Johny Depp je Marlonom Brandom svojej generácie. Nie, Johny Depp je Dustinom Hoffmanom svojej generácie. A zase nie, lebo hoci podobnosti by tu boli, ak chceme byť čo najpresnejší, nezostáva nám napísať nič iné, len že Johny Depp je Johnym Deppom svojej generácie. Hercom, ktorého má zmysel porovnávať iba samým so sebou.
Neuveriteľne všestranný herecký chameleón, ktorý chameleóna dokonca hral. Zeleného, takú tú jaštericu, mimikry, dlhý rolovací jazyk, nezávisle pohyblivé oči, normálny chameleón. Rango. Titulný hrdina rovnomenného animovaného filmu režiséra Gore Verbinského, jedného z Deppových dvorných režisérov.
Rango (2011) je vysoko štylizovaný animák o chameleónovi, ktorý sa stane westernovým hrdinom. Nie celkom docenený film, na ktorom sa Depp podpísal zásadným spôsobom. Lebo Depp Ranga nenadaboval v tradičnom slova zmysle, ale zahral, respektíve, Ranga animovali podľa Deppa a je to vidieť. Preto sa dá Depp „hrajúci“ animovaného chameleóna identifikovať aj v dabovanej verzii, kde nepočujeme jeho hlas. Iba ho, dívajúc sa na animovaného chameleóna, vidíme. Verbinski teda zopakoval postup, ktorý už si s Deppom vyskúšal jeho prvý dvorný režisér Tim Burton v roku 2005 v animáku Mŕtva nevesta Tima Burtona, kde Depp rovnakým spôsobom stvárnil hlavného hrdinu – mŕtveho viktoriánskeho mladoženáča Victora Van Dorta. A tiež išlo o výnimočný, nezabudnuteľný animák.
Deppov herecký diapazón je však, samozrejme, omnoho širší a omnoho bizarnejší, pričom platí čosi, čo v súčasnej kinematografii platí len o dvoch hercoch. Tým druhým vedľa Deppa je Bill Murray a onen postulát znie takto. Ak sa Johny Depp (respektíve Bill Murray) objavia v akomkoľvek filme v akejkoľvek úlohe, už len ich prítomnosť robí z toho filmu udalosť hodnú pozornosti. Ale jeden rozdiel tu je. Kým Bill Murray robí z akéhokoľvek filmu, v ktorom sa čo i len mihne, lepší film, Johny Depp toto nedokáže. Nezlepšuje zlé filmy, robí čosi iné – jeho herecký výkon je jediným dôvodom, prečo sa na tie slabšie filmy dívať.
Lebo Depp, filmová superhviezda, sama schopná prilákať do kín davy divákov na akýkoľvek paškvil, a tak ho de facto predať a Depp, najlepší herec svojej generácie, sú akoby dve odlišné osoby.
Najprv tu máme Tonta (Osamelý jazdec), Barnabáša Collinsa (Temné tiene), Jacka Sparrowa (séria Piráti z Karibiku), Klobučníka (Alica v krajine zázrakov), Sweeney Todda (Sweeney Todd: Diabolský holič z Fleet Street), Willyho Wonku (Charlie a továreň na čokoládu), Ichaboda Crana (Ospalá diera), Eda Wooda, a samozrejme, Nožnicovorukého Edwarda, vospolok výstredných excentrikov, pôvabné a pôvabne temné figúrky, v ktorých sa spája melanchólia s osamotením a nepochopením. Títo Deppovvi hrdinovia trčia, strhávajú na seba pozornosť svojou extravagantnou inakosťou. Nie sú z nášho sveta, nepatria sem, iba nás navštívili. Neprispôsobujú sa, čakajú, že sa prispôsobí svet a prijme ich, ako Jacka Sparowa. Alebo neprijme, ako Nožnicovorukého Edwarda.
Tohto Deppa milujú davy, celkom zaslúžene, zaujímavé však je, že v takejto vyhranenej podobe je Depp hercom iba dvoch režisérov. Prvý je, samozrejme, Tim Burton, ktorý s Deppom už dokonca tvorí čosi ako autorskú dvojicu – jeden z komerčne najúspešnejších režisérsko-hereckých tandemov Hollywoodu: osem ich spoločných filmov zarobilo viac ako dve miliardy dolárov. Depp síce v Burtonových filmoch hrá vždy ten istý typ, len postava sa volá inak, vždy však ide o vizuálne atraktívne a viac-menej originálne dobrodružstvo, stojace a padajúce práve na figúre, ktorú stvárňuje Depp. Toto platí už od Nožnicovorukého Edwarda a nádherne to ilustrujú predovšetkým dva z ich spoločných filmov.
Ten, povedzme, najsilnejší a ten, povedzme, najslabší. Ed Wood a Temné tiene. V Edovi Woodovi skladajú Burton s Deppom poctu najhoršiemu filmárovi všetkých čias, rehabilitujú ho cez to najsilnejšie, čo filmového diváka a tvorcu môže postretnúť. Cez lásku k filmu, k akémukoľvek, dobrému či zlému. Lebo milovať film znamená práve toto. Depp – Wood sa v tom filme stretá s iným velikánom filmu, tentoraz celkom bez irónie, s Orsonom Wellesom a ich vzájomný dialóg dvoch filmárov, ktorí si náramne rozumejú, hoci jeden je synonymom pre najvyššiu kvalitu, a druhý pre ten najčistejší trash, patrí k vrcholným sekvenciám kinematografie ako takej.
V Temných tieňoch, vôbec najslabšom Burtonovom filme, stvárňuje Depp upíra, respektíve seriálovú postavu upíra a robí to nádherne, hoci film ako taký sa rozpadá – a nielen preto, že je remakom – poctou staručkému televíznemu seriálu, ktorý sme u nás nevideli, takže nám celkom chýba kontext. Burton a Depp v ňom totiž čelia problému, s ktorým si inak dokážu bravúrne poradiť – problému miery. Napríklad z Charlieho továrne na čokoládu vieme, že obaja dokážu balansovať sa samej hranici gýča bez toho, aby prepadli na neželanú stranu. V Temných tieňoch nie. Tu akoby Burton odkukal čosi od druhého Deppovho režiséra – Gora Verbinského a necháva Deppovi a jeho figúre prílišný priestor. Ona sama potom funguje, presne ako Jack Sparrow, ale film už nie.
Tak, a sme pri Gorovi Verbinskom, druhom dvornom režisérovi Johny Deppa. Tí dvaja spolu vlastne v piatich filmoch nakrútili iba tri príbehy – Pirátov z Karibiku (prvý až tretí diel – Depp, už pod vedením iného režiséra, stvárnil Jacka Sparrowa ešte raz), Ranga a Osamelého jazdca, aj tak sa im však vedno podarilo zarobiť nie dve miliardy dolárov, ale tri, pričom finálne tržby Osamelého jazdca ešte nepoznáme. Komerčný úspech je však jedna vec a kvalita filmov druhá a tu sa, žiaľ, ukazuje, že ak herca Deppa nerežíruje ktosi, kto nepozná nielen jeho prednosti, ale aj limity, výsledok sa nemusí vždy vydariť.
Piráti sú, samozrejme, zábavní, ale v prípade pokračovaní nejde o žiadne kinematografické klenoty. Depp je v nich vynikajúci, ale iba on, Jack Sparrow, jeho sa nedokážeme nabažiť. Jeho grimás, a tajtrlíkovania, jeho predvádzania piráta, intoxikovaného ľahkými drogami. O herectve v dramatickom slova zmysle môžeme vravieť len veľmi opatrne.
Ale to nám neprekáža, nie v Deppovom prípade, lebo väčšina jeho ostatných filmov, nakrútených s inými režisérmi (Jim Jarmusch, Terry Gilliam, Julian Schnabel, Michael Mann, Emir Kusturica, Lasse Halström, Roman Polanski) znesie a napĺňa tie najvyššie umelecké nároky. Mŕtvy muž, čo žerie Gilberta Grapa, Arizonský sen, Donnie Brasco, Strach a hnus v Las Vegas, Libertin, Imaginárium Dr. Parnassa, nemá zmysel vymenúvať ich všetky, filmov, ktoré dokazujú, že Johny Depp je vynikajúci herec, je minimálne toľko, ako tých, čo dokazujú, že je veľká filmová hviezda.
Nie zlé na tínedžerskú hviezdičku, ktorá prvýkrát skutočne prerazila v seriáli o mladistvo vyzerajúcich policajtoch, pracujúcich v utajení medzi pubertiakmi. Mimochodom, Deppov návrat na 21 Jump Street je nádherným príkladom toho, ako si dokáže strieľať sám zo seba.
V roku 1997 nakrútil Johny Depp film Bojovník (The Brave), stvárnil v ňom hlavnú úlohu, ale čo je dôležitejšie, debutoval v ňom ako režisér a spoluscenárista. Ten film sa k nám nikdy do kín nedostal, v roku 2007 síce vyšiel na DVD, ale bez väčšieho ohlasu a pritom ide o snímku, ktorá o Deppovi vypovedá najviac. Nielen ako o hercovi, ale ako o umelcovi a azda i ako o človeku. Dobrý film, treba vidieť.
Neuveriteľne všestranný herecký chameleón, ktorý chameleóna dokonca hral. Zeleného, takú tú jaštericu, mimikry, dlhý rolovací jazyk, nezávisle pohyblivé oči, normálny chameleón. Rango. Titulný hrdina rovnomenného animovaného filmu režiséra Gore Verbinského, jedného z Deppových dvorných režisérov.
Rango (2011) je vysoko štylizovaný animák o chameleónovi, ktorý sa stane westernovým hrdinom. Nie celkom docenený film, na ktorom sa Depp podpísal zásadným spôsobom. Lebo Depp Ranga nenadaboval v tradičnom slova zmysle, ale zahral, respektíve, Ranga animovali podľa Deppa a je to vidieť. Preto sa dá Depp „hrajúci“ animovaného chameleóna identifikovať aj v dabovanej verzii, kde nepočujeme jeho hlas. Iba ho, dívajúc sa na animovaného chameleóna, vidíme. Verbinski teda zopakoval postup, ktorý už si s Deppom vyskúšal jeho prvý dvorný režisér Tim Burton v roku 2005 v animáku Mŕtva nevesta Tima Burtona, kde Depp rovnakým spôsobom stvárnil hlavného hrdinu – mŕtveho viktoriánskeho mladoženáča Victora Van Dorta. A tiež išlo o výnimočný, nezabudnuteľný animák.
Deppov herecký diapazón je však, samozrejme, omnoho širší a omnoho bizarnejší, pričom platí čosi, čo v súčasnej kinematografii platí len o dvoch hercoch. Tým druhým vedľa Deppa je Bill Murray a onen postulát znie takto. Ak sa Johny Depp (respektíve Bill Murray) objavia v akomkoľvek filme v akejkoľvek úlohe, už len ich prítomnosť robí z toho filmu udalosť hodnú pozornosti. Ale jeden rozdiel tu je. Kým Bill Murray robí z akéhokoľvek filmu, v ktorom sa čo i len mihne, lepší film, Johny Depp toto nedokáže. Nezlepšuje zlé filmy, robí čosi iné – jeho herecký výkon je jediným dôvodom, prečo sa na tie slabšie filmy dívať.
Lebo Depp, filmová superhviezda, sama schopná prilákať do kín davy divákov na akýkoľvek paškvil, a tak ho de facto predať a Depp, najlepší herec svojej generácie, sú akoby dve odlišné osoby.
Najprv tu máme Tonta (Osamelý jazdec), Barnabáša Collinsa (Temné tiene), Jacka Sparrowa (séria Piráti z Karibiku), Klobučníka (Alica v krajine zázrakov), Sweeney Todda (Sweeney Todd: Diabolský holič z Fleet Street), Willyho Wonku (Charlie a továreň na čokoládu), Ichaboda Crana (Ospalá diera), Eda Wooda, a samozrejme, Nožnicovorukého Edwarda, vospolok výstredných excentrikov, pôvabné a pôvabne temné figúrky, v ktorých sa spája melanchólia s osamotením a nepochopením. Títo Deppovvi hrdinovia trčia, strhávajú na seba pozornosť svojou extravagantnou inakosťou. Nie sú z nášho sveta, nepatria sem, iba nás navštívili. Neprispôsobujú sa, čakajú, že sa prispôsobí svet a prijme ich, ako Jacka Sparowa. Alebo neprijme, ako Nožnicovorukého Edwarda.
Tohto Deppa milujú davy, celkom zaslúžene, zaujímavé však je, že v takejto vyhranenej podobe je Depp hercom iba dvoch režisérov. Prvý je, samozrejme, Tim Burton, ktorý s Deppom už dokonca tvorí čosi ako autorskú dvojicu – jeden z komerčne najúspešnejších režisérsko-hereckých tandemov Hollywoodu: osem ich spoločných filmov zarobilo viac ako dve miliardy dolárov. Depp síce v Burtonových filmoch hrá vždy ten istý typ, len postava sa volá inak, vždy však ide o vizuálne atraktívne a viac-menej originálne dobrodružstvo, stojace a padajúce práve na figúre, ktorú stvárňuje Depp. Toto platí už od Nožnicovorukého Edwarda a nádherne to ilustrujú predovšetkým dva z ich spoločných filmov.
Ten, povedzme, najsilnejší a ten, povedzme, najslabší. Ed Wood a Temné tiene. V Edovi Woodovi skladajú Burton s Deppom poctu najhoršiemu filmárovi všetkých čias, rehabilitujú ho cez to najsilnejšie, čo filmového diváka a tvorcu môže postretnúť. Cez lásku k filmu, k akémukoľvek, dobrému či zlému. Lebo milovať film znamená práve toto. Depp – Wood sa v tom filme stretá s iným velikánom filmu, tentoraz celkom bez irónie, s Orsonom Wellesom a ich vzájomný dialóg dvoch filmárov, ktorí si náramne rozumejú, hoci jeden je synonymom pre najvyššiu kvalitu, a druhý pre ten najčistejší trash, patrí k vrcholným sekvenciám kinematografie ako takej.
V Temných tieňoch, vôbec najslabšom Burtonovom filme, stvárňuje Depp upíra, respektíve seriálovú postavu upíra a robí to nádherne, hoci film ako taký sa rozpadá – a nielen preto, že je remakom – poctou staručkému televíznemu seriálu, ktorý sme u nás nevideli, takže nám celkom chýba kontext. Burton a Depp v ňom totiž čelia problému, s ktorým si inak dokážu bravúrne poradiť – problému miery. Napríklad z Charlieho továrne na čokoládu vieme, že obaja dokážu balansovať sa samej hranici gýča bez toho, aby prepadli na neželanú stranu. V Temných tieňoch nie. Tu akoby Burton odkukal čosi od druhého Deppovho režiséra – Gora Verbinského a necháva Deppovi a jeho figúre prílišný priestor. Ona sama potom funguje, presne ako Jack Sparrow, ale film už nie.
Tak, a sme pri Gorovi Verbinskom, druhom dvornom režisérovi Johny Deppa. Tí dvaja spolu vlastne v piatich filmoch nakrútili iba tri príbehy – Pirátov z Karibiku (prvý až tretí diel – Depp, už pod vedením iného režiséra, stvárnil Jacka Sparrowa ešte raz), Ranga a Osamelého jazdca, aj tak sa im však vedno podarilo zarobiť nie dve miliardy dolárov, ale tri, pričom finálne tržby Osamelého jazdca ešte nepoznáme. Komerčný úspech je však jedna vec a kvalita filmov druhá a tu sa, žiaľ, ukazuje, že ak herca Deppa nerežíruje ktosi, kto nepozná nielen jeho prednosti, ale aj limity, výsledok sa nemusí vždy vydariť.
Piráti sú, samozrejme, zábavní, ale v prípade pokračovaní nejde o žiadne kinematografické klenoty. Depp je v nich vynikajúci, ale iba on, Jack Sparrow, jeho sa nedokážeme nabažiť. Jeho grimás, a tajtrlíkovania, jeho predvádzania piráta, intoxikovaného ľahkými drogami. O herectve v dramatickom slova zmysle môžeme vravieť len veľmi opatrne.
Ale to nám neprekáža, nie v Deppovom prípade, lebo väčšina jeho ostatných filmov, nakrútených s inými režisérmi (Jim Jarmusch, Terry Gilliam, Julian Schnabel, Michael Mann, Emir Kusturica, Lasse Halström, Roman Polanski) znesie a napĺňa tie najvyššie umelecké nároky. Mŕtvy muž, čo žerie Gilberta Grapa, Arizonský sen, Donnie Brasco, Strach a hnus v Las Vegas, Libertin, Imaginárium Dr. Parnassa, nemá zmysel vymenúvať ich všetky, filmov, ktoré dokazujú, že Johny Depp je vynikajúci herec, je minimálne toľko, ako tých, čo dokazujú, že je veľká filmová hviezda.
Nie zlé na tínedžerskú hviezdičku, ktorá prvýkrát skutočne prerazila v seriáli o mladistvo vyzerajúcich policajtoch, pracujúcich v utajení medzi pubertiakmi. Mimochodom, Deppov návrat na 21 Jump Street je nádherným príkladom toho, ako si dokáže strieľať sám zo seba.
V roku 1997 nakrútil Johny Depp film Bojovník (The Brave), stvárnil v ňom hlavnú úlohu, ale čo je dôležitejšie, debutoval v ňom ako režisér a spoluscenárista. Ten film sa k nám nikdy do kín nedostal, v roku 2007 síce vyšiel na DVD, ale bez väčšieho ohlasu a pritom ide o snímku, ktorá o Deppovi vypovedá najviac. Nielen ako o hercovi, ale ako o umelcovi a azda i ako o človeku. Dobrý film, treba vidieť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.