A to znamená, že tento problém nemôže uspokojivo vyriešiť deflácia, lebo by to prinieslo nárast bankrotov medzi prehnane zadĺženými domácnosťami a firmami. Spúšťačom krízy boli finančné zmätky v Spojených štátoch a Nemecko po zavedení eura nazhromaždilo veľké prebytky bežného účtu, ktoré sú opačným zrkadlom deficitov postihnutých krajín.
No rozumní ľudia sa môžu v názoroch aj líšiť: Niall Ferguson vo Financial Times napísal, že euro pomohlo Nemecku, ktoré u seba vytvorilo prebytky bežného účtu na úkor juhoeurópskych krajín. Tento pohľad je nesprávny. Nerovnováhy bežného účtu sa týkajú kapitálových tokov. Keď kapitál prúdi z krajiny A do krajiny B, hospodársky rast v krajine A sa spomaľuje, kým krajina B zažíva rozmach. Dovoz do vzmáhajúcej sa krajiny stúpa, zatiaľ čo rastúce mzdy znižujú jej vývozy. V krajine, odkiaľ kapitál odtiekol, sa deje presne opačný vývoj. Z tohto dôvodu je absurdné hovoriť o tom, že krajina „profituje“ z prebytku bežného účtu alebo „trpí“ deficitom. Takéto názory boli poslané na odpočinok ešte v 19. storočí.
.nemecko neprofitovalo
Štáty, ktoré sa dnes nachádzajú v problémoch, boli prijímateľmi kapitálu, ktorý zmobilizovala menová únia. Vďaka euru odpadlo kurzové riziko, takže investori v južných krajinách akceptovali nižšie výnosy. Prítok kapitálu poháňal boom, ktorý sa zmenil na bublinu, čo zase viedlo k masívnym deficitom bežného účtu. Bubliny spľasli, keď investori odmietli naďalej financovať tieto deficity, a zanechali za sebou nekonkurencieschopné ekonomiky.
Nemecko bolo po zavedení eura najväčším exportérom kapitálu, a nato sa ponorilo do hlbokej stagnácie. Len jedna tretina nemeckých úspor bola investovaná doma. V dôsledku toho boli vtedy čisté investície či výška hospodárskeho rastu v Nemecku najnižšie v Európe. Rastúca nezamestnanosť donútila vládu spolkového kancelára Gerharda Schrödera, aby v roku 2003 uskutočnila bolestivé sociálne reformy. Keď bol ohlásený vznik eura v roku 1995, nemecké HDP na obyvateľa bolo druhé najvyššie medzi krajinami dnešnej eurozóny. V súčasnosti je siedme. To nevyzerá práve na výkon „víťaza eura“.
Veci sa začali pre Nemecko zlepšovať, až keď spľasla úverová bublina v južnej Európe. Nemecko sa totiž stalo bezpečným prístavom pre úspory Juhoeurópanov. Dôvera v nemecké nehnuteľnosti poháňala stavebný boom, ktorý postupne odbúrava nerovnováhy bežného účtu – za predpokladu, že kapitál nebude umelo odvedený do zahraničia.
Toto je ďalší zdroj nesúhlasu medzi nami. Profesor Ferguson navrhuje inštitucionalizovať prerozdeľovanie medzi krajinami eurozóny prostredníctvom fondu na ochranu vkladov, samostatného rozpočtu eurozóny a tiež európskych dlhopisov. Lenže toto by spôsobilo pretrvávanie štrukturálnych rozdielov v konkurencieschopnosti, ktoré vzišli z juhoeurópskej úverovej bubliny. Postihnuté krajiny by si naďalej zachovali mzdy, ktoré nezodpovedajú produktivite a z dočasnej krízy by sa stala chronická malátnosť. Došlo by tiež k revalvácii eura, čo by ďalej podkopalo konkurencieschopnosť krízou zasiahnutých krajín.
.európa nebude ako USA
Jediným riešením je nejako sa súčasnou situáciou prebrodiť. Nemecko musí akceptovať vyššiu infláciu, kým južanské krajiny znížia tú svoju za účelom prispôsobenia relatívnych cien. Takýto proces si vyžaduje tvrdé úsporné opatrenia, ktoré s výnimkou Írska nevidno. Preto bude žiaduce len veľmi zdržanlivé požičiavanie medzi vládami. Za týmto účelom bol už Európsky stabilizačný mechanizmus veľkoryso obdarený.
Krajinám, ktoré to nezvládajú, by sa malo umožniť, aby opustili euro a následne ich prijať naspäť až po tom, ako devalvujú a zavedú štrukturálne reformy. Eurozóna nie je jednotný federálny štát, euro nemôže fungovať rovnako ako dolár. Eurozóna by mala mať bližšie k fungovaniu starého brettonwoodskeho menového systému, pod ktorým krajiny mohli vystúpiť a zase vstúpiť s inými cenami. Grécku by pomohlo, keby usporiadane vystúpilo a následne devalvovalo. Vystúpenie by malo sprevádzať zníženie dlhu, v rámci ktorého by sa dlh previedol do národnej meny. Možnosť opätovne raz vstúpiť do eurozóny by posilnila vôľu krajiny prejsť nutnými reformami. Ako potrebné sa môže ukázať aj spoločné dlhové moratórium pre nadmerne zadlžené krajiny, ktoré z eurozóny nevystúpia.
To všetko naznačuje riziká pre investorov. No riziko v podobe vzájomného ručenia za dlh prostredníctvom eurobondov je omnoho vyššie. Ukazujú to dejiny Spojených štátov. Po tom, ako v roku 1791 USA zaviedli vzájomné ručenie za dlhy jednotlivých štátov a neskôr znovu, po druhej vojne s Veľkou Britániou v roku 1813, prepadli jednotlivé štáty pôžičkovým orgiám. Objavila sa úverová bublina, ktorá spľasla v roku 1837, aby viac ako polovicu štátov vytlačila do nesolventnosti. Ako ukázal Harold James z Princetonu, jediným dôsledkom vzájomného ručenia za dlhy bol svár.
Spojené štáty i Švajčiarsko majú klauzule, ktoré zakazujú záchrany štátov, respektíve kantónov. Inak by museli postúpiť ich centrálnym vládam výrazné intervenčné právomoci. Lenže prípadný európsky federálny štát, ak by niekedy mal vzniknúť, celkom iste nebude viac centralistický ako Spojené štáty alebo Švajčiarsko. Nech sa na to pozriete z ktorejkoľvek strany, vzájomné ručenie za dlhy je neobhájiteľné.
Hans-Werner Sinn (1948)/
Nemecký ekonóm a prezident inštitútu pre ekonomický výskum Ifo, ktorý vedie od roku 1999. Vyštudoval na univerzitách v Münsteri a Mannheime. Od roku 1984 pôsobil ako profesor na Univerzite v Mníchove. Venuje sa verejným financiám a patrí k najznámejším a najvýrečnejším komentátorom krízy eurozóny v Nemecku. Publikoval desiatky odborných článkov v svetových ekonomických žurnáloch a patrí tiež k najcitovanejším nemeckým ekonómom. V roku 2003 mu vyšla kniha s názvom Dá sa Nemecko ešte zachrániť?, ktorá sa ihneď stala bestsellerom. Nadviazal na ňu o dva roky neskôr s knihou Bazárová ekonomika. Sinn žije so svojou manželkou neďaleko Mníchova, majú tri dospelé deti.
Oba texty uverejňujeme v spolupráci s britským denníkom Financial Times
No rozumní ľudia sa môžu v názoroch aj líšiť: Niall Ferguson vo Financial Times napísal, že euro pomohlo Nemecku, ktoré u seba vytvorilo prebytky bežného účtu na úkor juhoeurópskych krajín. Tento pohľad je nesprávny. Nerovnováhy bežného účtu sa týkajú kapitálových tokov. Keď kapitál prúdi z krajiny A do krajiny B, hospodársky rast v krajine A sa spomaľuje, kým krajina B zažíva rozmach. Dovoz do vzmáhajúcej sa krajiny stúpa, zatiaľ čo rastúce mzdy znižujú jej vývozy. V krajine, odkiaľ kapitál odtiekol, sa deje presne opačný vývoj. Z tohto dôvodu je absurdné hovoriť o tom, že krajina „profituje“ z prebytku bežného účtu alebo „trpí“ deficitom. Takéto názory boli poslané na odpočinok ešte v 19. storočí.
.nemecko neprofitovalo
Štáty, ktoré sa dnes nachádzajú v problémoch, boli prijímateľmi kapitálu, ktorý zmobilizovala menová únia. Vďaka euru odpadlo kurzové riziko, takže investori v južných krajinách akceptovali nižšie výnosy. Prítok kapitálu poháňal boom, ktorý sa zmenil na bublinu, čo zase viedlo k masívnym deficitom bežného účtu. Bubliny spľasli, keď investori odmietli naďalej financovať tieto deficity, a zanechali za sebou nekonkurencieschopné ekonomiky.
Nemecko bolo po zavedení eura najväčším exportérom kapitálu, a nato sa ponorilo do hlbokej stagnácie. Len jedna tretina nemeckých úspor bola investovaná doma. V dôsledku toho boli vtedy čisté investície či výška hospodárskeho rastu v Nemecku najnižšie v Európe. Rastúca nezamestnanosť donútila vládu spolkového kancelára Gerharda Schrödera, aby v roku 2003 uskutočnila bolestivé sociálne reformy. Keď bol ohlásený vznik eura v roku 1995, nemecké HDP na obyvateľa bolo druhé najvyššie medzi krajinami dnešnej eurozóny. V súčasnosti je siedme. To nevyzerá práve na výkon „víťaza eura“.
Veci sa začali pre Nemecko zlepšovať, až keď spľasla úverová bublina v južnej Európe. Nemecko sa totiž stalo bezpečným prístavom pre úspory Juhoeurópanov. Dôvera v nemecké nehnuteľnosti poháňala stavebný boom, ktorý postupne odbúrava nerovnováhy bežného účtu – za predpokladu, že kapitál nebude umelo odvedený do zahraničia.
Toto je ďalší zdroj nesúhlasu medzi nami. Profesor Ferguson navrhuje inštitucionalizovať prerozdeľovanie medzi krajinami eurozóny prostredníctvom fondu na ochranu vkladov, samostatného rozpočtu eurozóny a tiež európskych dlhopisov. Lenže toto by spôsobilo pretrvávanie štrukturálnych rozdielov v konkurencieschopnosti, ktoré vzišli z juhoeurópskej úverovej bubliny. Postihnuté krajiny by si naďalej zachovali mzdy, ktoré nezodpovedajú produktivite a z dočasnej krízy by sa stala chronická malátnosť. Došlo by tiež k revalvácii eura, čo by ďalej podkopalo konkurencieschopnosť krízou zasiahnutých krajín.
.európa nebude ako USA
Jediným riešením je nejako sa súčasnou situáciou prebrodiť. Nemecko musí akceptovať vyššiu infláciu, kým južanské krajiny znížia tú svoju za účelom prispôsobenia relatívnych cien. Takýto proces si vyžaduje tvrdé úsporné opatrenia, ktoré s výnimkou Írska nevidno. Preto bude žiaduce len veľmi zdržanlivé požičiavanie medzi vládami. Za týmto účelom bol už Európsky stabilizačný mechanizmus veľkoryso obdarený.
Krajinám, ktoré to nezvládajú, by sa malo umožniť, aby opustili euro a následne ich prijať naspäť až po tom, ako devalvujú a zavedú štrukturálne reformy. Eurozóna nie je jednotný federálny štát, euro nemôže fungovať rovnako ako dolár. Eurozóna by mala mať bližšie k fungovaniu starého brettonwoodskeho menového systému, pod ktorým krajiny mohli vystúpiť a zase vstúpiť s inými cenami. Grécku by pomohlo, keby usporiadane vystúpilo a následne devalvovalo. Vystúpenie by malo sprevádzať zníženie dlhu, v rámci ktorého by sa dlh previedol do národnej meny. Možnosť opätovne raz vstúpiť do eurozóny by posilnila vôľu krajiny prejsť nutnými reformami. Ako potrebné sa môže ukázať aj spoločné dlhové moratórium pre nadmerne zadlžené krajiny, ktoré z eurozóny nevystúpia.
To všetko naznačuje riziká pre investorov. No riziko v podobe vzájomného ručenia za dlh prostredníctvom eurobondov je omnoho vyššie. Ukazujú to dejiny Spojených štátov. Po tom, ako v roku 1791 USA zaviedli vzájomné ručenie za dlhy jednotlivých štátov a neskôr znovu, po druhej vojne s Veľkou Britániou v roku 1813, prepadli jednotlivé štáty pôžičkovým orgiám. Objavila sa úverová bublina, ktorá spľasla v roku 1837, aby viac ako polovicu štátov vytlačila do nesolventnosti. Ako ukázal Harold James z Princetonu, jediným dôsledkom vzájomného ručenia za dlhy bol svár.
Spojené štáty i Švajčiarsko majú klauzule, ktoré zakazujú záchrany štátov, respektíve kantónov. Inak by museli postúpiť ich centrálnym vládam výrazné intervenčné právomoci. Lenže prípadný európsky federálny štát, ak by niekedy mal vzniknúť, celkom iste nebude viac centralistický ako Spojené štáty alebo Švajčiarsko. Nech sa na to pozriete z ktorejkoľvek strany, vzájomné ručenie za dlhy je neobhájiteľné.
Hans-Werner Sinn (1948)/
Nemecký ekonóm a prezident inštitútu pre ekonomický výskum Ifo, ktorý vedie od roku 1999. Vyštudoval na univerzitách v Münsteri a Mannheime. Od roku 1984 pôsobil ako profesor na Univerzite v Mníchove. Venuje sa verejným financiám a patrí k najznámejším a najvýrečnejším komentátorom krízy eurozóny v Nemecku. Publikoval desiatky odborných článkov v svetových ekonomických žurnáloch a patrí tiež k najcitovanejším nemeckým ekonómom. V roku 2003 mu vyšla kniha s názvom Dá sa Nemecko ešte zachrániť?, ktorá sa ihneď stala bestsellerom. Nadviazal na ňu o dva roky neskôr s knihou Bazárová ekonomika. Sinn žije so svojou manželkou neďaleko Mníchova, majú tri dospelé deti.
Oba texty uverejňujeme v spolupráci s britským denníkom Financial Times
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.