.začalo sa to skromne. Do pilotného programu boli v roku 2011 zapojené hrady Uhrovec a Šariš, kde už dlhoročne a úspešne zabezpečujú ich záchranu Nadácia pre kultúrne dedičstvo a združenie Rákociho cesta. Myšlienka nebola zlá a má dva efekty – zamestná sa aspoň pár stoviek ľudí bez práce a pomôže sa aspoň časti akútne ohrozených pamiatok. Tých máme, na rozdiel napríklad od Maďarska, neúrekom. Slovensko má celkovo asi 180 hradných ruín. Mnohé nám doslova zanikajú, zub času ich nenávratne ničí, niektoré dokonca ohrozujú návštevníkov. Projekt počíta so mzdou 466 eur pre pomocného robotníka a 541 eur pre odborného robotníka na obdobie pol roka, pričom vybraní uchádzači dostanú aj stravné, úrazové poistenie a pracovný odev. Ostatné nevyhnutné náklady sa usiluje vykryť rezort kultúry z programu Obnovme si svoj dom.
.lepšie a lacnejšie
Radičovej vláda padla, nový minister kultúry Marek Maďarič (SMER-SD) v úspešnom projekte napriek kuvičím hlasom (úradníci sa sťažujú, asi ako vždy, na množstvo práce) pokračuje. Opak by bol hriech. Napokon, peniaze na mzdy pre nezamestnaných získava Slovensko z Európskeho fondu sociálneho rozvoja (EFSR) a nejde o malú sumu. Celkovo by malo na údržbe a obnove pamiatok pracovať 840 nezamestnaných a z fondu by sa malo do konca roku 2014 minúť takmer 3,3 milióna eur. Za všetky spomeňme hrady Beckov, Slanec, Kapušany či Lietava, ale aj kaštieľ v Toporci či iné pevnosti, mestské hradby, kúrie, kláštory a historické parky. Tento rok sa do prác v hodnote takmer milióna eur zapojilo 233 ľudí.
„Celé sa to začalo na základe iniciatívy bývalých ministrov Krajcera a Mihála. Len, žiaľ, bolo veľmi málo času. No musím dodať, že nápady uplatniť pri obnove pamiatok nezamestnaných sa objavili už dávnejšie, ja sám som našiel u nás na ministerstve kultúry materiál z roku 2005,“ uvádza jeden z iniciátorov celého projektu a dnes už bývalý riaditeľ Odboru ochrany pamiatkového fondu MK SR Pavol Ižvolt – v máji dal výpoveď. „Na Slovensku chýbajú podobné rozvojové projekty pri obnove pamiatok. Zároveň máme silnú tradíciu občianskych združení, ktoré opravujú hrady dobrovoľníckou formou. Funguje ich asi tridsať a mali sme možnosť oprieť sa o ich skúsenosť. Charakterizuje ich vysoký podiel kvalitnej ručnej práce, podobne ako to bolo pri vzniku hradov v stredoveku. Okrem toho, je to výrazne lacnejšie, než keby hrady opravovali stavebné firmy. Nezanedbateľnými efektmi sú aj publicita a kultivovaný lokálpatriotizmus,“ dodáva Ižvolt, ktorý za jediný menší nedostatok projektu považuje fakt, že nebol dostatok času na tréning a zapracovanie nezamestnaných.
.kapušany: viditeľné výsledky
Každého návštevníka hradu, ktorý sa majestátne týči nad obcou Kapušany pri Prešove, zaujme pri vchode drevená socha ženy. V jednej ruke drží plány na obnovu hradu, v druhej fakľu. Ide o skutočnú historickú postavu. Eva Gergelakiová dala po smrti svojho muža, hradného pána Garbriela Kapiho, hrad zničený Rákociovcami na vlastné náklady opraviť. No krátko nato jej Uhorský snem prikázal, že musí hrad zbúrať. Najprv sa voči tomu vzbúrila, neskôr sa podvolila. Jej podobizeň sa nezachovala. Martin Sárossy, ktorý tu koordinuje práce tridsiatich nezamestnaných, sa smeje: „Sochu vlani v priebehu mesiaca vykresal jeden nezamestnaný rezbár, ktorý u nás pracoval. Použil peň stromu, ktorý dlhé roky ležal v priekope. Ako model mu slúžila miestna dievčina, s ktorou som sa potom oženil.“
Kapušiansky hrad postavili v 13. storočí na vrchu Zámčisko, aby chránil kráľovskú cestu, vedúcu z Prešova na sever. V priebehu dejín niekoľkokrát zmenil majiteľa, zničili ho útočiace vojská, ale i požiar. V roku 1712 hrad provizórne opravili, o tri roky neskôr ho na základe rozhodnutia snemu, ako sme už spomínali, zbúrali. Dnes je ruina dominantou okolia, ktorá ročne pritiahne odhadom šesťtisíc turistov. Hrad je vo vlastníctve obce, pozemky patria Lesom SR a cirkvi. Vlani na Kapušianskom hrade nezamestnaní odstraňovali náletové dreviny, čistili priekopy a podieľali sa na archeologickom výskume. Opravovali aj hradby v severovýchodnej časti. Tento rok vybudovali náročné lešenie a pustili sa do konzervácie severnej steny hradu, do rekonštrukcie klenby na severozápadnom podhradí a dokončujú južnú stenu paláca. Problém však je, že vinou administratívnych prieťahov na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny začali pracovať o mesiac neskôr ako plánovali.
Sárossy si „svojich“ nezamestnaných nevie vynachváliť. Ich veľkú časť tvoria Rómovia z okolia, všetko šikovní murári – „bieli“ im pomáhajú nahadzovať alebo miešať maltu. „Moja úloha je jednoduchá. Aby chlapi nesedeli a robili. Odvedú kvalitnú prácu, vážia si ju, no potrebujú usmernenie,“ hovorí Sárossy. Zdôrazňuje, že už vlani – teda v druhom roku tohto programu – nastal na Slovensku akýsi „hradný boom“, teda šancu získať z eurofondov zdroje na mzdy pre nezamestnaných zacítili mnohé obce, ktoré vlastnia ruiny. No ak v danej obci nemalo zázemie overené a skúsené občianske združenie, nefunguje to dobre, robotníkov nemá kto kvalifikovane usmerňovať. „V takom prípade je to iba nástroj na znižovanie nezamestnanosti, na čo aj poukazuje dnešná opozícia,“ dodáva Sárossy.
Pozoruhodný fenomén bol vysoký záujem o túto prácu. Na výberové konanie prišiel až trojnásobok počtu ľudí, ktorých mohli prijať. Teda necelých sto uchádzačov. Pri otázke, aké boli kritériá výberu, sa Sárossy opäť usmeje: „Vždy som tvrdil, že záujemca musí každé ráno vyjsť necelú hodinku hore kopcom pešo na hrad a musí tu niečo fyzicky „odmakať“. Prvé kolo výberu bolo na obecnom úrade. Tam všetci uchádzači tvrdili, že hrad dôverne poznajú, vedia robiť a nič nie je problém. Keď mali vyjsť pešo hore, pätina z nich to vzdala s tým, že to nie je robota pre nich. Potom museli ukázať, čo vedia. Nemohol som ich nútiť. Povedal som, že kto chce, môže pomôcť. Najskôr sme odstraňovali kroviny. Tam už bolo vidno, či má niekto iba plné ústa nápadov, ako čo vylepšiť, ale sám nič neurobí. Takí mudrlanti do partie nezapadnú.“
Víziou, ku ktorej všetky práce na Kapušianskom hrade – teda odstraňovanie náletových drevín, konzervačné a murárske práce – smerujú, je pekná, no v prvom rade pre návštevníka bezpečná ruina. Návrh obnovy je citlivý a nepočíta s dnes takým populárnym dobudovaním hradu do podoby zastrešenej stavby. To by pamiatku zničilo. Projekt z roku 2006 počíta s vyhliadkou z najvyššieho miesta v okolí – z hradnej veže. A Sárossy ešte sníva o tom, že hrad raz bude mať svojho správcu.
.slanec: lanovkou až k veži
Nespochybniteľnou dominantou hradu Slanec na trase z Košíc do Trebišova, ktorý je ďalším úspešným príkladom tohto projektu, je veža, z ktorej je nádherný výhľad do ďalekého okolia. Dnes je poškodená, vyhorela dvakrát; po vzniku Maďarskej republiky rád v roku 1921 a po Viedenskej arbitráži v roku 1938. „Chceme ju zrekonštruovať tak, aby bola uzatvoriteľná a aby sa tak zastavila jej deštrukcia. Koncom 19. storočia tu ešte Jozef Forgáč prevádzkoval obrazáreň. Náš cieľ je osadiť na vežu strechu, vrátiť ju do pôvodnej podoby a urobiť v nej opäť expozíciu,“ vysvetľuje Eduard Gajdoš, ktorý na hrade Slanec koordinuje práce šestnástich nezamestnaných. Podobne ako jeho kolegovia na iných hradoch, ani on nie je takpovediac od fachu. Pôvodne sa venoval informačným technológiám a pracoval v zahraničí. Predvlani s dvoma podobne založenými nadšencami založil občianske združenie Zachráňme hrad Slanec. Vlani už nezamestnaní robotníci robili prístupový chodník, súčasne sa odborníci venovali všetkým potrebným výskumom.
Pozoruhodným unikátom tohto hradu je lanovka. Spočiatku neprístupným terénom v lese vozil Gajdoš materiál záhradkárskym malotraktorom. Bolo to však pomalé a riskantné. „Vždy keď zapršalo a šmýkalo sa, museli sme to prerušiť,“ spomína Gajdoš a pokračuje: „Napokon nás inšpirovali kolegovia z neďalekého maďarského hradu Füzér. Tamojší kastelán sa venuje jeho obnove asi 26 rokov, pričom posledných 15 rokov využívajú na dopravu materiálu lanovku, nie autá. To on nás na to nahovoril...“
Lenže štátna ochrana prírody nechcela o lanovke spočiatku ani počuť. Neskôr sa dali presvedčiť, a tak už mesiac vozí na hrad materiál lanovka. Keď si Gajdoš robil prieskum trhu, istá švajčiarska firma mu ponúkla novú lanovku za 70-tisíc eur. Toľko, samozrejme, nemal. Napokon si od firmy zo Stropkova požičal lanovku za pätinu tejto sumy. Ak to všetko dobre pôjde, rekonštrukčné práce na hrade Slanec budú pokračovať ešte päť rokov.
.brekov: zrúcanina, ale upravená
Stanislav Macinský pracuje ako bankový úradník. Hovorí, že keď si chce oddýchnuť od presnosti a odreagovať sa, zachraňuje hrad Brekov, ktorý leží neďaleko od Humenného. S cieľom, aby sa nerozpadol, založil v roku 2006 občianske združenie. Pri otázke, koľko času venuje hradu, sa úprimne zasmeje: „V lete viac ako v zime. V prvom rade sa tu muruje, opravujeme rozpadávajúce sa časti. A potom sa tu robí archeológia. To aby sme vedeli, ako to murovať. Okrem toho traja chlapi nerobia nič iné, iba kosia okolie. Ručne, nie krovinorezmi. Máme aj kozy, ovce a koníky, ktoré to tu spásajú. Kedysi celý hradný kopec pokrývala lúka, dnes je pokrytý kríkmi a vyrastá nám tu les.“
Aj na hrade Brekov už tretí rok nachádzajú uplatnenie nezamestnaní. Zo 75 záujemcov ich vybrali tento rok 30. Pri otázke, akú má víziu, Macinský ani na okamih nezaváha: „Mala by to ostať zrúcanina, ale upravená. Niečo ako Spišský hrad, napodobenina stredoveku.“ Ak všetko pôjde podľa plánu, aj tento hrad bude o štyri, päť rokov opravený. Presnejšie, ostane ruinou, no bude staticky zabezpečený tak, aby neohrozoval školské a iné zájazdy, ktoré sa tu zvyknú tmoliť robotníkom popod nohy. Zdá sa, že ich neodradí ani obvyklá alibistická ceduľka „vstup na vlastné nebezpečenstvo“.
Všetky tri spomínané hrady – Kapušany, Slanec aj Brekov – patria medzi najlepšie príklady toho, že keď sa spojí erudícia a nadšenie dobrovoľníkov z občianskych združení s „hrubou robotou“ nezamestnaných, prináša to viditeľné výsledky. Tento projekt je mimoriadne dobrá vec a zaslúži si, aby pokračoval. Stretol sa s dobrými ohlasmi v Maďarsku, Česku aj vo Veľkej Británii, kde by sa radi niečím podobným nechali inšpirovať.
.lepšie a lacnejšie
Radičovej vláda padla, nový minister kultúry Marek Maďarič (SMER-SD) v úspešnom projekte napriek kuvičím hlasom (úradníci sa sťažujú, asi ako vždy, na množstvo práce) pokračuje. Opak by bol hriech. Napokon, peniaze na mzdy pre nezamestnaných získava Slovensko z Európskeho fondu sociálneho rozvoja (EFSR) a nejde o malú sumu. Celkovo by malo na údržbe a obnove pamiatok pracovať 840 nezamestnaných a z fondu by sa malo do konca roku 2014 minúť takmer 3,3 milióna eur. Za všetky spomeňme hrady Beckov, Slanec, Kapušany či Lietava, ale aj kaštieľ v Toporci či iné pevnosti, mestské hradby, kúrie, kláštory a historické parky. Tento rok sa do prác v hodnote takmer milióna eur zapojilo 233 ľudí.
„Celé sa to začalo na základe iniciatívy bývalých ministrov Krajcera a Mihála. Len, žiaľ, bolo veľmi málo času. No musím dodať, že nápady uplatniť pri obnove pamiatok nezamestnaných sa objavili už dávnejšie, ja sám som našiel u nás na ministerstve kultúry materiál z roku 2005,“ uvádza jeden z iniciátorov celého projektu a dnes už bývalý riaditeľ Odboru ochrany pamiatkového fondu MK SR Pavol Ižvolt – v máji dal výpoveď. „Na Slovensku chýbajú podobné rozvojové projekty pri obnove pamiatok. Zároveň máme silnú tradíciu občianskych združení, ktoré opravujú hrady dobrovoľníckou formou. Funguje ich asi tridsať a mali sme možnosť oprieť sa o ich skúsenosť. Charakterizuje ich vysoký podiel kvalitnej ručnej práce, podobne ako to bolo pri vzniku hradov v stredoveku. Okrem toho, je to výrazne lacnejšie, než keby hrady opravovali stavebné firmy. Nezanedbateľnými efektmi sú aj publicita a kultivovaný lokálpatriotizmus,“ dodáva Ižvolt, ktorý za jediný menší nedostatok projektu považuje fakt, že nebol dostatok času na tréning a zapracovanie nezamestnaných.
.kapušany: viditeľné výsledky
Každého návštevníka hradu, ktorý sa majestátne týči nad obcou Kapušany pri Prešove, zaujme pri vchode drevená socha ženy. V jednej ruke drží plány na obnovu hradu, v druhej fakľu. Ide o skutočnú historickú postavu. Eva Gergelakiová dala po smrti svojho muža, hradného pána Garbriela Kapiho, hrad zničený Rákociovcami na vlastné náklady opraviť. No krátko nato jej Uhorský snem prikázal, že musí hrad zbúrať. Najprv sa voči tomu vzbúrila, neskôr sa podvolila. Jej podobizeň sa nezachovala. Martin Sárossy, ktorý tu koordinuje práce tridsiatich nezamestnaných, sa smeje: „Sochu vlani v priebehu mesiaca vykresal jeden nezamestnaný rezbár, ktorý u nás pracoval. Použil peň stromu, ktorý dlhé roky ležal v priekope. Ako model mu slúžila miestna dievčina, s ktorou som sa potom oženil.“
Kapušiansky hrad postavili v 13. storočí na vrchu Zámčisko, aby chránil kráľovskú cestu, vedúcu z Prešova na sever. V priebehu dejín niekoľkokrát zmenil majiteľa, zničili ho útočiace vojská, ale i požiar. V roku 1712 hrad provizórne opravili, o tri roky neskôr ho na základe rozhodnutia snemu, ako sme už spomínali, zbúrali. Dnes je ruina dominantou okolia, ktorá ročne pritiahne odhadom šesťtisíc turistov. Hrad je vo vlastníctve obce, pozemky patria Lesom SR a cirkvi. Vlani na Kapušianskom hrade nezamestnaní odstraňovali náletové dreviny, čistili priekopy a podieľali sa na archeologickom výskume. Opravovali aj hradby v severovýchodnej časti. Tento rok vybudovali náročné lešenie a pustili sa do konzervácie severnej steny hradu, do rekonštrukcie klenby na severozápadnom podhradí a dokončujú južnú stenu paláca. Problém však je, že vinou administratívnych prieťahov na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny začali pracovať o mesiac neskôr ako plánovali.
Sárossy si „svojich“ nezamestnaných nevie vynachváliť. Ich veľkú časť tvoria Rómovia z okolia, všetko šikovní murári – „bieli“ im pomáhajú nahadzovať alebo miešať maltu. „Moja úloha je jednoduchá. Aby chlapi nesedeli a robili. Odvedú kvalitnú prácu, vážia si ju, no potrebujú usmernenie,“ hovorí Sárossy. Zdôrazňuje, že už vlani – teda v druhom roku tohto programu – nastal na Slovensku akýsi „hradný boom“, teda šancu získať z eurofondov zdroje na mzdy pre nezamestnaných zacítili mnohé obce, ktoré vlastnia ruiny. No ak v danej obci nemalo zázemie overené a skúsené občianske združenie, nefunguje to dobre, robotníkov nemá kto kvalifikovane usmerňovať. „V takom prípade je to iba nástroj na znižovanie nezamestnanosti, na čo aj poukazuje dnešná opozícia,“ dodáva Sárossy.
Pozoruhodný fenomén bol vysoký záujem o túto prácu. Na výberové konanie prišiel až trojnásobok počtu ľudí, ktorých mohli prijať. Teda necelých sto uchádzačov. Pri otázke, aké boli kritériá výberu, sa Sárossy opäť usmeje: „Vždy som tvrdil, že záujemca musí každé ráno vyjsť necelú hodinku hore kopcom pešo na hrad a musí tu niečo fyzicky „odmakať“. Prvé kolo výberu bolo na obecnom úrade. Tam všetci uchádzači tvrdili, že hrad dôverne poznajú, vedia robiť a nič nie je problém. Keď mali vyjsť pešo hore, pätina z nich to vzdala s tým, že to nie je robota pre nich. Potom museli ukázať, čo vedia. Nemohol som ich nútiť. Povedal som, že kto chce, môže pomôcť. Najskôr sme odstraňovali kroviny. Tam už bolo vidno, či má niekto iba plné ústa nápadov, ako čo vylepšiť, ale sám nič neurobí. Takí mudrlanti do partie nezapadnú.“
Víziou, ku ktorej všetky práce na Kapušianskom hrade – teda odstraňovanie náletových drevín, konzervačné a murárske práce – smerujú, je pekná, no v prvom rade pre návštevníka bezpečná ruina. Návrh obnovy je citlivý a nepočíta s dnes takým populárnym dobudovaním hradu do podoby zastrešenej stavby. To by pamiatku zničilo. Projekt z roku 2006 počíta s vyhliadkou z najvyššieho miesta v okolí – z hradnej veže. A Sárossy ešte sníva o tom, že hrad raz bude mať svojho správcu.
.slanec: lanovkou až k veži
Nespochybniteľnou dominantou hradu Slanec na trase z Košíc do Trebišova, ktorý je ďalším úspešným príkladom tohto projektu, je veža, z ktorej je nádherný výhľad do ďalekého okolia. Dnes je poškodená, vyhorela dvakrát; po vzniku Maďarskej republiky rád v roku 1921 a po Viedenskej arbitráži v roku 1938. „Chceme ju zrekonštruovať tak, aby bola uzatvoriteľná a aby sa tak zastavila jej deštrukcia. Koncom 19. storočia tu ešte Jozef Forgáč prevádzkoval obrazáreň. Náš cieľ je osadiť na vežu strechu, vrátiť ju do pôvodnej podoby a urobiť v nej opäť expozíciu,“ vysvetľuje Eduard Gajdoš, ktorý na hrade Slanec koordinuje práce šestnástich nezamestnaných. Podobne ako jeho kolegovia na iných hradoch, ani on nie je takpovediac od fachu. Pôvodne sa venoval informačným technológiám a pracoval v zahraničí. Predvlani s dvoma podobne založenými nadšencami založil občianske združenie Zachráňme hrad Slanec. Vlani už nezamestnaní robotníci robili prístupový chodník, súčasne sa odborníci venovali všetkým potrebným výskumom.
Pozoruhodným unikátom tohto hradu je lanovka. Spočiatku neprístupným terénom v lese vozil Gajdoš materiál záhradkárskym malotraktorom. Bolo to však pomalé a riskantné. „Vždy keď zapršalo a šmýkalo sa, museli sme to prerušiť,“ spomína Gajdoš a pokračuje: „Napokon nás inšpirovali kolegovia z neďalekého maďarského hradu Füzér. Tamojší kastelán sa venuje jeho obnove asi 26 rokov, pričom posledných 15 rokov využívajú na dopravu materiálu lanovku, nie autá. To on nás na to nahovoril...“
Lenže štátna ochrana prírody nechcela o lanovke spočiatku ani počuť. Neskôr sa dali presvedčiť, a tak už mesiac vozí na hrad materiál lanovka. Keď si Gajdoš robil prieskum trhu, istá švajčiarska firma mu ponúkla novú lanovku za 70-tisíc eur. Toľko, samozrejme, nemal. Napokon si od firmy zo Stropkova požičal lanovku za pätinu tejto sumy. Ak to všetko dobre pôjde, rekonštrukčné práce na hrade Slanec budú pokračovať ešte päť rokov.
.brekov: zrúcanina, ale upravená
Stanislav Macinský pracuje ako bankový úradník. Hovorí, že keď si chce oddýchnuť od presnosti a odreagovať sa, zachraňuje hrad Brekov, ktorý leží neďaleko od Humenného. S cieľom, aby sa nerozpadol, založil v roku 2006 občianske združenie. Pri otázke, koľko času venuje hradu, sa úprimne zasmeje: „V lete viac ako v zime. V prvom rade sa tu muruje, opravujeme rozpadávajúce sa časti. A potom sa tu robí archeológia. To aby sme vedeli, ako to murovať. Okrem toho traja chlapi nerobia nič iné, iba kosia okolie. Ručne, nie krovinorezmi. Máme aj kozy, ovce a koníky, ktoré to tu spásajú. Kedysi celý hradný kopec pokrývala lúka, dnes je pokrytý kríkmi a vyrastá nám tu les.“
Aj na hrade Brekov už tretí rok nachádzajú uplatnenie nezamestnaní. Zo 75 záujemcov ich vybrali tento rok 30. Pri otázke, akú má víziu, Macinský ani na okamih nezaváha: „Mala by to ostať zrúcanina, ale upravená. Niečo ako Spišský hrad, napodobenina stredoveku.“ Ak všetko pôjde podľa plánu, aj tento hrad bude o štyri, päť rokov opravený. Presnejšie, ostane ruinou, no bude staticky zabezpečený tak, aby neohrozoval školské a iné zájazdy, ktoré sa tu zvyknú tmoliť robotníkom popod nohy. Zdá sa, že ich neodradí ani obvyklá alibistická ceduľka „vstup na vlastné nebezpečenstvo“.
Všetky tri spomínané hrady – Kapušany, Slanec aj Brekov – patria medzi najlepšie príklady toho, že keď sa spojí erudícia a nadšenie dobrovoľníkov z občianskych združení s „hrubou robotou“ nezamestnaných, prináša to viditeľné výsledky. Tento projekt je mimoriadne dobrá vec a zaslúži si, aby pokračoval. Stretol sa s dobrými ohlasmi v Maďarsku, Česku aj vo Veľkej Británii, kde by sa radi niečím podobným nechali inšpirovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.