Spomienky Maďara na šesťdesiaty ôsmy

U našich susedov nešlo len o novú kultúru novej generácie, revoltu proti meštiackemu svetu, ale o oveľa viac. O demokraciu a národnú nezávislosť. Človek vnímal lákavú silu slobody, hoci ju zakaždým ani nevyslovovali. Pre mňa bol rozhodujúci apríl toho roku. Býval som týždeň v Bratislave, v študentskom internáte v Mlynskej doline. Každý deň sa niečo dialo,  rozhovory so Slovákmi a Maďarmi, u ktorých som býval, sa ťahali dlho do noci. Na jednom poschodí bol transparent s veľkým nápisom: „Slovák som, Slovák budem!“ Bol to jasný odkaz: demokracia nie je možná bez národnej samostatnosti. Jazyku som vtedy rozumel vďaka poľštine. Pamätám si, ako sme vo Veľkých františkánoch v početnej maďarskej spoločnosti nahlas zaspievali  známu Kossuthovu pesničku. Slováci odpovedali hlasnejším spevom slovenskej piesne. Neprekvapilo ma úplne všetko, keďže som mesiac predtým pravidelne čítal bratislavský maďarský denník Új Szó. Ale tá atmosféra! Doslova ma uchvátila. Pozitívna nálada, všetky nádeje a túžby, že sa možno vyjadrovať slobodne, že spoločnosť si povie svoje. Pre niekoho, kto si zvykol na lživý komunistický svet, to bol osviežujúci vzduch.
Na posledné skúšky univerzitného štúdia som sa pripravoval v Parlamentnej knižnici, ale duchom som bol tam hore nad Dunajom. Čítal som Listy, Literární noviny, Kultúrny život, Pravdu, Rudé právo, Új Ifjúság (tam som prvý raz a po maďarsky čítal Dvetisíc slov). Šesťdesiaty ôsmy bude pre mňa navždy spojený so slovenčinou: aby som vedel, čo sa v Československu deje, musel som čítať, a teda študovať reč. Potom prišiel letný budovateľský tábor v Sovietskom zväze. Hostitelia zaobchádzajú s českými a slovenskými vysokoškolákmi, akoby boli nositeľmi nejakej infekčnej choroby. Sme s nimi pečení a varení, prvýkrát skúšam svoju slovenčinu. Uprostred augusta sa vraciame domov. Dodnes cítim tú napätú atmosféru, hranica cez most nad Tisou, potom skutočná úľava.
 Na Deň svätého Štefana 20. augusta pod Gerhardovým vrchom sledujeme ohňostroj. Maďarské vojenské jednotky, účastníci zajtrajšej agresie, sa práve dávajú do pohybu. Na druhý deň sa stretávam s priateľmi básnikmi a otrasení spoločne počúvame československý rozhlas. Usilujem sa prekladať: „Žiadame okamžitý odchod okupačných vojsk z územia Československa!“ Súcit a bezmocnosť, vstup vojsk zlomil aj naše nádeje. Popoludní sa schádzame pred československým veľvyslanectvom, kde vysedávajú roztrpčení turisti a jeden druhému vysvetľujú nevysvetliteľné. Sledujem tú drámu každý deň, počúvam rádio. Počúvam aj náhradný maďarský vysielač, pre prípad ohrozenia.  Vysokoškoláci maďarskej národnosti chodia po krajoch, kde vpadli maďarskí okupanti. Mám dobrý pocit, že odtiaľ nepočuť  iredentistické hlasy. Rok 1968 mal rôzne dôsledky. V Maďarsku sa začína meniť stáročný negatívny stereotyp a československé kultúrne stredisko je čoraz populárnejšie. Nastupujúca budapeštianska inteligencia jednoznačne s Československom prejavuje solidaritu. Dvaja  členovia univerzitného výboru strany  odsúdia  vstup vojsk, jeden z nich – Zoltán Bíró – bude o dvadsať rokov neskôr prvým predsedom Maďarského demokratického fóra.
Prirodzene, z mysle nám neschádza ani päťdesiaty šiesty rok. Zmena sa nepodarila ani vtedy, máme spoločný osud. Citujem riadky nebohého básnika Gáspára Nagya: „Roku 1968 na svätého Štefana  tankový prápor vynorí sa z nočnej hmly, uzavrú cesty, odklonia premávku. Snúbia sa s dejinami: napred aj nazad v čase. Tam sa učí právo a povinnosť pamätať si. Aj to, kde vôbec žijeme. Ja neokupujem, mňa zaujíma stredná Európa. Ujme sa ma hanba.“