Tento front otvára a oživuje kurdské ašpirácie dosiahnuť vlastný nezávislý štát a prináša riziko aj pre stabilitu v širšom regióne. Boje medzi Kurdskými jednotkami (YPG) a na al-Káidu napojenými bojovníkmi z al-Nusrá a islamského štátu Irak a Levant prebiehajú už dva týždne, pričom ich priamym dôsledkom je aj to, že zužujú možnosti pre zásah Západu. Britský premiér David Cameron už hovorí o potrebe vyzbrojiť „tých dobrých“ v tejto vojne s menším zanietením. Nový front v sýrskej občianskej vojne totiž čoraz viac zdôrazňuje, že v nej ide o konflikt zlých chlapíkov so zlými chlapíkmi.
Kurdské jednotky YPG, ktoré sú ozbrojeným krídlom čoraz mocnejšej Kurdskej demokratickej únie (PYD) už vytlačili bojovníkov al-Nusrá z dvoch strategických miest na severe krajiny – Ras al-Ayn a Tall al-Abyad – pri hraniciach s Tureckom. Vďaka tomu Kurdi získali primárnu kontrolu nad hlavnými cestami, ktorými sa dopravuje pomoc bojujúcim rebelom na severe Sýrie. Boje naďalej pokračujú a okrem snahy získať čo najväčšiu územnú kontrolu ide aj o podriadenie si lokálnych komunít a získanie prístupu k významnejším ropným poliam.
V minulosti nepanovala medzi Kurdskou demokratickou úniou a inými kurdskými skupinami žiadna mimoriadna blízkosť, ale rastúca vojnychtivosť a nasadenie bojovníkov al-Káidy a ich presvedčivý tlak na ustanovenie niekoľkých miniislamistických emirátov v tomto regióne spôsobili, že rôzne kurdské skupiny sa zjednocujú. Ako nedávno povedal jeden z hovorcov kurdských skupín, to, že sme pomohli opozičným jednotkám odraziť nápor vojenských jednotiek prezidenta Assada, ešte neznamená, že Kurdi dovolia, aby na miesto zosadeného sekulárneho diktátora zasadol diktátor džihádistický.
Kurdská demokratická únia momentálne požaduje vznik autonómneho kurdského regiónu na severovýchode Sýrie a voľby do šiestich mesiacov. Zahraničné štáty, ktoré sú zainteresované do vojny v Sýrii, tak čelia čoraz ťažším možnostiam. Celá vec sa, samozrejme, priamo dotýka Turecka, Kurdská demokratická únia je prepojená na Stranu kurdských pracujúcich (PKK) operujúcu v Turecku. Turecká vláda pritom začala s teroristickou PKK na jar tohto roku viesť opatrné mierové rokovania. Ankara sa, prirodzene, obáva, že autonómny kurdský región na severe Sýrie by dodal guráž aj Kurdom žijúcim v Turecku, proti čomu má turecký štát tradične nekompromisný postoj. Podpredseda tureckej vlády už verejne vyhlásil, že Turecko nebude tolerovať ani žiadny de facto autonómny kurdský región a turecké ministerstvo zahraničných vecí varovalo, že ak by boli podniknuté kroky k takému vývoju, nebolo by to bez konzekvencií a zhoršenia momentálnej situácie.
Napriek nekompromisnému postoju Turecka ku kurdskej nezávislosti to bola práve Ankara, kto dlhodobo podporoval sýrsku opozíciu vrátane udržiavania kontroly nad turecko-sýrskou hranicou, cez ktorú sa do Sýrie dovážali zbrane pre umiernenú Armádu za slobodnú Sýriu (FSA) alebo kontrolu nad pohraničnými mestami, kde sa zahraničná pomoc koordinovala.
Podľa niektorých pozorovateľov tak Turecko nepriamo pomohlo sýrskym džihádistom. Najmä teraz, keď vývoj v sýrskej opozícii dospel do stavu, že opozičné sily sa rozdelili, pričom Armáda za slobodnú Sýriu, Islamistické brigády a bojové jednotky al-Nusrá bojujú spoločne a na rozdiel od Kurdov považujú za svoj cieľ nastolenie islamistického režimu.
Treba povedať, že sýrsky režim zámerne podnecoval etnické a ideologické rozdiely v spoločnosti. Na začiatku revolúcie udelil prezident Assad Kurdom sýrske občianstvo, čím sa pokúsil zabezpečiť si ich loajalitu. Tento pokus však zlyhal a Kurdi sa pripojili k protiassadovskej opozícii, najmä tej exilovej, ktorá zdôrazňovala pluralistickú agendu. Prorežimné sily sa následne stiahli zo severo-východnej časti krajiny, čím vytvorili v tamojšom regióne mocenské vákuum, ktoré len ďalej zradikalizovalo tamojšie skupiny. Mestá sa ocitli v neľahkej situácii, keď sa ich snažili dostať pod kontrolu rôzne neoficiálne kurdské organizácie, ako aj represívne, šaríju presadzujúce jednotky, napojené na al-Nusrá. To proti sebe čoraz viac stavalo Arabov a Kurdov a celý konflikt – ako si to zrejme Assad želal – nabral ešte viac sektársky charakter.
Výsledkom je, že na severe Sýrie je vojna medzi dvoma teroristickými alebo na teroristické organizácie priamo napojenými tábormi. Zdá sa, že na Západe to môže len ďalej prehĺbiť rozdiely medzi tými, ktorí volajú po okamžitom zásahu a tými, ktorí dávajú ruky preč, pretože na bojisku prebieha vojna medzi zlými a zlými. Nech už to dopadne akokoľvek, ukazuje sa, že v Sýrii je viac ako len dve vysvetlenia toho, čo sa vlastne deje.
Autorka pracuje v Henry Jackson Society, v Londýne. Text pôvodne vyšiel v Asia Times online.
Kurdské jednotky YPG, ktoré sú ozbrojeným krídlom čoraz mocnejšej Kurdskej demokratickej únie (PYD) už vytlačili bojovníkov al-Nusrá z dvoch strategických miest na severe krajiny – Ras al-Ayn a Tall al-Abyad – pri hraniciach s Tureckom. Vďaka tomu Kurdi získali primárnu kontrolu nad hlavnými cestami, ktorými sa dopravuje pomoc bojujúcim rebelom na severe Sýrie. Boje naďalej pokračujú a okrem snahy získať čo najväčšiu územnú kontrolu ide aj o podriadenie si lokálnych komunít a získanie prístupu k významnejším ropným poliam.
V minulosti nepanovala medzi Kurdskou demokratickou úniou a inými kurdskými skupinami žiadna mimoriadna blízkosť, ale rastúca vojnychtivosť a nasadenie bojovníkov al-Káidy a ich presvedčivý tlak na ustanovenie niekoľkých miniislamistických emirátov v tomto regióne spôsobili, že rôzne kurdské skupiny sa zjednocujú. Ako nedávno povedal jeden z hovorcov kurdských skupín, to, že sme pomohli opozičným jednotkám odraziť nápor vojenských jednotiek prezidenta Assada, ešte neznamená, že Kurdi dovolia, aby na miesto zosadeného sekulárneho diktátora zasadol diktátor džihádistický.
Kurdská demokratická únia momentálne požaduje vznik autonómneho kurdského regiónu na severovýchode Sýrie a voľby do šiestich mesiacov. Zahraničné štáty, ktoré sú zainteresované do vojny v Sýrii, tak čelia čoraz ťažším možnostiam. Celá vec sa, samozrejme, priamo dotýka Turecka, Kurdská demokratická únia je prepojená na Stranu kurdských pracujúcich (PKK) operujúcu v Turecku. Turecká vláda pritom začala s teroristickou PKK na jar tohto roku viesť opatrné mierové rokovania. Ankara sa, prirodzene, obáva, že autonómny kurdský región na severe Sýrie by dodal guráž aj Kurdom žijúcim v Turecku, proti čomu má turecký štát tradične nekompromisný postoj. Podpredseda tureckej vlády už verejne vyhlásil, že Turecko nebude tolerovať ani žiadny de facto autonómny kurdský región a turecké ministerstvo zahraničných vecí varovalo, že ak by boli podniknuté kroky k takému vývoju, nebolo by to bez konzekvencií a zhoršenia momentálnej situácie.
Napriek nekompromisnému postoju Turecka ku kurdskej nezávislosti to bola práve Ankara, kto dlhodobo podporoval sýrsku opozíciu vrátane udržiavania kontroly nad turecko-sýrskou hranicou, cez ktorú sa do Sýrie dovážali zbrane pre umiernenú Armádu za slobodnú Sýriu (FSA) alebo kontrolu nad pohraničnými mestami, kde sa zahraničná pomoc koordinovala.
Podľa niektorých pozorovateľov tak Turecko nepriamo pomohlo sýrskym džihádistom. Najmä teraz, keď vývoj v sýrskej opozícii dospel do stavu, že opozičné sily sa rozdelili, pričom Armáda za slobodnú Sýriu, Islamistické brigády a bojové jednotky al-Nusrá bojujú spoločne a na rozdiel od Kurdov považujú za svoj cieľ nastolenie islamistického režimu.
Treba povedať, že sýrsky režim zámerne podnecoval etnické a ideologické rozdiely v spoločnosti. Na začiatku revolúcie udelil prezident Assad Kurdom sýrske občianstvo, čím sa pokúsil zabezpečiť si ich loajalitu. Tento pokus však zlyhal a Kurdi sa pripojili k protiassadovskej opozícii, najmä tej exilovej, ktorá zdôrazňovala pluralistickú agendu. Prorežimné sily sa následne stiahli zo severo-východnej časti krajiny, čím vytvorili v tamojšom regióne mocenské vákuum, ktoré len ďalej zradikalizovalo tamojšie skupiny. Mestá sa ocitli v neľahkej situácii, keď sa ich snažili dostať pod kontrolu rôzne neoficiálne kurdské organizácie, ako aj represívne, šaríju presadzujúce jednotky, napojené na al-Nusrá. To proti sebe čoraz viac stavalo Arabov a Kurdov a celý konflikt – ako si to zrejme Assad želal – nabral ešte viac sektársky charakter.
Výsledkom je, že na severe Sýrie je vojna medzi dvoma teroristickými alebo na teroristické organizácie priamo napojenými tábormi. Zdá sa, že na Západe to môže len ďalej prehĺbiť rozdiely medzi tými, ktorí volajú po okamžitom zásahu a tými, ktorí dávajú ruky preč, pretože na bojisku prebieha vojna medzi zlými a zlými. Nech už to dopadne akokoľvek, ukazuje sa, že v Sýrii je viac ako len dve vysvetlenia toho, čo sa vlastne deje.
Autorka pracuje v Henry Jackson Society, v Londýne. Text pôvodne vyšiel v Asia Times online.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.