavretého neutrálneho štátika na výkonnú stredoeurópsku koloniálnu mocnosť. Namyslení Nemčúri (my Rakúšania im hovoríme „Piefke“) sa ešte nie tak dávno na nás dívali zvrchu, ale odkedy sa desaťtisíce z nich uchádzajú u nás, jódlujúcich sedliakov, o prácu, zaceľuje sa aj starý komplex menejcennosti voči Nemecku. Rakúsko je odnedávna druhou najbohatšou krajinou v EÚ. Miera nezamestnanosti je už roky najnižšia medzi všetkými 28 členskými štátmi. V máji bola 4,7 percenta, na Slovensku 14,2 percenta.
Sociálna časovaná bomba európskych južanských štátov, nezamestnanosť mladých, tu s 8,5 percentami ešte zďaleka netiká.
Zmienim zopár ďalších čísiel, ktoré osvetlia šírku a hĺbku tohto tichého hospodárskeho zázraku. Výdavky na výskum a vývoj – predtým slabina Rakúska – sú medzičasom piate najvyššie v EÚ. Každé druhé výskumné centrum bolo založené po roku 2001, najmä štátom podporovaný „Campus Vienna Biocenter“ na niekdajšom bitúnku Sankt Marx pritiahol rad za radom podniky takzvanej červenej biotechnológie. Výskumná kvóta je fetišom Európskej komisie, Brusel ustavične poháňa členské štáty, aby ju zvyšovali. Rakúsko to vytiahlo na 2,8 percenta, na Slovensku je to 0,7 percenta. K tomuto stavu pridal slovenský podpredseda vlády Ľubomír Vážny naskrze vtipnú poznámku: „Z tých 300-tisíc nízkokvalifikovaných nezamestnaných neurobíme za tri roky výskumníkov.“
Prekvitá aj rakúsky turizmus. Okrem osvedčených atrakcií sa Viedeň vyšvihla na celosvetovo najvyhľadávanejšie kongresové mestá. Tento kongresový priemysel prispieva k celkovému HDP ďalšími 915 miliónmi eur, to je okolo 17 500 pracovných miest. Podiel turizmu na všetkých vytvorených hodnotách je 7,4 percenta, je teda veľmi vysoký, čo však vôbec neznamená, že Rakúsko by bolo podobne ako Francúzsko či Veľká Británia odpriemyselnenou krajinou. Podiel HDP z priemyselnej produkcie je síce o niečo nižší než na Slovensku, v tomto európskom Detroite, ale značne vyšší než v európskom priemere.
Chrbticu rakúskeho priemyslu tvoria tisícky roztrúsených firiem, stredostavovských, vysoko špecializovaných a exportne orientovaných. Tieto podniky málokedy vlastnia finanční žraloci, zväčša ide o rodinné firmy s osobným vzťahom k zamestnancom. Sila tejto štruktúry sa ukázala počas krízovej zimy 2008/2009, keď sa zastavila svetová produkcia. Títo podnikatelia nechceli stratiť svojich kvalifikovaných zamestnancov, ktorých pre nich vychoval duálny vzdelávací systém, a ďalej im vďaka štátnej podpore zabezpečovali obživu. Len málokto prišiel o prácu.
Keď si k týmto všetkým prednostiam prirátate perfektnú cestnú sieť, ustavične udržiavaný verejný priestor, status Viedne ako najbezpečnejšieho miliónového mesta
na svete, láskyplnú starostlivosť o okolie, počnúc kultúrnymi pamiatkami a končiac posledným pamätným krížom na kraji cesty, alebo tisícky usilovných vinárov, ktorí z viniča, zaberajúceho často iba päť hektárov, vedia vydolovať najlepšie vína sveta – tak si ľahko predstavíte, že každý Rakúšan sa oprávnene bije na pýchou naduté prsia.
.ufrflaný národ
Ale to tam radšej nechoďte. Keď zavítam do mojej krajiny, nevidím tam nikoho, kto by bol spokojný. „Politici sa len hádajú a nič nerobia,“ hovoria ľudia. A potom je tu ustavične pobúrená stĺpčekárka Anneliese Rohrer, ktorá si pozývala do svojho kútika v istej viedenskej kaviarni nahnevaných občanov, čo sa pokladalo za primeranú občiansku iniciatívu.
Z doterajších 68 rokov existencie Druhej republiky vládla celých 44 rokov „veľká koalícia“ sociálnych demokratov a ľudovcov (hoci občas sú na tom obe štátostrany v prieskumoch tak zle, že by už spolu nedali dohromady ani jednoduchú väčšinu).
Mimo Rakúska žijem už príliš dlho na to, aby som porozumel blbej nálade krajanov. S mojím vlastenectvom emigranta kazím v zárodku každú diskusiu. Živím sa napríklad aj ako autor scenárov pre rakúske hrané filmy. Keď zrátate dokopy všetky výdavky centrálnej vlády, regionálnych vlád a verejnoprávnej ORF, podpora rakúskeho filmu z verejných zdrojov vyjde ročne na 67 miliónov eur. Za tieto peniaze sa vyrábajú filmy, ktoré si pravidelne odnášajú Zlaté palmy z Cannes alebo zahraničných Oscarov. Vo filmovej brandži však nepoznám nikoho, kto by týchto 67 miliónov nepokladal za zahanbujúco málo, za našu národnú hanbu.
Od nástupu pravicového populizmu v roku 1985 si mnoho Rakúšanov navyklo prevteľovať dôvod zlej nálady do „parazitujúcich cudzincov“. Je pravda, že 19 percent obyvateľstva – s rakúskym pasom alebo bez neho – tvoria migranti. Je pravda, že do krajiny prišli aj skupiny s podpriemerným vzdelaním a nadproporčne ohrozené chudobou. Horúca polemika sa však postupom času stáva nezaujímavou. Státisíce viedenských Srbov sú už dávno najvernejšími voličmi pravicového populistu HC Stracheho – ten si predsa tak pekne podáva moslimov. A spomedzi napádaných Turkov sa mnohí nedajú odradiť od toho, aby tu rozvíjalo pozoruhodne úspešný biznis. Rakúsko sa teda nemusí báť násilných výčinov z parížskych či londýnskych predmestí.
Jediný bezpečnostný problém republiky predstavuje nanajvýš 25-tisíc čečenských azylantov. Niektorí z nich bojujú v sýrskej občianskej vojne. Stále je mi záhadou, ako je možné, že malé Rakúsko hostí viac traumatizovaných Kaukazanov než desaťnásobne ľudnatejšie Nemecko. Len dúfam, že tento experiment uspeje, a to podľa obľúbeného rakúskeho príslovia: Dobre to šlo, nič sa nestalo („Guad is gangen, nix is g´schehn“)
.funkcionársky štát
Vráťme sa k špičkám našej republiky, k Wernerovi Faymannovi a Michaelovi Spindeleggerovi. Kto už niekedy tieto dve uspávacie tabletky požil, musí vylúčiť verziu, že rozprávkové hospodárske dáta súvisia s ich genialitou. Treba pritom vedieť, že tento náš kancelár krajine zrejme ani nevládne. Dôležitejšia je os hajtmanov Viedne a Dolného Rakúska, Häupla a Prölla. Tí sú približne 20 rokov v úrade, oni sú skutočnou mocenskou osou republiky.
A je tu ešte sociálne partnerstvo. Prakticky každý Rakúšan je platiacim povinným členom jednej z masových organizácií, ktoré sa označujú ako „komora“. Menujme len náhodne: komora robotníkov, hospodárska komora, poľnohospodárska komora, komora lekárnikov... Tieto komory vydržiavajú obrovské aparáty, sú zviazané s personálnym kádrom veľkých strán a v inštitucionalizovaných rokovaniach zastupujú záujmy svojich členov. Takmer nikdy sa neštrajkuje. Aj keď náhodou nevládne veľa koalícia, rozhodujúce ekonomické a sociálne otázky rieši paralelná vláda sociálneho partnerstva.
V podmienkach tohto sivého korporativizmu sa v Rakúsku po vojne zrodili len traja charizmatickí politici: ľudovec Leopold Figl, človek známy svojou prívetivosťou aj tým, že zniesol veľmi veľa alkoholu, ktorý sa v koncentračnom tábore spriatelil s prv nenávidenými sociálnymi demokratmi. Židovský rovnako ako antisemitský sociálny demokrat Bruno Kreisky, ktorý si so svojou nafúknutou zahraničnou politikou vyslúžil prezývku „Slnečný kráľ“. A Jörg Haider, azda najúspešnejší pravicovo-populistický demagóg Európy. Keď sa Haider v roku 2008, vracajúc sa z homosexuálneho baru s 1,8 promile v krvi, zabil vo svojom čiernom Phaetone, zanechal za sebou najväčšie korupčné bahno od čias Kreiskeho samovlády. A zanechal za sebou aj najväčší krach banky v republike. Tento výnimočný politik vo všetkom stroskotal. Nepresadil ani svoj obľúbený projekt zrušenia povinného členstva v komorách.
Odvtedy vládnu funkcionári jednotlivých komôr ešte bezstarostnejšie než predtým.
Nedávno vystúpili spolu v ORF prezident komory robotníkov a prezident hospodárskej komory. Keby im vymenili menovky, všimli by si to iba zasvätenci: zástupca komory robotníkov požadoval viac hospodárskeho rastu, zástupca hospodárskej komory sa prihlásil k aktívnej politike pracovného trhu s tým, že „nenecháme nikoho padnúť“.
.rakúski neoliberáli
No iste, tento stroj potrebuje veľa maziva, aby frčal ďalej. Len samotná aktívna politika trhu práce zhltne ročne pol miliardy eur. Existenciu 80-tisíc nezamestnaných naše štatistiky ustavične kamuflujú tým, že ich strkajú najskôr do rôznych „aktivačných kurzov“ a potom do „kvalifikačných kurzov“. Aj fakt, že Rakúsko temer nepozná škandály so straníckymi darmi, má svoju vysokú cenu: strany sa obsluhujú zo štátnej pokladnice sumou vo výške 195,3 milióna eur – aj celková suma podpory strán v Nemecku je nižšia.
Kto to všetko platí? V prvom rade je štátne zadlženie o dosť vyššie než na Slovensku, okolo 73,4 percenta HDP. Zvyšok sú dane. Štyridsať percent zamestnancov neplatí nič, medzi nimi je veľa žien, pracujúcich na polovičný úväzok. Majetkové dane sú minimálne, teda celé bremeno nesie pracujúca stredná vrstva.
Keďže Rakúsko pozná čosi také ako ekonomický liberalizmus jedine zo zahraničných správ, o prudko progresívnom daňovom systéme vládne národný konsenzus. V rakúskom straníckom systéme by bola strana typu slovenského Smeru, ktorý zastáva najvyššiu daňovú sadzbu vo výške 25 percent a sčasti kapitálovo financovaný dôchodok, vyhlásená za takú „sociálne chladnú“, že by ani nepotrebovala ísť k voľbám. A kde by bola na Slovensku taká kresťansko-demokratická ÖVP, ktorá sa najvyššej 50-percentnej daňovej sadzby nikdy ani len nedotkla a zníženie najnižšej sadzby z 38,3 na 36,5 percenta predávala ako úľavu storočia? Asi by bola spolu s komunistami súčasťou mimoparlamentnej opozície. Ale pozor, v Rakúsku sa ÖVP pokladá za neoliberálnu.
.vzor pre Slovákov? Nie
Ostáva preto otázka, či sa úspešný príbeh Rakúska uskutočnil napriek, alebo vďaka jeho malátnemu korporativizmu. Je to naozaj tak, že táto priemerná elita delegátov komôr a straníckych vojakov napokon vyprodukuje akúsi kolektívnu múdrosť? Je silnou stránkou systému, že krajina neupadá, aj keď má na čele vlády príštipkára?
Som náchylný odpovedať áno. Áno, Rakúsko je nudné a táto nuda sa očividne ukazuje ako jeho sila. Slovensku by som však svoju vlasť nedával nikdy za vzor. Obávam sa, že si v žiadnom prípade nemôžete dovoliť neschopného premiéra, pretože posteštebácky a neomafiánsky mainstream slovenskej podnikateľskej vrstvy, ako aj nový lumpenproletariát za bežiacim pásom ešte nejaví taký zmysel pre spoločné dobro, aby bolo možné spravovať krajinu pokojnou cestou. Na rakúsky model potrebujete obyvateľstvo, pre ktoré sú konsenzus, vyváženosť a rovnosť najvyššími cnosťami. Túto mentalitu badám v nemeckojazyčných krajinách, smerom na západ a na východ ju cítiť menej.
A vôbec, ak existuje vzor, tak je to Švajčiarsko. Rakúska demokracia je málo živá, státisíce Rakúšanov stále niekto núti, aby vstúpili do jednej zo štátostrán. Ide to tak ďaleko, že dokonca aj v automobilových kluboch či horolezeckých združeniach si musíme vyberať medzi ÖVP a SPÖ. Okrem toho je úroveň našich novín slabá, prepad vzdelanosti je dramatický, federalizmus je pri všetkej svojej kráse nevyzretý, veľké banky sú systémovým rizikom a súdy dostali voľnú ruku v boji proti politickej korupcii len prednedávnom. Nehovoriac o politicko-ekonomickej osi, ktorú tvorí mesto Viedeň a koncern Raiffeisen a ktorú ako nedotknuteľnú rešpektuje aj to málo nezávislých médií. Nevieme, či sa za touto nedotknuteľnosťou neotvoria čierne diery, veľké čierne diery. Nemôže sa nám stať nič horšie než to, že sa nestane nič.
Autor je rakúsky spisovateľ a novinár, žije v Devínskej Novej Vsi, štyridsať kilometrov od Viedne.
.naši fádni štátnici
Začnem pri špičkách našej vlády, pretože sú také archetypálne: spolkový kancelár Werner Faymann, sociálny demokrat, a jeho vicekancelár Michael Spindelegger, ľudovec. Na tieto mená môžete hneď aj zabudnúť. To, či obaja po parlamentných voľbách 29. septembra odstúpia, alebo či budú úradovať ďalšie desaťročia, nemení nič na princípe. Obaja sú totiž klony. Majú 53 rokov, sú podobne prešedivení, sú rovnako sterilne neerotickým spôsobom fešácki, majú veľmi milé vystupovanie, a u žiadneho z nich by ste nepobadali náznak vášne. Ich bydliská, viedenský vonkajší obvod Liesing a viedenské predmestie Hinterbrühl, sú od seba vzdialené rovných osem a pol kilometra.
Faymann, predseda sociálno-demokratickej SPÖ,sa dostal do červenej viedenskej mestskej vlády cez Socialistickú mládež a združenie nájomníkov. Spindelegger, predseda kresťansko-demokratickej ÖVP,bol praktikant zväzu priemyselníkov a úradník Dolného Rakúska, tradičnej bašty ľudovcov. Obaja sú už od mladíckych čias politikmi z povolania. Najvyššie kariérne miesta si vyslúžili tak nehlučne, že ich sotva niekto poznal, keď sa prvýkrát stali ministrami.
Tak, ako oba tieto klony v kancelárskom úrade, aj celý establišment alpskej republiky sa vyznačuje intelektuálnym priemerom. Ich prejavy sú prázdne. Alfa samci slovenskej politiky pretromfnú rakúskych kolegov svojou rétorikou aj bystrosťou o konské dĺžky. Sledovanie slovenských správ je oveľa väčšia zábava. Každý mesiac tu vznikne nová strana, v Rakúsku sa to stane len raz za desať rokov. Tam by vám stačil ročný prehľad spravodajstva ORF a boli by ste dostatočne informovaný. V Rakúsku sa naozaj veľa nemení.
.tichý zázrak
Ostáva už len vyrušujúca otázka: Prečo sa tejto priemerne spravovanej krajine tak darí? Od pádu Železnej opony sa Rakúsko vyšvihlo z uzavretého neutrálneho štátika na výkonnú stredoeurópsku koloniálnu mocnosť. Namyslení Nemčúri (my Rakúšania im hovoríme „Piefke“) sa ešte nie tak dávno na nás dívali zvrchu, ale odkedy sa desaťtisíce z nich uchádzajú u nás, jódlujúcich sedliakov, o prácu, zaceľuje sa aj starý komplex menejcennosti voči Nemecku. Rakúsko je odnedávna druhou najbohatšou krajinou v EÚ. Miera nezamestnanosti je už roky najnižšia medzi všetkými 28 členskými štátmi. V máji bola 4,7 percenta, na Slovensku 14,2 percenta.
Sociálna časovaná bomba európskych južanských štátov, nezamestnanosť mladých, tu s 8,5 percentami ešte zďaleka netiká.
Zmienim zopár ďalších čísiel, ktoré osvetlia šírku a hĺbku tohto tichého hospodárskeho zázraku. Výdavky na výskum a vývoj – predtým slabina Rakúska – sú medzičasom piate najvyššie v EÚ. Každé druhé výskumné centrum bolo založené po roku 2001, najmä štátom podporovaný „Campus Vienna Biocenter“ na niekdajšom bitúnku Sankt Marx pritiahol rad za radom podniky takzvanej červenej biotechnológie. Výskumná kvóta je fetišom Európskej komisie, Brusel ustavične poháňa členské štáty, aby ju zvyšovali. Rakúsko to vytiahlo na 2,8 percenta, na Slovensku je to 0,7 percenta. K tomuto stavu pridal slovenský podpredseda vlády Ľubomír Vážny naskrze vtipnú poznámku: „Z tých 300-tisíc nízkokvalifikovaných nezamestnaných neurobíme za tri roky výskumníkov.“
Prekvitá aj rakúsky turizmus. Okrem osvedčených atrakcií sa Viedeň vyšvihla na celosvetovo najvyhľadávanejšie kongresové mestá. Tento kongresový priemysel prispieva k celkovému HDP ďalšími 915 miliónmi eur, to je okolo 17 500 pracovných miest. Podiel turizmu na všetkých vytvorených hodnotách je 7,4 percenta, je teda veľmi vysoký, čo však vôbec neznamená, že Rakúsko by bolo podobne ako Francúzsko či Veľká Británia odpriemyselnenou krajinou. Podiel HDP z priemyselnej produkcie je síce o niečo nižší než na Slovensku, v tomto európskom Detroite, ale značne vyšší než v európskom priemere.
Chrbticu rakúskeho priemyslu tvoria tisícky roztrúsených firiem, stredostavovských, vysoko špecializovaných a exportne orientovaných. Tieto podniky málokedy vlastnia finanční žraloci, zväčša ide o rodinné firmy s osobným vzťahom k zamestnancom. Sila tejto štruktúry sa ukázala počas krízovej zimy 2008/2009, keď sa zastavila svetová produkcia. Títo podnikatelia nechceli stratiť svojich kvalifikovaných zamestnancov, ktorých pre nich vychoval duálny vzdelávací systém, a ďalej im vďaka štátnej podpore zabezpečovali obživu. Len málokto prišiel o prácu.
Keď si k týmto všetkým prednostiam prirátate perfektnú cestnú sieť, ustavične udržiavaný verejný priestor, status Viedne ako najbezpečnejšieho miliónového mesta
na svete, láskyplnú starostlivosť o okolie, počnúc kultúrnymi pamiatkami a končiac posledným pamätným krížom na kraji cesty, alebo tisícky usilovných vinárov, ktorí z viniča, zaberajúceho často iba päť hektárov, vedia vydolovať najlepšie vína sveta – tak si ľahko predstavíte, že každý Rakúšan sa oprávnene bije na pýchou naduté prsia.
.ufrflaný národ
Ale to tam radšej nechoďte. Keď zavítam do mojej krajiny, nevidím tam nikoho, kto by bol spokojný. „Politici sa len hádajú a nič nerobia,“ hovoria ľudia. A potom je tu ustavične pobúrená stĺpčekárka Anneliese Rohrer, ktorá si pozývala do svojho kútika v istej viedenskej kaviarni nahnevaných občanov, čo sa pokladalo za primeranú občiansku iniciatívu.
Z doterajších 68 rokov existencie Druhej republiky vládla celých 44 rokov „veľká koalícia“ sociálnych demokratov a ľudovcov (hoci občas sú na tom obe štátostrany v prieskumoch tak zle, že by už spolu nedali dohromady ani jednoduchú väčšinu).
Mimo Rakúska žijem už príliš dlho na to, aby som porozumel blbej nálade krajanov. S mojím vlastenectvom emigranta kazím v zárodku každú diskusiu. Živím sa napríklad aj ako autor scenárov pre rakúske hrané filmy. Keď zrátate dokopy všetky výdavky centrálnej vlády, regionálnych vlád a verejnoprávnej ORF, podpora rakúskeho filmu z verejných zdrojov vyjde ročne na 67 miliónov eur. Za tieto peniaze sa vyrábajú filmy, ktoré si pravidelne odnášajú Zlaté palmy z Cannes alebo zahraničných Oscarov. Vo filmovej brandži však nepoznám nikoho, kto by týchto 67 miliónov nepokladal za zahanbujúco málo, za našu národnú hanbu.
Od nástupu pravicového populizmu v roku 1985 si mnoho Rakúšanov navyklo prevteľovať dôvod zlej nálady do „parazitujúcich cudzincov“. Je pravda, že 19 percent obyvateľstva – s rakúskym pasom alebo bez neho – tvoria migranti. Je pravda, že do krajiny prišli aj skupiny s podpriemerným vzdelaním a nadproporčne ohrozené chudobou. Horúca polemika sa však postupom času stáva nezaujímavou. Státisíce viedenských Srbov sú už dávno najvernejšími voličmi pravicového populistu HC Stracheho – ten si predsa tak pekne podáva moslimov. A spomedzi napádaných Turkov sa mnohí nedajú odradiť od toho, aby tu rozvíjalo pozoruhodne úspešný biznis. Rakúsko sa teda nemusí báť násilných výčinov z parížskych či londýnskych predmestí.
Jediný bezpečnostný problém republiky predstavuje nanajvýš 25-tisíc čečenských azylantov. Niektorí z nich bojujú v sýrskej občianskej vojne. Stále je mi záhadou, ako je možné, že malé Rakúsko hostí viac traumatizovaných Kaukazanov než desaťnásobne ľudnatejšie Nemecko. Len dúfam, že tento experiment uspeje, a to podľa obľúbeného rakúskeho príslovia: Dobre to šlo, nič sa nestalo („Guad is gangen, nix is g´schehn“)
.funkcionársky štát
Vráťme sa k špičkám našej republiky, k Wernerovi Faymannovi a Michaelovi Spindeleggerovi. Kto už niekedy tieto dve uspávacie tabletky požil, musí vylúčiť verziu, že rozprávkové hospodárske dáta súvisia s ich genialitou. Treba pritom vedieť, že tento náš kancelár krajine zrejme ani nevládne. Dôležitejšia je os hajtmanov Viedne a Dolného Rakúska, Häupla a Prölla. Tí sú približne 20 rokov v úrade, oni sú skutočnou mocenskou osou republiky.
A je tu ešte sociálne partnerstvo. Prakticky každý Rakúšan je platiacim povinným členom jednej z masových organizácií, ktoré sa označujú ako „komora“. Menujme len náhodne: komora robotníkov, hospodárska komora, poľnohospodárska komora, komora lekárnikov... Tieto komory vydržiavajú obrovské aparáty, sú zviazané s personálnym kádrom veľkých strán a v inštitucionalizovaných rokovaniach zastupujú záujmy svojich členov. Takmer nikdy sa neštrajkuje. Aj keď náhodou nevládne veľa koalícia, rozhodujúce ekonomické a sociálne otázky rieši paralelná vláda sociálneho partnerstva.
V podmienkach tohto sivého korporativizmu sa v Rakúsku po vojne zrodili len traja charizmatickí politici: ľudovec Leopold Figl, človek známy svojou prívetivosťou aj tým, že zniesol veľmi veľa alkoholu, ktorý sa v koncentračnom tábore spriatelil s prv nenávidenými sociálnymi demokratmi. Židovský rovnako ako antisemitský sociálny demokrat Bruno Kreisky, ktorý si so svojou nafúknutou zahraničnou politikou vyslúžil prezývku „Slnečný kráľ“. A Jörg Haider, azda najúspešnejší pravicovo-populistický demagóg Európy. Keď sa Haider v roku 2008, vracajúc sa z homosexuálneho baru s 1,8 promile v krvi, zabil vo svojom čiernom Phaetone, zanechal za sebou najväčšie korupčné bahno od čias Kreiskeho samovlády. A zanechal za sebou aj najväčší krach banky v republike. Tento výnimočný politik vo všetkom stroskotal. Nepresadil ani svoj obľúbený projekt zrušenia povinného členstva v komorách.
Odvtedy vládnu funkcionári jednotlivých komôr ešte bezstarostnejšie než predtým.
Nedávno vystúpili spolu v ORF prezident komory robotníkov a prezident hospodárskej komory. Keby im vymenili menovky, všimli by si to iba zasvätenci: zástupca komory robotníkov požadoval viac hospodárskeho rastu, zástupca hospodárskej komory sa prihlásil k aktívnej politike pracovného trhu s tým, že „nenecháme nikoho padnúť“.
.rakúski neoliberáli
No iste, tento stroj potrebuje veľa maziva, aby frčal ďalej. Len samotná aktívna politika trhu práce zhltne ročne pol miliardy eur. Existenciu 80-tisíc nezamestnaných naše štatistiky ustavične kamuflujú tým, že ich strkajú najskôr do rôznych „aktivačných kurzov“ a potom do „kvalifikačných kurzov“. Aj fakt, že Rakúsko temer nepozná škandály so straníckymi darmi, má svoju vysokú cenu: strany sa obsluhujú zo štátnej pokladnice sumou vo výške 195,3 milióna eur – aj celková suma podpory strán v Nemecku je nižšia.
Kto to všetko platí? V prvom rade je štátne zadlženie o dosť vyššie než na Slovensku, okolo 73,4 percenta HDP. Zvyšok sú dane. Štyridsať percent zamestnancov neplatí nič, medzi nimi je veľa žien, pracujúcich na polovičný úväzok. Majetkové dane sú minimálne, teda celé bremeno nesie pracujúca stredná vrstva.
Keďže Rakúsko pozná čosi také ako ekonomický liberalizmus jedine zo zahraničných správ, o prudko progresívnom daňovom systéme vládne národný konsenzus. V rakúskom straníckom systéme by bola strana typu slovenského Smeru, ktorý zastáva najvyššiu daňovú sadzbu vo výške 25 percent a sčasti kapitálovo financovaný dôchodok, vyhlásená za takú „sociálne chladnú“, že by ani nepotrebovala ísť k voľbám. A kde by bola na Slovensku taká kresťansko-demokratická ÖVP, ktorá sa najvyššej 50-percentnej daňovej sadzby nikdy ani len nedotkla a zníženie najnižšej sadzby z 38,3 na 36,5 percenta predávala ako úľavu storočia? Asi by bola spolu s komunistami súčasťou mimoparlamentnej opozície. Ale pozor, v Rakúsku sa ÖVP pokladá za neoliberálnu.
.vzor pre Slovákov? Nie
Ostáva preto otázka, či sa úspešný príbeh Rakúska uskutočnil napriek, alebo vďaka jeho malátnemu korporativizmu. Je to naozaj tak, že táto priemerná elita delegátov komôr a straníckych vojakov napokon vyprodukuje akúsi kolektívnu múdrosť? Je silnou stránkou systému, že krajina neupadá, aj keď má na čele vlády príštipkára?
Som náchylný odpovedať áno. Áno, Rakúsko je nudné a táto nuda sa očividne ukazuje ako jeho sila. Slovensku by som však svoju vlasť nedával nikdy za vzor. Obávam sa, že si v žiadnom prípade nemôžete dovoliť neschopného premiéra, pretože posteštebácky a neomafiánsky mainstream slovenskej podnikateľskej vrstvy, ako aj nový lumpenproletariát za bežiacim pásom ešte nejaví taký zmysel pre spoločné dobro, aby bolo možné spravovať krajinu pokojnou cestou. Na rakúsky model potrebujete obyvateľstvo, pre ktoré sú konsenzus, vyváženosť a rovnosť najvyššími cnosťami. Túto mentalitu badám v nemeckojazyčných krajinách, smerom na západ a na východ ju cítiť menej.
A vôbec, ak existuje vzor, tak je to Švajčiarsko. Rakúska demokracia je málo živá, státisíce Rakúšanov stále niekto núti, aby vstúpili do jednej zo štátostrán. Ide to tak ďaleko, že dokonca aj v automobilových kluboch či horolezeckých združeniach si musíme vyberať medzi ÖVP a SPÖ. Okrem toho je úroveň našich novín slabá, prepad vzdelanosti je dramatický, federalizmus je pri všetkej svojej kráse nevyzretý, veľké banky sú systémovým rizikom a súdy dostali voľnú ruku v boji proti politickej korupcii len prednedávnom. Nehovoriac o politicko-ekonomickej osi, ktorú tvorí mesto Viedeň a koncern Raiffeisen a ktorú ako nedotknuteľnú rešpektuje aj to málo nezávislých médií. Nevieme, či sa za touto nedotknuteľnosťou neotvoria čierne diery, veľké čierne diery. Nemôže sa nám stať nič horšie než to, že sa nestane nič.
Autor je rakúsky spisovateľ a novinár, žije v Devínskej Novej Vsi, štyridsať kilometrov od Viedne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.