Svet Fedora Gála

Nasledovali štúdiá maľby v Rusku (a stretnutia s avantgardistami), založenie rodiny, život pražského umelca, účasť na udalostiach Pražskej jari, vyhadzov zo strany, následné perzekúcie. Bol jedným z prvých signatárov Charty 77. Stráca zamestnanie na škole, odchádza na vidiek a živí sa chovom oviec. Po roku 1989 zakladá Európsky kultúrny klub, ktorý po niekoľkých rokoch hynie na nedostatok peňazí. Maľuje, vystavuje, píše. Nakrúcal som s ním dlhý rozhovor začiatkom leta 2013 v Děčíne na jeho prierezovej výstave, o ktorej tvrdil, že je jeho posledná. Má 87 rokov. Keď som sa pýtal jeho manželky, aký to bol život, povedala: „Šťastný.“ Ani slovíčko o tom, že musela, ako vyškolená historička, v časoch normalizácie čistiť záchody.  Veľké a malé dejiny sú zvláštni príbuzní.
Občania niesli v sebe po novembri 1989 kultúrny genotyp boľševizmu, pretože tak sme boli formovaní Veľkými dejinami, a nie každý bol ako Josef Císařovský (František Mikloško, Jano Langoš, Oleg Pastier, Martin Šimečka, Marcel Strýko a podobní). Malé dejiny v nás boli deformované desaťročiami nacionálneho a internacionálneho socializmu. Boli to svinské režimy, ktoré ničili ľudí po miliónoch. Podaktorí však vedeli a vedia, že právo na slobodné malé dejiny si treba vybojovať v sebe. Tí ostatní, a je ich väčšina, šíria okolo seba vírus bezpamäti. Že by predvoj budúcej pandémie?
Kamarátka Olga napísala: „...marné pasivní čekání na hrdiny je kravina. Zaplať Pán Bůh za každou dobrou duši, za skutky malé a poctivé, za snahu nebýt volem ve stádu žvýkajících pitomců.“