Občas som mu trošku jednu dala volantom, najmä pri cúvaní a niekedy som mala pocit že ma roztrhne, keď som sa snažila oboma rukami na obrej páke zaradiť rýchlosť, a v týchto horúčavách som skončila celá roztrasená a unavená...a šťastná. Pán Migrovič zbiera tatrovky. Má ich na dvore veľa. Rôzne typy, rôzne farby. Keď mal prísť náš filmovací štáb, pekne si ich podľa veľkosti zaparkoval do radu. Pyšný na svoje ratolesti nás vítal v modrej napoly rozopnutej košeli a sivá hriva a dva zuby mu svietili v horúcom letnom slnku. V tatrovke sedel vedľa mňa a chlapskou silou mi tam občas vrazil tú nefunkčnú dvojku. Pýtal sa ma ako to, že mi to na prvý raz tak ide, tak mu vravím, že jazdím na kroskách a na trabante (bože, to je kombinácia, až takto napísané ma to trklo) a že mám jednoducho rada staré autíčka a rada sa učím šoférovať na niečom, na čom som nikdy nešla. Podobné to mám aj s hudobnými nástrojmi. A s cudzími jazykmi. Ujo sa chytil na trabanta, a tak som mu navrhla, že ho dakedy priveziem a on si sadne do trabíka, ja do tatrovky a pôjdeme obehať les. Viete, toto sú moji ľudia. Ľudia, ktorí, podobne ako ja, lejú prachy do niečoho, čo je vysoko nevýnosné, nepraktické (aj keď to platí viac o trabante ako o tatrovke), žerie im to čas, niekedy aj vzťahy, nikto ich nechápe a oni sú šťastní. Zbierajú tatrovky, trabanty, jawy, simsony a potom si navzájom pomáhajú so svojím neľahkým, ale nádherným osudom. Toto sú moji ľudia. A áno, aj barkasy, wartburgy a žiguláky. Ešte si musím po návrate do Moskvy nájsť nejakých volgistov do zbierky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.