Bolo to tak už v tridsiatych rokoch, keď do štukami vyzdobenej fasády dnešného Námestia SNP vsadili svietiaci „supermoderný“ obchodný dom Brouk a Babka – dnešný OD Dunaj. A rovnako aj o 30 rokov neskôr pri projekte prvého „chrámu konzumu“ v socialistickom Československu, obchodného domu Prior a hotela Kyjev. Priestor Kamenného námestia, ktoré bolo skôr väčším dvorom v husto zastavanej ploche medzi Dunajskou a Špitálskou ulicou, sa architekti a mestskí politici povojnovej éry snažili zmeniť na priestranstvo s dimenziou bulvárov svetových metropol.
Bratislava nebola jediným mestom, ktoré sa o takúto „rýchlu metropolizáciu“ snažilo. Výstavba nových obchodných domov či kultúrnych a verejných objektov v centrách historických miest sa stala charakteristickou pre povojnovú architektúru po celom svete. Širšie realizovať typicky modernistický koncept solitérneho objektu, postaveného vo voľnom priestore, sa však podarilo predovšetkým v krajinách s obmedzenými právami jednotlivcov, v našich zemepisných šírkach to boli hlavne štáty so socialistickým zriadením.
Typickým príkladom takejto praxe je bývalé východné Nemecko, a to nielen povojnovou stratégiou výstavby nových obchodných domov v historických centrách, ale aj ich osudmi po páde Berlínskeho múru. Opäť zjednotené Nemecko už na začiatku 90. rokov masívne investovalo do prestavby miest „zasiahnutých“ socialistickým plánovaním. Veľkorysé verejné priestory boli zastavané a zmenené omnoho rýchlejšie ako trvala ich výstavba počas socializmu, avšak porevolučné nadšenie zo zmeny vyprchalo rovnako rýchlo ako výstavba týchto vo všeobecnosti bežných nákupných centier.
Už na začiatku tisícročia sa ukázali chyby rýchlych intervencií v mestských centrách prestavaných v duchu takzvanej „DDR – moderny“. „Globálna“ architektúra nákupných galérií, palácov či parkov, ktorá nahradila, alebo „iba“ obstavala nechcené stavby minulého režimu, spôsobila, že práve tieto „socialistické“ stavby sa stali vzácnejšie a z dnešného pohľadu aj originálnejšie a mestotvornejšie. Tento jav v posledných rokoch potvrdzujú nielen obyvatelia a pamiatkari, ktorí v celom východnom Nemecku už zapísali do zoznamu kultúrnych pamiatok stovky diel povojnovej architektúry, ale začali si ho uvedomovať aj samotní investori.
Príkladom takéhoto zmeneného pohľadu je aj zbúranie a znovu postavenie legendárneho obchodného domu Konsument v Lipsku. Samotní obchodníci si totiž uvedomili hodnotu zavedenej značky obchodného domu, ktorá bola vpísaná práve do jeho architektonickej formy, a aj na podnet pamiatkarov vytvorili rekonštrukciu pôvodnej hliníkovej fasády „plechovky“ ako tento obchodný dom nazývajú miestni obyvatelia. Tradícia sa na tomto obchodnom dome stala len replikou, umelou značkou.
V Bratislave ešte máme stále možnosť zachovať a zveľadiť to pôvodné a neopakovať staré „demolačné“ chyby našich predchodcov. Môžeme sa pokúsiť o kontinuitu či premyslené rozvíjanie toho, čo už máme, teda prístup, ktorý v architektonickom vývoji nášho mesta za posledných sto rokov tak výrazne chýbal.
Autor je historik architektúry.
Bratislava nebola jediným mestom, ktoré sa o takúto „rýchlu metropolizáciu“ snažilo. Výstavba nových obchodných domov či kultúrnych a verejných objektov v centrách historických miest sa stala charakteristickou pre povojnovú architektúru po celom svete. Širšie realizovať typicky modernistický koncept solitérneho objektu, postaveného vo voľnom priestore, sa však podarilo predovšetkým v krajinách s obmedzenými právami jednotlivcov, v našich zemepisných šírkach to boli hlavne štáty so socialistickým zriadením.
Typickým príkladom takejto praxe je bývalé východné Nemecko, a to nielen povojnovou stratégiou výstavby nových obchodných domov v historických centrách, ale aj ich osudmi po páde Berlínskeho múru. Opäť zjednotené Nemecko už na začiatku 90. rokov masívne investovalo do prestavby miest „zasiahnutých“ socialistickým plánovaním. Veľkorysé verejné priestory boli zastavané a zmenené omnoho rýchlejšie ako trvala ich výstavba počas socializmu, avšak porevolučné nadšenie zo zmeny vyprchalo rovnako rýchlo ako výstavba týchto vo všeobecnosti bežných nákupných centier.
Už na začiatku tisícročia sa ukázali chyby rýchlych intervencií v mestských centrách prestavaných v duchu takzvanej „DDR – moderny“. „Globálna“ architektúra nákupných galérií, palácov či parkov, ktorá nahradila, alebo „iba“ obstavala nechcené stavby minulého režimu, spôsobila, že práve tieto „socialistické“ stavby sa stali vzácnejšie a z dnešného pohľadu aj originálnejšie a mestotvornejšie. Tento jav v posledných rokoch potvrdzujú nielen obyvatelia a pamiatkari, ktorí v celom východnom Nemecku už zapísali do zoznamu kultúrnych pamiatok stovky diel povojnovej architektúry, ale začali si ho uvedomovať aj samotní investori.
Príkladom takéhoto zmeneného pohľadu je aj zbúranie a znovu postavenie legendárneho obchodného domu Konsument v Lipsku. Samotní obchodníci si totiž uvedomili hodnotu zavedenej značky obchodného domu, ktorá bola vpísaná práve do jeho architektonickej formy, a aj na podnet pamiatkarov vytvorili rekonštrukciu pôvodnej hliníkovej fasády „plechovky“ ako tento obchodný dom nazývajú miestni obyvatelia. Tradícia sa na tomto obchodnom dome stala len replikou, umelou značkou.
V Bratislave ešte máme stále možnosť zachovať a zveľadiť to pôvodné a neopakovať staré „demolačné“ chyby našich predchodcov. Môžeme sa pokúsiť o kontinuitu či premyslené rozvíjanie toho, čo už máme, teda prístup, ktorý v architektonickom vývoji nášho mesta za posledných sto rokov tak výrazne chýbal.
Autor je historik architektúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.