Popcorn Juraja Malíčka

Takto som naposledy zachytil pobúrenú reakciu na slovenskú hymnu, zaspievanú po česky v rámci dokumentu v programe Colnica. Samotnú Colnicu nepovažujem za celkom domyslený projekt, ale minimálne dokazuje, že Dvojka má zmysel a že sa na ňu predsa ešte len ktosi díva. A nielenže díva, ale aj reaguje, inšpiruje sa k občianskemu aktu, ktorý, nech je akokoľvek absurdný či hlúpy, je celkom legitímny a ak aj nič iné, ukazuje, že onen dokument sa podpísal.
Potiaľto je všetko v najlepšom poriadku, akurát ma nekonečne rozčuľuje, že onú reakciu podnietil ten úplne najbanálnejší, najprevarenejší a najhlúpejší spôsob, ako kohosi zaujať. Navyše spôsobom, ktorý vypovedá iba o našej malosti. Nič nie je funkčnejšie ako prvoplánová provokácia a nič nie je konvenčnejšie, tradičnejšie a vlastne konzervatívnejšie. Skupina viac či menej talentovaných a ambicióznych ľudí robí hudbu, neviem akú, nič iné som od tej skupiny nepočul, akurát tú slovenskú hymnu. Zato o kapele už som počul, samozrejme, vďaka názvu. Nepohoršuje, nie je skutočne provokatívny ani naozaj vulgárny, vlastne je iba prvoplánovo nudný. Ak by sa volali Vagína z výkalov, Pošva z exkrementov či nejako podobne, asi by ma to k ich hudbe tiež nepriviedlo, ale aspoň by som si pomyslel, že skúšajú aj to prvoplánové šokovanie robiť trocha inak. Zaujímavejšie na onej kapele je, že ide o ľudí z programovo umeleckých kruhov, školených hudobníkov a výtvarníkov, ľudí Parnasu, umelcov. Slobodnejší a tvorivejší ako my ostatní, ľudia, ktorí by mali umeniu rozumieť, ľudia, ktorí by sa mali nad banalitu dokázať povzniesť. Ich názov, žiaľ, dokazuje iba to, že ak aj sa povzniesť dokážu, tak nie dosť. V tom prípade sú rovnakí ako ten pán, čo sa ho to dotklo. Takže, vlastne, všetko je v najlepšom poriadku.